Keď mal Abrám deväťdesiatdeväť rokov, zjavil sa mu Hospodin a povedal: Ja som Él-Šaddaj, choď stále predo mnou, buď bezúhonný. Uzavriem zmluvu medzi mnou a tebou a veľmi ťa rozmnožím.
Genezis 17:1-2
V staroveku sa zmluvy najčastejšie uzatvárali v dvoch prípadoch. Buď to bolo medzi dvoma rovnocennými partnermi, ktorí sa dohodli na vzájomne výhodných podmienkach. Alebo sa zmluva uzatvárala medzi víťazom a porazeným, v ktorej víťaz diktoval svoje podmienky porazenému.
Ale v prípade zmluvy Boha s Abrámom nejde ani o jeden z týchto prípadov. Táto zmluva nie je vzájomnou dohodou dvoch rovnocenných partnerov. Veď nikdy nebola uzavretá dohoda medzi takými nerovnocennými partnermi ako v tomto prípade. Na jednej strane stojí Všemohúci Boh, Stvoriteľ neba i zeme. Na druhej strane stojí malý, slabý, porušený človek. Tento malý človek nie je rovnocenným partnerom pre veľkého Boha, lebo nemá nič, čo by Bohu ponúkol.
Táto zmluva nie je ani nedobrovoľnou dohodou víťaza s porazeným, v ktorej by silný Boh diktoval svoje podmienky slabému človeku. Je to slobodný Boží dar človeku, v ktorej veľký a mocný obdarúva malého a slabého a berie ho pod svoju ochranu. V zmluve Boh hovorí: Ja dám, ja rozmnožím, ja požehnám. Nie je to Abrám, ktorý dáva svoje sľuby Bohu, ale je to Boh, ktorý dáva svoje sľuby Abrámovi. Veď Boh nepotrebuje naše sľuby. To my potrebujeme jeho sľuby. Lebo náš vzťah s Bohom nie je založený na našich sľuboch daných Bohu, ale na Božích sľuboch daných nám.
Ale prečo nám Boh dáva svoje sľuby v podobe zmluvy? Zmluvou sa uzatvára záväzný, nezrušiteľný vzťah, ako v prípade uzavretia manželstva. Boh však takýto vzťah s človekom nepotrebuje. On takýto vzťah človeku darúva, aby sa človek mal o čo oprieť. My sa nemôžeme oprieť o svoj vzťah k Bohu, lebo ten je nespoľahlivý. Ale môžeme sa oprieť o Boží vzťah k nám. Ten je spoľahlivý, verný, nemenný tak, ako je jeho zmluva spoľahlivá, nezrušiteľná, platná na veky.
Pane, ďakujeme, že sa môžeme oprieť o zmluvu, ktorú si uzavrel s nami!
