Noémi mala z mužovej strany príbuzného, majetného muža z Elimelechovho rodu; volal sa Boaz. Moábčanka Rút povedala Noémi: Chcela by som ísť na pole zbierať klasy za niekým, kto mi to dovolí. Noémi jej odpovedala: Choď, dcéra moja! Rút teda šla na pole a za žencami zbierala klasy.
Rút 2:1-3
Sme v Betleheme v čase žatvy. Prvá kapitola končí poznámkou: Do Betlehema prišli vtedy, keď sa začínala žatva jačmeňa (1:22). Svitá na lepšie časy. Ale naozaj svitá na lepšie časy i pre Noémi a Rút? V Betleheme – Dome chleba je už chlieb. Ale čo z toho, keď v dome Noémi niet chleba? Niet ani poľa, na ktorom by dozrelo obilie. Niet ani muža – živiteľa rodiny, ktorý by sa postaral o chlieb.
A predsa !Je tu Rút, ktorá sa ujíma úlohy živiteľky rodiny. Nesedí nečinne so založenými rukami, ale sama vychádza s iniciatívou: Chcela by som ísť na pole zbierať klasy. Rút tak začína prakticky napĺňať svoj sľub pomoci a starostlivosti o svoju svokru. Ale pozoruhodné je, s čím ide Rút na pole. Idem zbierať klasy tam, kde nájdem milosť. (R) Ide s tým vedomím, že bude odkázaná na milosť majiteľa poľa, na ktorom bude paberkovať.
Závislosť od milosti – čo to prezrádza o Rút? Pokoru, ktorá vie, že nič v živote nie je samozrejmé, ale že všetko je dar. Dnes si ľudia zakladajú na svojich právach. Rút má ako vdova a cudzinka podľa Božieho zákona tiež právo paberkovať. A predsa je to pre ňu o milosti, nie o práve.
Čo je vlastne milosť? Milosť je nezaslúžená priazeň. Milosť znamená, že Boh mi nedáva, čo si zaslúžim, ale dáva mi to, čo si nezaslúžim. Žiť s vedomím milosti znamená žiť s poznaním, že pred Bohom nemám na nič právo. Že život s Bohom nie je ani o právach, ani o zásluhách. Že to nie je ani výmenný obchod – niečo za niečo, ja tebe – ty mne. Ale že všetko, čo Boh dáva je milosť.
I každá príležitosť k práci a k zárobku je milosť. To, že ráno môžem vstať a ísť do práce a zarábať na chlieb, je milosť. To, že mám zamestnanie, ktoré živí mňa i moju rodinu, je milosť – dar. Celý život s Bohom je o milosti a to od začiatku až do konca. Kto vie toto, stane sa vďačným človekom.
Pane, odpusť nám, keď pokladáme za samozrejmé to, čo je v skutočnosti darom tvojej milosti!
