Článok patrí do série každodenných zamyslení nad knihou Genezis s názvom … a začali sa radovať.
A všetci, čo ho počúvali, dokonca aj colníci, uznali Božiu spravodlivosť, keď prijali Jánov krst. Ale farizeji a zákonníci odmietli Boží zámer, keď neprijali jeho krst. Ku komu prirovnám ľudí tohto pokolenia, komu sa podobajú? Sú ako deti, ktoré sedia na námestí a pokrikujú na seba: Pískali sme vám a netancovali ste, nariekali sme a neplakali ste. Prišiel Ján Krstiteľ, nejedol chlieb a nepil víno, a hovoríte o ňom, že je posadnutý zlým duchom. Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoríte o ňom: Pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov. No múdrosť ospravedlňujú všetky jej deti.
Lukáš 7: 29 – 35
Ján a Ježiš. Prichádzajúci Mesiáš a jeho posol. Ako ich však ľudia prijali? Kto prijal Jána, prijal aj Ježiša. Kto odmietol Jána, odmietol aj Ježiša. Prijať Jána znamenalo prijať jeho krst pokánia, ako to urobili dokonca aj colníci. O takých platí, že uznali Božiu spravodlivosť. To znamená, že dali Bohu za pravdu v tom, že sa v pokání musia skloniť pred Ním, aby im mohol udeliť svoju milosť. Tak sa stali deťmi tej múdrosti, ktorá spočíva v Božej ceste spásy (v. 35). Neprijať Jána znamenalo neprijať jeho krst pokánia, ako to urobili farizeji a zákonníci. Svojou nekajúcnosťou odmietli dať Bohu za pravdu.
Ježiš nekajúcnych prirovná k náladovým deťom, ktorým nikto nevyhovie. Najprv sa chcú hrať na svadbu a hovoria: Hrajte nám do tanca. Keď im začnú hrať do tanca, povedia: Hrajte nám smútočnú hudbu. My sa chceme hrať na pohreb. A tak stále dookola. Keď prišiel Ján s vážnou zvesťou pokánia, ľudia chceli počuť niečo radostnejšie. Keď prišiel Ježiš s radostnou zvesťou evanjelia, chceli počuť niečo vážnejšie.
Ako však odmietnuť zvesť, aby sa človek ospravedlnil sám pred sebou? Tak, že odmietne zvestovateľa. Nájde si na ňom zámienku, aby mohol odmietnuť jeho zvesť. Na Jánovi im vadilo, že bol príliš asketický. Na Ježišovi im vadilo, že bol príliš svetský: Pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov. Nevera si vždy nájde zámienku, aby nemusela uveriť. Lebo uveriť znamená dať Bohu vo všetkom za pravdu. Najmä v tom, že človek je hriešny a ako taký je bytostne odkázaný na Božiu milosť. A že jediná cesta záchrany je pokoriť sa pred Bohom a v pokání prosiť o odpustenie. Ale to je to posledné, čo je pyšný človek ochotný urobiť.
Pane, nebyť tvojej veľkej milosti, ani my by sme neboli uverili. Ďakujeme za ňu!
Každodenné zamyslenia sú prevzaté z publikácie . . . A ZAČALI SA RADOVAŤ – úvahy na každý deň vydanej v roku 2022.
Ak by ste si chceli zakúpiť tlačenú knihu (10,- €) zamyslení, kontaktujte nás emailom.
