Keď Izraeliti skončili rozdeľovanie krajiny do dedičného vlastníctva podľa území, dali Jozuovi, synovi Núna, dedičný podiel medzi sebou. Na Hospodinov rozkaz mu dali mesto Timnat-Serach, ktoré si žiadal na Efraimskom pohorí. Tam postavil mesto a usadil sa v ňom.
Jozua 19: 49-50
Sme na konci delenia zeme. Na všetkých sa dostalo, len vodca Božieho ľudu Jozua je stále bez svojho podielu. On, prvý v národe, prichádza na rad ako posledný. Nevyužíva svoje postavenie vodcu. Naopak, svoju duchovnú výšku dokazuje tým, že dáva prednosť druhým. Ktovie, či sa zvýši ešte nejaký podiel i pre neho, či nebude o niečo ukrátený. Jozua dopadne tak ako nikto iný. Najlepšie! Ten, ktorý nemyslí na seba, na konci zistí, že Boh myslí na neho. Áno, Boh myslí na tých, ktorí nemyslia na seba. Boh nezabúda na tých, ktorí zabúdajú na seba.
Všetci ostatní dostali svoj podiel losom. Jozua je však jediný, ktorý si svoj podiel môže vybrať sám. Ako je to možné? Len ten, kto nemyslí na seba, si dokáže dobre vybrať. Kto však myslí na seba, ten si vyberie zle, lebo si vyberie sebecky. Tak ako si kedysi vybral Lot a mnohí ďalší po ňom.
Ako by asi vyzeral náš život, keby nám Boh ponúkol možnosť, akú dal Jozuovi? Keby sme si svoj „svoj životný údel“ mohli vybrať sami? Boli by sme na tom lepšie než sme teraz? Vybrali by sme si pre seba lepšie, než pre nás vybral Boh? Ako dobre, že sme túto možnosť nedostali! Na to by sme museli byť ľuďmi takého duchovného kalibru ako bol Jozua. Ľuďmi, ktorí sa neboja o seba, o to, či im ešte niečo zostane. Ľuďmi, ktorí nemyslia na seba, lebo myslia na druhých.
Príbeh delenia zeme tak končí krásnym záverom. Končí pohľadom na Boha, majiteľa a Pána celej zeme, ktorý nezabúda na tých, ktorí zabúdajú na seba. Jozua dostáva mesto podľa vlastného výberu. Toto miesto na neho počkalo. Jozua sa presvedčil o tom, čo bolo skúsenosťou aj mnohých iných pred ním i po ňom: Čo má Boh pre nás pripravené, o to nás nikto nemôže pripraviť!
Pane, nauč nás čakať na to, čo máš Ty pre nás pripravené!
