Povedal svojim sluhom. Zostaňte tu s oslom. Ja pôjdem s chlapcom ta, pokloníme sa Bohu a vrátime sa k vám. Abrahám vzal drevo na spaľovanú obetu a naložil to na svojho syna Izáka. Sám vzal oheň a nôž a tak šli obaja spolu.
Genezis 22:5-6
Cesty na vrch Mórija sú vždy osamelé cesty. Preto sa Abrahám pred cestou neradí so svojou ženou Sárou, lebo sú rozhodnutia, ktoré musíme urobiť sami a kde nás ani milované osoby nesmú zdržať. Veď koľkokrát práve tí, ktorí nám chcú dobre, stoja v ceste našej poslušnosti! Ako Peter, ktorý v mene svojej lásky odhováral Ježiša od cesty kríža. Abrahám zanecháva i svojich sluhov pod vrchom, aby zostal so svojou bolesťou úplne sám. Najťažšie bremená sú práve tie, ktoré musíme niesť sami, pretože by nás iní nepochopili.
Keď však Abrahám prvýkrát v tomto príbehu prehovorí, nehovorí z neho bolesť, ale viera. Vrátime sa k vám, hovorí sluhom. Ale nie je to len zastierací manéver, ktorým chce pred nimi zamlčať strašnú pravdu? Nie, Abrahám verí, že z tejto cesty sa nevráti len on sám, bez Izáka, ale spolu s Izákom. Čo je to za viera, ktorá verí v takú ľudskú nemožnosť? Tu proti sebe stoja Boží sľub, ktorý hovorí: Cez Izáka pôjde ďalej tvoje potomstvo, a Boží rozkaz, ktorý hovorí: Obetuj svojho syna. Abrahám ten nepochopiteľný rozpor medzi sľubom a rozkazom vyrieši vierou vo vzkriesenie: Usudzoval totiž, že Boh má moc vzkriesiť aj mŕtvych (Heb 11:19). Boh môže splniť svoj sľub pri Izákovi aj vtedy, keď on poslúchne Boží rozkaz, lebo Boh je Bohom vzkriesenia! Na tieto výšiny vzlietla Abrahámova viera vo chvíľach najhlbšej bolesti.
Pane, posilni našu vieru, aby sa nám stala silou k životu vtedy, keď sa nám ťažko kráča!
