Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
A začal hovoriť v podobenstvách: Človek vysadil vinicu, ohradil ju plotom, pod lis vykopal žľab a postavil vežu. Potom vinicu prenajal vinohradníkom a odcestoval. V čase oberačky poslal k vinohradníkom sluhu, aby od nich prevzal podiel z výnosu vinice. No oni ho chytili, zbili a poslali späť naprázdno. Znova k nim poslal iného sluhu. Tomu rozbili hlavu a potupili ho. Nato poslal ďalšieho, toho zabili. Aj mnohých iných; jedných zbili, iných zabili. Mal ešte jedného milovaného syna. Nakoniec k nim poslal aj toho, pretože si povedal: Iste budú mať rešpekt pred mojím synom!
Marek 12:1–6
Ježiš rozpráva príbeh o vinici. Je to vlastne príbeh Boha a jeho ľudu. Poslucháčom bol obraz Izraela ako Božej vinice dobre známy. Izrael bol národ, ktorý si Boh špeciálne vyvolil za svoje osobitné vlastníctvo. Miestom, pôdou, ktorú skypril, vyzbieral z nej kamene, vysadil ju viničom a čakal, že zarodí hrozno. (Iz 5:1) Aj kňazi a zákonníci rozumejú, že oni sú tými vinohradníkmi, ktorým Boh zveril starostlivosť o svoju vinicu. Že aj o nich je tu reč. Najmä o nich.
Majiteľ vinice, hoci neprítomný, si žiada ovocie zo svojej vinice. V čase oberačky poslal k vinohradníkom sluhu, aby od nich prevzal podiel z výnosu vinice. Pošle prvého, druhého, tretieho sluhu, ale zbytočne. Nielenže sa vrátia s prázdnymi rukami, ale navyše sa vrátia zbití a potupení. A niektorí sa nevrátia vôbec. Poslucháči vedia, o kom je tu reč. Že to boli Boží proroci, ktorých v minulosti Boh posielal k svojmu ľudu. Ich ústami volal ľud k tomu, aby prinášal to pravé duchovné ovocie. Život podľa Božej vôle. Zvesť prorokov však padla na hluché uši a tvrdé srdcia. Mnohí z nich dopadli podobne ako sluhovia v podobenstve.
Ale toto nie je len obraz minulosti, ale aj prítomnosti. Čo platilo o Izraeli v dobe prorokov, rovnako o ňom platí aj v Ježišovej dobe. Náboženský život síce prekvitá, ale ľud a jeho náboženskí vodcovia nie sú na tom o nič lepšie ako kedysi. Čo teda urobí majiteľ vinice, keď stojí zoči-voči toľkej zatvrdenosti a neposlušnosti človeka? Nebuchne „päsťou po stole“? Nepovie: Tak už toho bolo dosť?! Nie. Urobí ešte jeden pokus. Siahne po svojom poslednom prostriedku: Mal ešte jedného milovaného syna. Nakoniec k nim poslal aj toho… Urobí tak v presvedčení: Iste budú mať rešpekt pred mojím synom! Prečo však pošle milovaného Syna? Veď tým toľko riskuje! Prečo? Pretože ešte niekoho miluje. Svoju vinicu. Človeka. Teba aj mňa.
Pane, žasneme nad tým, koľko trpezlivosti máš s hriešnym človekom!
