Vtom z neba zavolal naňho Hospodinov anjel: Abrahám, Abrahám! On odpovedal: Tu som. Anjel mu povedal: Nedotýkaj sa chlapca, neublíž mu! Teraz viem, že sa bojíš Boha, lebo si mi neodoprel ani svojho jediného syna.
Genezis 22:11-12
Dráma vrcholí. Abrahám stavia oltár, na ktorom má zomrieť jeho syn. Ale nielen syn, aj otec spolu s ním. Lebo synova smrť bude i otcova smrť. Veď v Izákovi Abrahám obetuje Bohu sám seba. Vo chvíli, keď má nôž v jeho ruke ukončiť synov život, zaznie vyslobodzujúci hlas z neba, ktorý túto drámu ukončí. Abrahám sa vzdal Izáka, a preto ho dostáva späť. Boh nepotreboval, aby Abrahám obetoval Izáka doslovne, keď ho už obetoval v srdci. Tá obeť začala, keď vstal skoro ráno a pripravil drevo. Tá obeť trvala celé tri dni až po chvíľu, keď vzal nôž a Boh povedal: Stačí, obetoval si, neodoprel si mi ani svojho jediného syna.
Tu sa spolu s Abrahámom dozvedáme, čo si Boh na človeku najviac cení. Čo má v jeho očiach najvyššiu hodnotu. Nie je to to veľké, čo pre Boha urobíme, ale to veľké, čoho sa pre Neho vzdáme. Je ľahšie niečo pre Boha urobiť, ako sa pre Neho niečoho vzdať. Mnohým Boh stojí za to, aby urobili pre Neho veľké veci. Ale už im nestojí za to, aby sa pre Neho veľkých vecí vzdali. Boh si však cení našu obeť viac ako náš výkon. On si viac cení to, čo nás viac stojí. A nás vždy viac stojí, keď sa niečoho veľkého pre Neho vzdáme, ako keď niečo veľké pre Neho urobíme.
Mierou Božej lásky k nám je veľkosť obete, ktorú Kristus kvôli nám priniesol, a rovnako i mierou našej lásky k Bohu je veľkosť obete, ktorú sme kvôli Nemu ochotní priniesť.
Pane, ako veľmi Ty miluješ nás a ako málo Ťa my milujeme! Odpusť nám! Premeň naše srdcia, aby Ťa milovali viac!
