Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: Syn môj, odpúšťajú sa ti hriechy!
Marek 2:5
To prvé, čo čaká ochrnutého pri stretnutí s Ježišom, je sklamanie. Čaká uzdravenie a miesto toho mu Ježiš zvestuje odpustenie. O tom, čo ho najviac trápi a sužuje, sa tu vôbec nehovorí. Ako keby Ježiš úplne prehliadol potrebu tohto človeka. Naozaj?
Keď prídeme k Ježišovi so svojou diagnózou problému, sklamanie nás neminie. Lebo Ježiš tu svojimi slovami poukazuje na to, že naša diagnóza ľudských problémov a ich Božia diagnóza sa veľmi líšia. Diagnóza, ktorú urobili priatelia ochrnutého, znela takto: Je chorý, preto potrebuje uzdravenie. Ježišova diagnóza bola iná: Je hriešny, preto potrebuje odpustenie. Nie že by jeho choroba ochrnutého nejako súvisela s nejakým jeho konkrétnym hriechom. Ježiš tu nič také nehovorí, ani nenaznačuje.
Prečo teda Ježiš začína odpustením? Preto, lebo On nás i naše potreby vidí úplne inak. On sa nepozerá na nás z perspektívy časnosti, pozemského života, ale z perspektívy večnosti. On sa nepozerá na to, čo nám hrozí v tomto živote, ale čo nám hrozí v budúcom živote. Ježiš nás vidí ako ľudí, ktorí pre svoj hriech stoja pod Božím hnevom a odsúdením. Choroba nás môže dostať do hrobu, ale hriech nás môže dostať do pekla.
Ježiš vidí, čo nám reálne hrozí, ak sa medzi nami a Bohom niečo nezmení. Preto začína naším vzťahom s Bohom. Ak náš vzťah s Bohom nie je uzdravený, potom nič v našom živote nie je uzdravené. Ak náš vzťah s Bohom je chorý, potom všetko v našom živote je choré. A práve odpustenie hriechov prináša uzdravenie nášho vzťahu s Bohom. Preto nič väčšie ako odpustenie nám Ježiš nemôže darovať. To je pomoc, ktorú potrebujeme najviac zo všetkého. Môže nám ju udeliť len Ježiš.
Pane, pomôž nám vidieť naše potreby tvojimi očami!
