Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Aký dobrý je Boh k Izraelu, k tým, čo majú čisté srdce! No moje nohy takmer odbočili, kroky sa mi skoro skĺzli. Závidel som totiž pyšným, keď som videl, ako si bezbožníci pokojne žijú.
Žalm 73:1–2
Žalmista veľmi otvorene opisuje svoju krízu viery, keď hovorí: No moje nohy takmer odbočili, kroky sa mi skoro skĺzli. Jeho viera sa ocitla na okraji priepasti a veľa nechýbalo, aby do nej nespadol. Zároveň prezrádza i príčinu svojej krízy, ktorou bola jeho závisť: Závidel som totiž pyšným… Tu vidíme do jeho srdca a to, čo v ňom vidíme, je závisť. Neresť, ku ktorej sa človek nerád priznáva. Najmä nie veriaci. Ale ak má žalmistova skúsenosť pomôcť jeho čitateľom, budúcim generáciám veriacich, ktorí budú zápasiť s podobnými pochybnosťami ako on, nemôže nič prikrášliť, nič zamlčať. Ani svoju závisť nie.
O nej čítame, že je hnisom v kostiach (Prís 14:30) Veď máločo tak človeka zožiera a zhrýza ako práve závisť. Ňou v prvom rade ubližujeme sami sebe. Lebo závisť nás oberá o radosť zo života. O vďačnosť za to, čo máme. O spokojnosť s vlastným životom a vlastným životným údelom. Kto závidí druhým, nikdy nebude spokojný s tým, čo má, koľko má a ako sa má. Toto je žalmistov prípad. On pred nami nezatají ani to, ako sa v ňom zrodila závisť, keď hovorí: Závidel som totiž pyšným, keď som videl, ako si bezbožníci pokojne žijú. Ako sa ľudia tohto sveta majú dobre. Ako si bezstarostne užívajú život.
Závisť sa rodí z porovnávania. Porovnávame sa s druhými a potom závidíme tým, ktorí majú viac a majú sa lepšie. Závisťou zároveň vyjadrujeme nespokojnosť s vlastným životom. S tým, čo máme, koľko máme a ako sa máme. A čo je ešte horšie, závisťou vyjadrujeme nespokojnosť s Bohom. S tým, čo nám dal a koľko nám dal. Myslíme si, že si zaslúžime viac a že Boh nebol voči nám férový. Veď o čo sme my horší ako tí, ktorí toho majú viac?!
Aj žalmistove pochybnosti o Božej dobrote k jeho verným, aj jeho závisť pyšným ľuďom tohto sveta, sa zrodili z jeho videnia: … keď som videl… Čo videl Ásaf vtedy, vidíme aj my dnes. Ale takéto povrchné videnie vedie k falošným záverom. O Bohu i o bezbožných. Že Boh v skutočnosti nie je dobrý k tým, ktorým to sľúbil. A že predsa je čo závidieť i bezbožným. Ako sa neskôr Ásaf bude hanbiť za svoje pomýlené závery! A podobne aj my spolu s ním!
Pane, ako ľahko sa necháme pomýliť tým, čo vidíme! Prosíme, odpusť nám!
