Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Keď ho slúžka zazrela, začala znova hovoriť okolostojacim: Aj tento je jeden z nich. Peter však opäť zaprel. Po malej chvíli aj okolostojaci hovorili Petrovi: Veruže si jeden z nich, veď si Galilejčan. On sa však začal zaklínať a zaprisahávať: Človeka, o ktorom hovoríte, nepoznám. Vtedy sa ozval kohút po druhý raz. Tu si Peter spomenul na slová, ktoré mu Ježiš povedal: Skôr než kohút dvakrát zaspieva, tri razy ma zaprieš; chytil sa za hlavu a premohol ho plač.
Marek 14:69–72
Na dvore veľkňaza Peter spoznáva, že nie je taký, ako si o sebe myslel. Že nie je lepší ako ostatní. Že nemiluje viac ako ostatní, že nie je vernejší a oddanejší Ježišovi ako tí druhí. Spoznáva, že je rovnako slabý, zradný, neverný ako všetci ostatní učeníci. Celý čas žil v presvedčení, že je príkladom zbožnosti, vernosti, lásky, odvahy a horlivosti. A pritom to bol len sebaklam, len ilúzia, ktorá spľasla ako mydlová bublina.
Toto bolestné, pokorujúce sebapoznanie bolo Petrovou smrťou. V tú noc v ňom zomrel človek, na ktorého bol celý čas taký pyšný. A z tej priepasti smrti, v ktorej Peter celý čas žil, len o tom nevedel, sa po prvýkrát v jeho živote ozval horký, žalostný plač. Múr domu najvyššieho kňaza sa pre Petra stal múrom plaču. Tak končí ten, ktorý prisahal svojmu Pánovi vernosť až na smrť.
A čo teraz? Vari je už všetkému koniec? Koniec medzi ním a jeho Pánom? Veď či sám Ježiš nepovedal: Kto mňa zaprie pred ľuďmi, toho i ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach? Neodpovie Ježiš na Petrovo zapretie svojím zapretím Petra? Čo iné mohlo Petra napadnúť ako desivá obava, že medzi ním a jeho Pánom je už definitívny koniec?!
V tom prípade mu nezostane nič iné len si zúfať. Ale práve preto, aby Peter nepadol na dno zúfalstva, Ježiš venuje svojmu zapierajúcemu učeníkovi svoj pohľad:Vtedy sa Pán obrátil, pozrel na Petra… (Lk 22:62). A vďaka tomuto pohľadu Peter neplače plačom beznádeje a zúfalstva, ale plačom pokánia. Je to síce pohľad, ktorý všetko odkrýva a odhaľuje. Ale napriek tomu to nie je pohľad odsúdenia, ale milosti a odpustenia. Peter si na dvore veľkňaza postavil pomník svojej slabosti, ktorý sa však zároveň stal aj pomníkom Božej milosti.
Pane, ďakujeme, že aj pre naše zlyhania je riešenie v pokání!
