Z hlbín volám k tebe, Hospodine! Pane, počuj môj hlas; kiež tvoje ucho pozorne vypočuje hlas môjho vzdychania. Ak si budeš, Hospodine, v pamäti uchovávať neprávosti, Pane, kto obstojí? Ty však máš moc odpúšťať, aby cítili bázeň pred tebou.
Žalm 130:1-4
Kde vôbec berie pútnik odvahu volať na Boha? Nie je to z jeho strany veľká trúfalosť? Veď to, čo robí pútnikovu situáciu takou ťaživou, je nielen vedomie jeho hriešnosti a porušenosti, ale i vedomie Božej svätosti. Pútnik je na ceste do chrámu. Tam sa má postaviť pred svätého Boha. Ale ako?
Ak budeš hľadieť na neprávosti, Hospodine, Pane, kto obstojí? (Roh. preklad) Ale vari má Boh inú možnosť ako hľadieť? Vari môže i nehľadieť? Vari môže prehliadnuť našu vinu? Zakryť si pred ňou oči, či ľahostajne mávnuť rukou nad našimi neprávosťami? Nie, nič z toho Boh urobiť nemôže, lebo je svätý. A pútnik to dobre vie. Preto sa v ňom rodí bolestná otázka: Pane, kto obstojí? Odpoveď pozná: Nikto. Toto ťaživé poznanie je zároveň i osobným vyznaním: Nikto, teda ani ja. A práve to je to, čo je na hriechu strašné. Nielen čo spôsobí človeku subjektívne, keď ho obviňuje vlastné svedomie. Ale najmä čo spôsobí človeku objektívne, keď stojí vinný a odsúdený pred Božím tribunálom.
Pane, kto obstojí? Kto na túto otázku pozná odpoveď, je len krok od zúfalstva. Prečo však toto poznanie nevedie k zúfalstvu i nášho pútnika? Pretože on vie ešte niečo viac, niečo, čo zachraňuje pred zúfalstvom: Ale u Teba je odpustenie, aby sa Ťa báli. (Roh. preklad) Toto ale je jedno z najväčších a najslávnejších ale Písma. Ním sa mení všetko. V subjektívnej rovine nás oslobodzuje od mučivej trýzne svedomia. V rovine objektívnej mení odsúdenie na odpustenie. To ale prichádza ako lúč svetla do tmy beznádeje. Je to ako záchranné lano spustené do priepasti, ktorého sa človek môže chytiť. Preto a len preto má pútnik odvahu volať na Boha. Lebo pozná nielen to hrozivé: Kto obstojí?, ale i to zachraňujúce: Ale u Teba je odpustenie.
Pane, čo by sme robili bez tvojho odpustenia?!
