Prakticky všetci dnešní vedci, ktorí vyučujú v príslušných odboroch starovekých dejín, klasických jazykov a biblických štúdií – z rôznych náboženských prostredí – sa zhodujú na určitých základných faktoch týkajúcich sa Ježiša z Nazareta. Spomeňme aspoň niektoré: Ježiš začal svoju verejnú službu po tom, ako ho pokrstil Ján Krstiteľ, bol známy ako konateľ zázrakov a exorcista, bol ukrižovaný pod Pontským Pilátom počas vlády cisára Tibéria a po Ježišovej smrti, počnúc Jeruzalemom, viacerí jeho nasledovníci (vrátane bývalého nepriateľa Pavla) vyhlásili, že sa im zjavil živý, vzkriesený z mŕtvych.
Toto je nemenný historický základ.
Odkiaľ poznáme tieto (alebo akékoľvek iné) historické fakty o Ježišovi a ranom kresťanstve? Predovšetkým z novozákonných dokumentov pôvodne napísaných v prvom storočí nášho letopočtu. Ako blízko sa však prostredníctvom týchto prameňov môžeme dostať k Ježišovi z Nazareta? Inými slovami, aké sú najstaršie historické dôkazy o kresťanstve? Odpoveď vás možno prekvapí.
Čoraz bližšie k základom
Medzi najstaršie dôkazy o kresťanstve patria rukopisy ako Codex Vaticanus a Codex Sinaiticus zo začiatku štvrtého storočia nášho letopočtu. Constantin von Tischendorf – Indiana Jones novozmluvných rukopisov – objavil Sinaiticus v Kláštore svätej Kataríny v Egypte v roku 1859. Neskôr napísal, že zachránil Sinaiticus pred spálením mníchmi, ktorí už predtým vrhli do plameňov dve hromady podobných rukopisov! Tischendorf ďalej nazval Sinaiticus „najcennejším biblickým pokladom, aký existuje“.
Potom ešte máme papyrusové rukopisy, z ktorých mnohé pochádzajú zo skoršieho obdobia ako Sinaiticus. Medzi najstaršie patrí P52, trojcentimetrový kúsok papyrusu s piatimi veršami z Jánovho evanjelia (18:31 – 33, 37 – 38). Tento malý poklad sa v súčasnosti datuje do rokov 125 – 175 n. l. (hoci iní zastávajú širší rozsah).
Ježišovi nasledovníci však musia vedieť o ďalšom revolučnom objave, ktorý je väčší ako Sinaiticus, väčší ako P52, väčší, podľa môjho odhadu, ako všetky archeologické objavy dohromady: objav predpavlovskej vieroučnej tradície v 1. Korinťanom 15:3-7. Tá bola právom nazvaná „drahocennou perlou“.
Toto apoštolské vyznanie viery nemá v Novej zmluve obdobu. V skutočnosti nemá obdobu v celej antickej literatúre. Aj keby sa z ranokresťanského hnutia okrem tejto päťveršovej tradície viery nezachovalo nič iné, stále by sme mali podstatu evanjelia a historický základ, na ktorom stojí kresťanstvo: „Tohto Ježiša Boh vzkriesil a svedkami toho sme my všetci“ (Sk 2:32).
Objavovanie historického základu kresťanstva
Pozrime sa teda na najstaršie dôkazy kresťanstva:
Podľa Písem Kristus zomrel za naše hriechy…
Bol pochovaný…
Tretieho dňa vzkriesený podľa Písem…
Zjavil sa Kéfasovi a potom Dvanástim…
Potom sa zjavil naraz viac ako päťsto bratom…Potom sa zjavil Jakubovi a ďalej všetkým apoštolom.
Vyššie uvedené je to, o čom učenci tvrdia, že je skutočnou tradíciou viery, ktorú Pavol prijal, bez Pavlových dodatočných slov a komentárov. Ide o nový objav. Dokonca aj odborník na Novú zmluvu (a ateista) Gerd Lüdemann označil tento objav za „jeden z najväčších úspechov nedávnej novozmluvnej vedy“. Prví cirkevní otcovia, stredovekí teológovia a reformátori poznali, citovali a komentovali 1. Korinťanom 15:3-7, ale až na prelome 19. a 20. storočia si niekto uvedomil, že tento text pôvodne neskomponoval Pavol, ale že ide o vieroučnú tradíciu, ktorú Pavol prijal viac ako desať rokov pred rokom 49 alebo 50 n. l., keď založil korintský zbor.
Dva hlavné dôvody sa nachádzajú v samotnom biblickom texte.
Prvým je spôsob, akým ho Pavol uvádza slovami „odovzdaný“ a „prijatý“ (1Kor 15:3). Keď Pavol zakladal zbor v Korinte, odovzdal Korinťanom určité tradície, ktoré ďalej vysvetľovali evanjelium (porov. 1Kor 11:2), ktoré sám prijal. Patrili k nim niektoré učenia a príbehy o Ježišovi (1Kor 7:10; 1Kor 9:14; 1Kor 11:1; 2Kor 10:1), správa o Večeri Pánovej (1Kor 11:23-26), piesne (1Kor 8:6; 2Kor 8:9) a táto vieroučná tradícia o Ježišovej smrti, pochovaní, zmŕtvychvstaní a zjaveniach (1Kor 15:3-7).
Druhý hlavný dôvod je jazykový. Pavol tu používa slová a slovné spojenia, ktoré nikde inde nepoužíva. Výrazy ako „zomrel za naše hriechy“, „podľa Písem“, „bol pochovaný“, „bol vzkriesený“, „na tretí deň“, „zjavil sa“ a „dvanásti“ sú buď použité len tu, alebo ak sú použité inde, sú rovnako ovplyvnené tradíciou.
Tieto úvahy presvedčili prakticky všetkých bádateľov, že 1. Korinťanom 15:3-7 je predpavlovská vieroučná tradícia. Pochádza z obdobia pred Pavlovými prvými listami. Ako ďaleko však siaha?
Kedy a kde Pavol prijal túto tradíciu?
Keď si urobíme prehľad literatúry, zistíme, že učenci z rôznych prostredí a vierovyznaní (alebo neveriaci) sa prakticky zhodujú v tom, že táto vieroučná tradícia sa datuje v priemere do piatich rokov po Ježišovej smrti. Niekoľkí tvrdia, že približne desať rokov po Ježišovej smrti, niektorí dokonca do jedného roka. Napríklad odborník na Novú zmluvu James Dunn tvrdí: „Môžeme si byť úplne istí, že táto tradícia bola ako tradícia sformulovaná v priebehu niekoľkých mesiacov po Ježišovej smrti.“
Domnievam sa, že Dunn má najlepší odhad a že len „niekoľko mesiacov“ po Ježišovom ukrižovaní sa noví konvertiti učili a memorovali túto formulu viery, možno počas hnutia apoštolov a ich učeníkov pri zakladaní cirkevných zborov. Možno tvorila základ úvodnej katechézy pre novokrstencov. Ďalej je 1. Korinťanom 15:3-7 vieroučným zhrnutím a základom kázní v Skutkoch apoštolov (pozri Sk 10:39-40; Sk 13:28-31) a pašiových naratívov Matúša, Marka, Lukáša a Jána.
Kde, kedy a od koho dostal Pavol túto drahocennú perlu? Vedci tvrdia, že to bolo buď krátko po jeho obrátení v Damasku (34 n. l.), alebo o tri roky neskôr v Jeruzaleme (37 n. l.), keď strávil dva týždne s Petrom (Ga 1:18) a stretol sa aj s Jakubom, Ježišovým bratom (Ga 1:19). Uprednostňujem druhú možnosť. Lepšie to vysvetľuje , ako dostal informácie typu „[vzkriesený Kristus] sa zjavil Kéfasovi…“ [a] Jakubovi“ (1Kor 15:5,7). Odborník na Novú zmluvu a agnostik Bart Ehrman súhlasí: „Táto návšteva je jedným z najpravdepodobnejších miest, kde sa Pavol dozvedel všetky prijaté tradície, na ktoré sa odvoláva, a dokonca aj prijaté tradície, o ktorých inak predpokladáme, že sa nachádzajú v jeho spisoch, ktoré ako také nemenuje.“
Kresťania musia prejsť do ofenzívy
Najstarší prameň a najstarší dôkaz kresťanstva nie je len pevným základom, na ktorom môže stáť Ježišov nasledovník, ale aj silnou apologetikou, ktorá je výzvou pre neveriacich 21. storočia. Prví Ježišovi nasledovníci v 30. rokoch nášho letopočtu hlásali, že Ježiš zomrel na kríži za ich hriechy a vstal z mŕtvych ako Pán sveta. Ježišov brat Jakub, jeho hlavný apoštol Peter a jeho nepriateľ Pavol tvrdili, že sa im zjavil vzkriesený Ježiš. To, že títo traja muži tomu verili, je historicky nevyvrátiteľné (pozri 1Kor 15:11). Navyše historické dôkazy o tom, že títo traja muži boli pre svoju vieru umučení, sú dostatočne silné na to, aby presvedčili aj skeptikov, ako je Ehrman. Nech už títo traja muži videli čokoľvek, stálo to za to, aby za to položili svoje životy.
Okrem toho podľa tohto starovekého zdroja dvanásti a dokonca viac ako 500 (!) ľudí tvrdilo, že videli Ježiša. O dvetisíc rokov neskôr miliardy ľudí od Jeruzalema po Papuu-Novú Guineu stále veria, že sa vierou stretli so vzkrieseným Ježišom. Ako napísal A. N. Wilson – nedávny skeptik, ktorý sa pre zmŕtvychvstanie stal kresťanom: „J. S. Bach uveril tomuto príbehu a zhudobnil ho. Uverila mu väčšina najväčších spisovateľov a mysliteľov za posledných 1 500 rokov.“
Kiež by sme išli do neveriaceho sveta, pevne stáli na tomto historickom základe 1. Korinťanom 15:3-7 a citlivo sa dožadovali odpovede: Čo je to za moc, ktorá zmenila životy apoštolov, prevrátila Rímsku ríšu naruby a dodnes mení chod ľudských dejín a životy miliárd ľudí?
Koho alebo čo videli?
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
