Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš cez Samáriu a Galileu. Keď vchádzal do jednej dediny, stretol desať malomocných mužov. Už ďaleko zastali a hlasno kričali: Ježiš, Učiteľ, zmiluj sa nad nami! Keď ich uvidel, povedal im: Choďte a ukážte sa kňazom! A keď odchádzali, boli očistení. Jeden z nich, len čo spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa so silným hlasom oslavoval Boha. Pri Ježišových nohách padol na tvár a ďakoval mu. Vtedy Ježiš povedal: Neboli vari očistení desiati? Kde sú ostatní deviati? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa vrátil a oslavoval Boha? A jemu povedal: Vstaň a choď. Tvoja viera ťa zachránila.
Lukáš 17:11-19
Desiati malomocní sú očistení. Teraz nastáva kritická chvíľa. Pokiaľ sme pod určitým tlakom, tak sa i všeličo pekné pri nás ukáže. Staneme sa pokornejšími, citlivejšími, milosrdnejšími. Ale keď tlak pominie, neraz i to pekné pominie. Ako je to s uzdravenými mužmi? Uzdravenie ich privádza na križovatku, kde sa ich cesty rozchádzajú. Opäť sa rozdelia na dve skupiny. To rozdelenie nie je len rasové či národnostné, ale najmä duchovné. Uzdravenie ich rozdelí na deväť nevďačných a jedného vďačného.
Rozdiel medzi vďačnými a nevďačnými nie je v tom, že jedni ďakujú a druhí nie. K takému záveru by nás mohlo priviesť len povrchné čítanie tohto príbehu. Otázku vďačnosti si riešime vtedy, keď si riešime celkom inú otázku a síce: čo urobíme so svojím očisteným životom. Deviati svoje malomocenstvo k Ježišovi priniesli, ale svoj očistený život si už nechali pre seba. Tak je to so všetkými, ktorí sú v živote zameraní len na hľadanie pomoci u Boha. Ide im viac o Božiu pomoc ako o Boha samotného. Keď pomoc dostanú, viac Ho už nepotrebujú. Pre nich je pomoc dôležitejšia ako to, že do ich života vstúpil Boh so svojím zmilovaním, o ktoré prosili. V tom je naša nevďačnosť, že očistený život nedávame Bohu, ale nechávame si ho pre seba.
Je pravda, že na začiatku aj nás priviedla k Ježišovi potreba pomoci. Možno to bolo osobné alebo rodinné trápenie. Alebo potreba očistenia nášho znečisteného života. To je v poriadku. Ale už nie je v poriadku, keď Bohu prinášame len naše hriechy, aby ich odpustil a nie aj náš život, aby ho použil. To je nevďačnosť!
Pane, chráň nás pred nevďačnosťou, ktorá chce len prijímať pomoc od Teba!
