Abrahám zasadil v Beér-Šebe tamarišku a vrýval tam meno Hospodina, večného Boha. Abrahám dlho býval v krajine Filištíncov.
Genezis 21:33-34
Abrahám sadí stromy a vzýva Hospodina. Ako keby jednou rukou robil jedno a druhou druhé. Aké zvláštne! Na jednej strane sa tu hovorí o obyčajnej záhradníckej činnosti, akou je sadenie stromov. Na strane druhej tu čítame o výsostne duchovnej činnosti, akou je vzývanie Boha. Čo už len tieto dve činnosti majú spoločné? Čo má spoločné naše hospodárenie so vzývaním Boha? Čo má spoločné naše učenie v škole a štúdium na univerzite so vzývaním Boha? Čo má spoločné naša práca v zamestnaní a naše podnikanie vo firme so vzývaním Boha? Čo má spoločné to, čo robíme šesť dní v týždni s tým, čo robíme siedmy deň na bohoslužbách?
Ak si myslíme, že nič, že to spolu nesúvisí, potom oddelíme od seba to, čo Abrahám vo svojom živote spojil. Oddelíme civilnú prácu od cirkevnej angažovanosti, existenčný zápas od vzývania Boha, svetskú sféru od cirkevnej. Oddelíme praktický život od viery v Boha. Vtedy sa nám život rozpadne na oblasť duchovnú a neduchovnú, cirkevnú a civilnú. Povieme si: Jedna vec je zarábať a druhá vec je vzývať Boha. Potom sa z nás stanú rozdvojení ľudia, ktorí v nedeľu uctievajú Boha a cez týždeň žijú tak, ako sami uznajú za vhodné.
Lenže ak Boh nebude spoločným menovateľom všetkého, čo v živote robíme, potom Boh nemôže byť s nami vo všetkom, čo robíme. To preto, lebo my nie sme s Ním vo všetkom, čo robíme. Abrahám spojil sadenie stromov so vzývaním Hospodina, ako keby to bola jedna a tá istá činnosť. Toto je to, čo nazývame bohoslužbou všedného dňa. Vtedy všetko to, čo robíme, je vzývaním Boha; práca doma, v škole i v zamestnaní, praktická činnosť i služba v cirkvi. Lebo všetko to je výsledkom nášho života s Bohom.
Pane, pomôž nám, nech všetko, čo robíme, je oslavou Teba!
