Biblia a teológia

2. apríl

Potom chytili Ježiša a voviedli do veľkňazovho domu. Peter ho zďaleka nasledoval. Uprostred nádvoria rozložili oheň a posadali si. Aj Peter si sadol medzi nich. Tu si ho všimla jedna slúžka, ako sedí pri ohni. Zadívala sa na neho a povedala: Aj tento bol s ním. Ale on zaprel a povedal: Žena, nepoznám ho. O chvíľu ho uzrel iný a povedal: Aj ty si z nich. Potom Peter povedal: Človeče, nie som. Asi po hodine ktosi iný tvrdil: Naozaj, aj ten bol s ním. Veď je Galilejčan. Ale Peter povedal: Človeče, neviem, čo hovoríš. A vtom, skôr ako to dohovoril, zaspieval kohút. Vtedy sa Pán obrátil, pozrel na Petra a Peter sa rozpamätal na Pánovo slovo, ktoré mu povedal: Skôr, ako dnes zaspieva kohút, tri razy ma zaprieš. Peter vyšiel von a žalostne sa rozplakal.

Lukáš 22:54-62

Na dvore veľkňaza Peter spoznáva, že nie je taký, ako si o sebe myslel. Že nie je lepší ako ostatní. Že nemiluje viac ako ostatní, že nie je vernejší a oddanejší Ježišovi ako tí druhí. Spoznáva, že je rovnako slabý, zradný, neverný ako všetci ostatní učeníci. Celý čas žil v presvedčení, že je príkladom zbožnosti, vernosti, lásky, odvahy a horlivosti. A pritom to bol len sebaklam, len ilúzia, ktorá spľasla ako mydlová bublina. Toto bolestné, pokorujúce sebapoznanie bolo Petrovou smrťou. V tú noc v ňom zomrel človek, na ktorého bol celý čas taký pyšný. Z priepasti smrti, v ktorej Peter celý čas žil, len o tom nevedel, sa po prvýkrát v jeho živote ozval horký, žalostný plač. Múr domu najvyššieho kňaza sa pre Petra stal múrom plaču. Tak končí ten, ktorý prisahal svojmu Pánovi vernosť až na smrť.

Čo teraz? Vari je už všetkému koniec? Koniec medzi ním a jeho Pánom? Veď sám Ježiš povedal: Kto mňa zaprie pred ľuďmi, toho i ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. Neodpovie Ježiš na Petrovo zapretie svojím zapretím Petra? Čo iné mohlo Petra napadnúť ako desivá obava, že medzi ním a jeho Pánom je už definitívny koniec?! V tom prípade mu nezostane nič iné len si zúfať. Ale práve preto, aby Peter nepadol na dno zúfalstva, Ježiš venuje svojmu zapierajúcemu učeníkovi svoj pohľad. Vďaka tomuto pohľadu Peter neplače plačom beznádeje a zúfalstva, ale plačom pokánia. Je to síce pohľad, ktorý všetko odkrýva a odhaľuje. Ale napriek tomu to nie je pohľad odsúdenia, ale milosti a odpustenia. Peter si na dvore veľkňaza postavil pomník svojej slabosti, ktorý sa však zároveň stal i pomníkom Božej milosti.

Pane, ďakujeme, že i pre naše zlyhania je riešenie v pokání!

Rastislav Betina

je kazateľ a teológ.