Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Je dovolené dávať daň cisárovi, či nie? Máme dávať, alebo nemáme dávať? On však spoznal ich pokrytectvo a odpovedal im: Prečo ma pokúšate? Prineste mi denár, aby som ho videl! Keď mu ho priniesli, spýtal sa ich? Čí je to obraz a nápis? Odpovedali: Cisárov! A Ježiš im povedal: Čo je cisárovo, dajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu! Veľmi sa tomu čudovali.
Marek 12: 4–17
Je dovolené dávať daň cisárovi, či nie? Máme dávať, alebo nemáme dávať? Veľmi citlivá politická otázka! Najmä v čase rímskej okupácie Palestíny. Nech už Ježiš odpovie áno alebo nie, oboje poslúži jeho nepriateľom, aby Ho zdiskreditovali. A to už či v očiach ľudu alebo v očiach rímskej vrchnosti. Jediný spôsob, ako sa vyhnúť tejto pasci, je vyhnúť sa otázke. Nechať ju nezodpovedanú. Ježiš to však neurobí. On síce lesť svojich nepriateľov prehliadne, otázku však zodpovie a nastraženej pasci sa vyhne. Ako to urobí? Majstrovsky. Tak, ako to dokáže len On: On však spoznal ich pokrytectvo a odpovedal im: Prineste mi denár, aby som ho videl!
Prečo práve denár? V rímskej ríši sa daň platila cisárovými denármi. Na minci bol z jednej strany cisárov obraz a na druhej strane nápis: Cisár Tibérius, syn božského Augusta. Preto keď sa ich Ježiš pýta: Čí je to obraz a nápis? Odpovedajú: Cisárov. A teraz to príde: Čo je cisárovo, dajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu! A výsledok? Veľmi sa tomu čudovali.
Ježiš totiž svojou odpoveďou celú otázku platenia daní postaví na úplne inú rovinu. Oni sa pýtajú: Dať cisárovi, či nedať? Ježiš však hovorí: Dať každému, čo mu patrí, aj cisárovi, aj Bohu. Tým ukáže, kde je náš skutočný problém. Že ním nie je „cisár“, čiže štát. My štátu musíme dať, čo mu patrí. To nie je ponechané na našu dobrovoľnosť, či dane zaplatíme alebo nie. Je to naša povinnosť. Náš problém je dať Bohu, čo je Božie.
Čo je cisárovo? To, čo nesie cisárov obraz. A čo je Božie? Čo patrí Bohu? To, čo nesie Boží obraz. Človek, stvorený na Boží obraz. Dať, čo je Božie, Bohu, znamená dať Bohu seba so všetkým, čo som a čo mám. Ak štát si robí nárok na naše dane, tak Boh si robí nárok na náš život. Človek však skôr uzná nárok štátu na jeho dane ako Boží nárok na jeho život. Skôr dá cisárovi, čo je cisárovo, ako Bohu, čo je Božie. Lebo je oveľa ťažšie dať Bohu, čo je Božie. Lebo Božie je všetko. Bohu patrí všetko. Preto On žiada všetko.
Pane, ani netušíme, ako veľa sme Ti zostali dlžní!
