Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Ježiš si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozoroval, ako do nej ľudia hádžu peniaze. Mnohí majetní dávali veľa. Tu prišla chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, dovedna kvadrans. Zavolal si učeníkov a povedal im: Amen, hovorím vám, že táto chudobná vdova dala viac ako všetci ostatní, ktorí hádzali do pokladnice. Všetci tam dali zo svojho prebytku, ona však pri svojej chudobe dala všetko, čo mala na svoje živobytie.
Marek 12:41–43
Nie je dávanie ako dávanie. To nám Ježiš ukáže na príklade boháčov a chudobnej vdovy. Dali oni, dala aj ona. Ale len jej dar mal charakter obete. Mnohí sú ochotní slúžiť aj dávať, ale už nie sú ochotní obetovať. Sú ochotní dávať z prebytku, z toho, čo im zvýši. Svoj zvyšný čas, svoje zvyšné peniaze, svoje zvyšné sily. Ale nie sú ochotní obetovať z podstaty. Teda tak, aby to šlo na úkor ich času, síl, peňazí, potrieb, rodiny.
Kde je vlastne hranica, kde končí dávanie a začína obeť? Pre každého je tá hranica niekde inde. Ale jedno má spoločné pre všetkých. Keď ju prekročíme, tak ju pocítime. Lebo dávanie, ktoré je obeťou, nás vždy bude niečo stáť. Možno aj bolieť. Vždy to bude na náš úkor. Lebo vtedy dávame z podstaty, nie z prebytku.
Božie dielo sa teda nebuduje z prebytku, ale z obetí. Ježiš hovorí: … ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala na svoje živobytie. Vdova urobila pre chrám viac ako všetci ostatní. Ľudsky videné chrám žil z veľkých darov bohatých ľudí. Bohom videné žil chrám, žije cirkev z nepatrných obetí viery. Tieto obete totiž pre cirkev znamenajú viac ako veľké dary bohatých. Nimi ľudia ako chudobná vdova vydávajú svedectvo o Bohu, ktorý stojí za to, aby Mu človek dal všetko, čo má. Aj to posledné. Je to zároveň svedectvo slobodnej lásky k Bohu a detinskej dôvery v Neho.
Chudobná vdova dala Bohu celé svoje živobytie. To znamená, že ona si odtrhla od úst aj to posledné sústo, ktoré jej ešte zostalo. Už ju nič nedelilo od hladu. Nič okrem dôvery, že Boh sa o ňu postará. Pritom jej dôvera je prekvapujúca. Veď aké boli jej doterajšie skúsenosti s Bohom? Boh jej vzal aj muža, aj majetok. Preto jej viera nežila zo skúseností. Z čoho teda? Zo zasľúbení. Z toho, že On je skutočne Bohom vdov a sirôt. (Ž 146:9)
Pane, pomôž nám naším dávaním vydávať svedectvo o Tebe ako o Bohu, ktorý je hoden všetkej lásky a každej obete!
