Manželstvo, ktoré sa nemalo nikdy rozviesť
Občas sa hovorí o zborovom kazateľovi, že hoci kázanie mu veľmi nejde, ale je výborným pastierom. Inokedy je hodnotenie opačné: „XY je vynikajúcim kazateľom, ale nemá pastoračné schopnosti.“ Chápeme, čo tým ľudia myslia. Niektorí sú schopnými komunikátormi na kazateľni, ale veľmi chabí v medziľudských vzťahoch. Sú to ľudia, ktorí presedia veľa času za svojím pracovným stolom, ale tak dobre vytrénovali svoju manželku alebo sekretárku, že je takmer nemožné s ním hovoriť bez predošlej dohody. A tá býva možná až niekedy o 2 týždne. Iní kazatelia majú príťažlivú osobnosť, dobré sociálne schopnosti a každý ich má rád, len v zhromaždení nedokážu hovoriť jasne a presvedčivo.
Lenže, nakoľko by sme tieto dve aktivity mali rozdeľovať? Sú to zásadne rozdielne veci? Pozrime sa na podobnosti a odlišnosti medzi verejným kázaním a súkromnou pastoráciou. Pozrieme sa, čo ich odlišuje a ako by sme mohli znovu oživiť ich vzájomné „manželstvo.“
Je treba rozlišovať medzi kázaním a pastoráciou?
Bežné rozlišovanie medzi verejným kázaním Božieho slova a súkromnou pastoráciou (ktorá čoraz častejšie nadobúda terapeutické dôrazy a charakteristiky psychologického poradenstva) sa odzrkadľuje aj v Novej zmluve. Dôležitý príklad nájdeme v Skutkoch 20:20, kde Pavol pripomína efezanom, čo u nich robil: Nezamlčal som vám nič užitočné, ale ohlasoval a učil som vás verejne i po domoch. Podobné rozlíšenie nájdeme aj v Ježišovej službe. Aj on kázal verejne o kráľovstve všetkým, ktorí ho počúvali a učil svojich učeníkov súkromne (zr. Mk 4:34). Podobne učí Biblia aj inde, že ľudia majú rozličné dary (1K 12). Niektorých Boh obdaril, aby vynikali vo verejnom ohlasovaní evanjelia, zatiaľ čo iní sa skôr prikláňajú k osobnej službe jednotlivcom. Je teda zrejmé, že v istom zmysle je rozlišovanie medzi verejným kázaním a osobnou pastoráciou opodstatnené.
Tu si však musíme dať pozor. Biblia totiž nielen hovorí o rôznych typoch vyučovania, ale ich aj spája. V liste Efezanom vzkriesený Ježiš dáva cirkvi apoštolov, prorokov, evanjelistov, pastierov a učiteľov (Ef 4:11) a dáva ich z jediného dôvodu: na budovanie Kristovho tela, až kým všetci nedospejeme k jednote viery (vv. 12-13). V 11. verši je mimoriadne úzke prepojenie medzi pastoráciou a učením. Dokonca také úzke, že grécky výraz by sme mohli preložiť aj ako „pastierov-učiteľov.“ Jasne to naznačuje, že „pastorácia“ by sa mala uskutočňovať popri ostatných službách slova, ktoré Pavol spomína. Pastorácia určite obsahuje prvky poradenstva a osobnej starostlivosti. Ale táto pastorácia je neoddeliteľná od vyučovania Božiemu slovu. Podľa Novej zmluvy sú ľudia pastorovaní, keď sú vyučovaní Božiemu slovu a keď sa učia počúvať hlas svojho arci-pastiera, Ježiša (Jn 10:16, 27). Takto podľa Pavla dospievajú k jednote viery a poznania Božieho Syna, v dokonalého človeka, ktorého mierou dospelosti je plnosť Krista (Ef 4:13). Hoci v Novej zmluve existuje verejná a súkromná služba, ale nič nenasvedčuje tomu, že „kázanie“ môže byť len verejné, kým pastorácia je zásadne súkromná.[1]
Kázanie a pastorácia spôsobujú to isté: stavajú človeka pred výzvu a povzbudenie Božieho slova. Takže cieľom kázania aj pastorácie – ba vlastne všetkých služieb slova v Novej zmluve – je kresťanova dospelosť. V Novej zmluve nájdeme štyri stupne, ktorými Boh privádza kresťanov k dospelosti:
1. Duchom, ktorý prebýva v nás, pôsobí
2. skrze slovo Písma,
3. prostredníctvom služby svojich služobníkov, ktorí vykladajú a vyučujú toto slovo a
4. každodennými okolnosťami života, v ktorých počujeme a uplatňujeme jeho učenie.
Pozrime sa teraz bližšie na kázanie a pastoráciu vo svetle týchto štyroch prvkov.
Verejné kázanie
Uviesť komplexnú a presnú definíciu kázania je nad rámec tohto príspevku. Pre toto naše uvažovanie však považujme „kázanie“ za verejné ohlasovanie pravdy evanjelia. Nezabúdajme však, že Nová zmluva „kázanie“ takto neobmedzuje. Grécky výraz (kéryssein), ktorý sa zvykne prekladať ako „kázať,“ znamená „ohlasovať, či hovoriť nejakú správu verejne.“ To však nemusí vždy znamenať, že jeden človek oslovuje celý zástup (zr. Mk 5:20). Evanjeliá, kniha Skutkov a novozmluvné listy poskytujú veľa príkladov a opisov, ako vyzeralo verejné kázanie v živote a službe Ježiša a apoštolov.
Verejné kázanie v Novej zmluve je ohlasovanie Božej pravdy smelo a otvorene. Kazateľ vysvetľuje Božie slovo a kázanie jeho slova sa stáva účinným pôsobením Svätého Ducha (1Tes 1:5). Svätý Duch je tiež tým, kto dáva rečníkovi dar hovoriť Božie slovo (1K 12:7-11). Takže verejné kázanie zahŕňa tri zo štyroch hore uvedených prostriedkov, ktorými Boh privádza svoj ľud k dospelosti.
Ale čo každodenné okolnosti života, v ktorých sa kázanie uskutočňuje? Bostonský anglikán Phillips Brooks opisoval v 19. st. kázanie ako „pravdu skrze osobnosť.“[2] S tým môžeme len súhlasiť, ale zároveň aj dodať, že verejný kontext tohto hlásania mu dodáva váhu. Ide o hlásanie Božej pravdy skupine ľudí, ktorí sa špeciálne zhromaždili, aby počúvali vyučovanie Božieho slova. Pripomenúť tento verejný kontext kázania je dôležité nielen preto, že už tento samotný fakt zvýrazňuje autoritu toho, čo kazateľ hovorí. Fyzicky stojí nad poslucháčmi, alebo je aspoň v centre zhromaždenia. Keď hovorí, zástup poslucháčov je ticho. Celá štruktúra zhromaždenia komunikuje dôležitosť udalosti. Postaviť sa a ohlasovať zástupu zvesť, si vyžaduje odvahu. Načúvajúci poslucháči inšpirujú. Byť súčasťou zhromaždenia v zbore alebo na konferencii a oddať sa slovám rečníka, mocným spôsobom vyjadruje, čo znamená počúvať a poslúchať Božie slovo.
Dôležitosť udalosti verejného kázania nie je nikdy oddelená od obsahu toho, čo sa hovorí. Kazateľ je slovami 1 Petra 4:11 vyzývaný, nech hovorí slovami, ktoré mu dal Boh. Jeho tón hlasu a celé usporiadanie udalosti by mali prejavovať rešpekt voči tejto aktivite. Malo by hlboko a naliehavo komunikovať, že čo sa tu odohráva, je veľmi dôležité. Každé zhromaždenie, v ktorom znie Božie slovo, má väčšiu vnútornú autoritu, ako čítanie kresťanskej knihy, alebo počúvanie kázne z pásky. To preto, lebo kazateľov život je súčasťou toho, čo sa jeho poslucháčom komunikuje (zr. 1Tim 4:15-16). 1 Petrov 4:11 hovorí veľmi jasne, že kázanie nie je činnosť, ktorú by sme mohli brať ľahkovážne, lebo kazateľ má jedinečnú pozíciu povedať svojim poslucháčom: „Takto hovorí Hospodin.“ Na rozdiel od rozhovoru v malej skupinke alebo pri stretnutiach s jednotlivcami, v tomto kontexte vyučuje kazateľ slová Písma s prorockou autoritou.
Súkromná pastorácia
Potom, ako sme uvažovali nad Božím pôsobením prostredníctvom verejného kázania, zrovnajme to so službou Božieho slova v osobnom kontexte. Znovu musíme zdôrazniť, že „pastorácia“ v biblickom zmysle má oveľa širší záber ako osobná služba jedného k jednému, alebo v malej skupinke. Pre túto našu úvahu však považujme „pastoráciu“ za udalosť, keď sa Božie slovo uplatňuje na niekoľkých, nie na mnohých.
Často sa nám takáto služba jednotlivcom spája s terapeutickým modelom, kde jednotlivec dostáva rady a špecifickú pomoc, či povzbudenie v nejakom probléme. Je určite pravda, že kresťania majú veľa príležitostí poskytnúť špecifické povzbudenie iným kresťanom, ktorí sa cítia zaťažení svojimi zápasmi (so svetom, telom, či s diablom). Avšak úlohou kresťanského pastora nie je riešiť tieto problémy na základe sekulárnych psychologických modelov, pri ktorých veľmi často spočíva sila k zmene v autorite poradcu. Úlohou kresťanského pastora je priniesť Božie slovo do kontaktu so životom jednotlivca a ukázať jeho implikácie.
Jednotlivec môže mať konkrétne zábrany porozumieť evanjelium a jeho implikácie.[3] Pravá kresťanská pastorácia však prinesie učenie Písma na takéto zábrany. Okrem toho pastor, ktorý pracuje s jednotlivcom, môže priniesť Božie slovo takým spôsobom, že človek, s ktorým hovorí, dostane náhly a mocný vhľad do Božej milosti, ktorý mu umožní urobiť významný krok vpred vo svojom porozumení Boha.
Všimnime si, že cieľ takejto osobnej služby je rovnaký, ako cieľ verejného kázania: Kresťanský pastor sa usiluje viesť ľudí k vyššej úrovni kresťanskej dospelosti. Na dosiahnutie tohto cieľa používa Božie slovo v moci Ducha a dôveruje, že Boh bude pôsobiť prostredníctvom neho a prostredníctvom životných okolností, aby dochádzalo k rastu človeka, ktorému slúži.
Keď sa vrátime k uvedeným štyrom prostriedkom, ktorými nás Boh privádza k dospelosti, tak vidíme, že súkromná pastorácia sa spolieha na Božieho Ducha, ktorý prebýva v človeku a ktorý svojím slovom pôsobí prostredníctvom obdarovaných jednotlivcov rovnako ako verejné kázanie. Samozrejme, v súkromnej pastorácii štvrtý prostriedok (každodenné životné okolnosti, v ktorých počujeme a uplatňujeme slovo) sa bude odlišovať od verejného kázania. Cieľ súkromnej pastorácie však bude stále rovnaký: kresťanská dospelosť.
[1] Lk 15:4-7, Jn 10:14 aj naša všeobecná skúsenosť hovorí, že pastier môže poznať svoje ovce po mene a starať sa o ne jednotlivo, ale každý pastier pasie viacej oviec.
[2] P. Brooks, „The two elements in preaching.“ In: H. R. Alleson, Lectures on Preaching. London, 1977, s. 5.
[3] Napr. mohol mať násilníckeho otca, ktorý mu/jej spôsobil veľmi hlboko zakorenené problémy, pre ktoré nedokáže porozumieť Bohu ako Otcovi.
Poznámka editora: Pokračovanie článku nájdete pod názvom Obnova „sobáša“ verejného kázania a súkromnej pastorácie.
