Keď jedna generácia nedokáže odovzdať svoju vieru ďalšej generácii, nie je možné ju jednoznačne za to viniť. Zlyhala prvá generácia, alebo druhá generácia len zatvrdila svoje srdcia? Odpoveďou je zvyčajne oboje. Chyby, ktorých sa dopustila jedna kresťanská generácia, sa často znásobujú v ďalšej, nominálnej generácii.
Záväzok nahrádza spokojnosť so sebou – a potom kompromis.
Zaujímavým príkladom je rané Nové Anglicko. Takmer všetci prví osadníci v rokoch 1620 až 1640 boli vitálni, biblickí kresťania. Ale v roku 1662 si prvá generácia uvedomila, že mnohé z ich detí a vnukov boli len nominálnymi veriacimi – veriacimi iba podľa mena. Nakoniec zaviedli „Zmluvu na polceste“, ktorá umožňovala hlasovať ľuďom, ktorí boli pokrstení ako deti, ale ako dospelí neboli členmi cirkvi.
Deuteronómium 6:4-9 a Deuteronómium 6:20-25 sú tu poučné. Ukazujú nám, čo treba urobiť, aby sme odovzdávali svoju vieru.
1. Vášnivo milovať Boha
Milujeme Boha celým srdcom, keď máme tieto prikázania na srdci (v. 6). To znamená, že nie sme pokryteckí ani nedôslední vo svojom správaní. Prikázania nezachovávame len mechanicky alebo čiastočne, ale Boh pôsobí na každého z nás skrz-naskrz.
Mladí ľudia sú citliví na akúkoľvek nedôslednosť. To je prvý dôvod, prečo sa mladá generácia môže odvrátiť od viery tej staršej. Jedným z príkladov je, ako sa mládež z obdobia Baby boomu odvrátila od hlavného prúdu kresťanstva po tom, čo videla, že cirkvi ticho alebo dokonca aktívne podporujú rasistickú politiku a praktiky, a mnohé etablované cirkvi sa postavili proti hnutiu za občianske práva.
2. Vštepovať pravdy prakticky
Evanjelium máme uplatňovať prakticky, nielen akademicky alebo abstraktne. Deuteronómium 6,7 nepodporuje pravidelné rodinné prednášky. Odkazy na „sedieť . . chodiť… ľahnúť si a… vstať“ odkazujú na rutinu každodenného života.
Poučovanie o Božej pravde teda nie je ani tak sériou prednášok a kurzov; skôr máme „vštepovať“ pravdy o Bohu tým, že ukážeme, ako súvisia s každodenným, konkrétnym životom. Je to výzva, aby sme boli múdri a premýšľali o tom, ako hodnoty a cnosti evanjelia zreteľne ovplyvňujú naše rozhodnutia a priority.
3. Vydávať svedectvo osobne
Verše 20 – 25 nám hovoria, že máme spájať učenie viery s Božím spásonosným konaním v našom živote. Máme vydávať osobné svedectvo o tom, ako nás Boh zmenil, ako nás vyviedol z otroctva do slobody: „Boli sme otrokmi… ale Hospodin nás vyviedol.“ Máme hovoriť nielen o viere a správaní, ale aj o vlastnej skúsenosti s Bohom. Musíme byť otvorení o svojich zápasoch o rast a transparentní o tom, ako v našom živote pôsobí pokánie. Vo vyjadreniach našej viery nemáme byť príliš formálni a neosobní.
Ak to zhrnieme, musíme byť dôslední vo svojom správaní, múdri, pokiaľ ide o realitu, a srdečne osobní vo svojej viere. História aj skúsenosť nám ukazujú, že tieto tri veci je ťažké uskutočňovať v širokom meradle. Väčšina kresťanov sa pri „odovzdávaní viery“ spolieha na inštitúcie a formálne vyučovanie. Predpokladáme, že ak svoje deti poučíme o pravom učení, ochránime ich pred nemorálnym správaním a zapojíme ich do cirkevných a náboženských organizácií, potom sme urobili všetko, čo sme mohli. Mládež však neodrádzajú len zlé príklady, ale aj rodičia, ktorí nemajú prehľad o živote a svete, v ktorom žijú ich deti, alebo sa nedokážu otvorene zdieľať o svojom vlastnom vnútornom duchovnom živote.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
