Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Hľadal som Hospodina, odpovedal mi, vytrhol ma zo všetkých hrôz. Tí, čo ho uzrú, budú žiariť, ich tváre sa nezapýria. Tento úbožiak volal, Hospodin ho vypočul a vyslobodil ho zo všetkých súžení.
Žalm 34:5–7
Po úvodných slovách oslavy Boha Dávid prechádza k dôvodu svojej oslavy. Tým je jeho osobná skúsenosť s Bohom. Volal na Neho a On ho vytrhol zo všetkých hrôz a vyslobodil ho zo všetkých súžení. O čom to Dávid hovorí? Udalosť, ktorá stojí za napísaním tohto žalmu, je spomenutá hneď v jeho nadpise: Keď predstieral pomätenosť pred Abimelechom, ktorý ho odohnal a on odišiel.
Dávid napísal tento žalm v situácii, keď sa jeho život ocitol v smrteľnom nebezpečenstve. Na úteku pred kráľom Saulom hľadal bezpečie v krajine Filištíncov. Tam bol síce bezpečný pred Saulom, ale nie pred filištínskym kráľom. Veď Filištínci len na to čakali, kedy si vyrovnajú účty s tým, kto zabil ich národného hrdinu Goliáša.Preto keď Dávida spoznali, chytili ho a predviedli pred kráľa. Stačilo jedno kráľovo slovoa Dávid príde o hlavu. Ten, na smrť predesený, volal k Bohu o pomoc. Pritom si chcel aj sám pomôcť ako najlepšie vedel: … predstieral pomätenosť, čmáral na krídla brány a púšťal po brade sliny (1Sam 21:141). Kráľ naletel na toto divadielko a prepustil Dávida, ktorý potom napísal tento žalm.
Aké vysvetlenie v ňom uvedie pre svoju záchranu? Čomu ju pripíše? Vari tomu, ako dobre zahral rolu pomätenca? Nie. Tento úbožiak volal, Hospodin ho vypočul a vyslobodil ho zo všetkých súžení. Toto je jeho vysvetlenie. Iné nemá. Bolo to Božie vyslobodenie, nie jeho „divadelné“ predstavenie. Nemal žiadnu zásluhu na tom, že vyviazol živý. Pripísať niečo sebe, za čo vďačí výlučne Bohu, by bola veľká nevďačnosť. A to Dávid neurobí. Preto hovorí: Hospodinom sa budem chváliť… (v. 3a). Hospodinom, nie sebou. Veď Dávid je len úbožiak, ktorý volal a bol vypočutý. Koľko úbožiakov už bolo odvtedy vypočutých!
Preto Dávid svoju osobnú skúsenosť záchrany zovšeobecní, keď hovorí: Tí, čo ho uzrú, budú žiariť, ich tváre sa nezapýria. (… ich tvár nebude rumenieť hanbou, Roh) Boh nenechá zahanbených tých, ktorí vo svojej nádeji upierajú zrak na Neho. Nenechal zahanbeného Dávida, nenechá ani nás. Veď to by potom Boh nebol Bohom.
Pane, ďakujeme, že Ty nesklameš tých, ktorí sa v nádeji utiekajú k Tebe!
