V prvom článku tejto série som opísal nadšenie stále väčšieho počtu evanjelikálov, ktorí chcú lepšie porozumieť Biblii za pomoci teológov a komentátorov z iných kultúr a prostredí. Taktiež som vyjadril znepokojenie, že v tomto trende sa môže priveľmi zdôrazňovať kultúrny odstup medzi nami a biblickým textom, čo z nás robí väzňov nášho spoločenského prostredia a teda podrýva autoritu Písma.
• Na jednej strane platí, že by sme nemali podceňovať „pred-porozumenie“, s ktorým prichádzame k textu. Potrebujeme rôzne pohľady, aby zdokonalili naše výklady.
• Na druhej strane, nemali by sme preceňovať dopad nášho spoločenského a kultúrne prostredia. Môžeme radostne prijímať všeobecnú zhodu, ktorá medzi kresťanmi nastáva pri podriadení sa autorite Písma a dôsledného spoločného výkladu Písma.
Nemáme za cieľ prijať nejakú kvázi-postmodernú teóriu stanoviska, ktorá by relativizovala všetky výklady alebo spochybnila text. Našim cieľom nie je ani vrátiť sa k realizmu zdravého rozumu, ktorý podceňuje potrebu zaoberať sa vykladačmi z iných kultúr a prostredí.
Epistemická (súvisiaca s poznaním, pozn. prekl.) pokora – to je to, čo potrebujeme. Chceme byť pokorní vykladači Božieho nemenného Slova. Pokoru ako teologickú cnosť môžeme definovať podľa Gavina Ortlunda:
„Pokora neznamená mať nízku mienku o sebe alebo svojej teológii, ale nastavenie aktívne hľadať pravdu prostriedkami, ktoré nám Boh dal, a pohotovú ochotu priznať, čo pri tom procese ešte nevieme.“
V tomto záverečnom článku prinášam niekoľko návrhov, ktoré nám pomôžu vyhnúť sa chybám postmodernizmu aj modernizmu.
1. Pripusťte svoje obmedzenia pri čítaní Biblie a uvažujte o nich.
Sme koneční. Nedokážeme sa úplne zbaviť svojich obmedzení pri čítaní Biblie. Môžeme si však niektoré z nich uvedomovať. Môžeme si viac uvedomovať, ako naše kultúrne a spoločenské prostredie ovplyvňuje náš výklad Biblie.
Je lepšie uvedomovať si kultúrne sily, ktoré zrejme ovplyvňujú náš výklad Biblie (aj dobrým, aj zlým spôsobom), než predpokladať, že žiadne také sily tu nie sú, alebo ich ignorovať. Keď stále viac chápeme, ako naša kultúra a prežívanie ovplyvňuje náš výklad, môžeme „vidieť“ šošovky, cez ktoré sa pozeráme, a to nám pomôže nadobudnúť lepšiu perspektívu pri štúdiu Biblie.
Uvediem príklad: Veľa Američanov – ovplyvnených individualistickými predpokladmi – číta novozmluvné prikázania ako prikázania predovšetkým pre kresťanov – jednotlivcov. Pôvodný jazyk aj pôvodný kontext čitateľov (v cirkevných zboroch) nám však ukazuje, že pri nich máme vnímať množné číslo vy a slovesné tvary množných čísel. Tento dôraz na spoločenstvo pri čítaní Biblie v angličtine ľahko prehliadneme (v angličtine sú zámená ty a vy aj v príslušných gramatických tvaroch vyjadrené tým istým slovom you, pri rozkazovacom spôsobe slovies je tvar jednotného aj množného čísla rovnaký, pozn. prekl.). Je pravda, že tieto príkazy sú pre jednotlivcov, ale ich hlavný dôraz je na poslušnosť cirkevného zboru ako spoločenstva. D. A. Carson hovorí:
„Veriaci v Afrike možno rýchlejšie postrehnú pavlovské metafory o komunitnom rozmere cirkvi, zatiaľ čo my na Západe si ich pre dedičstvo individualizmu všimneme ťažšie. Kresťania potrebujú jeden druhého. To platí v oblasti hermeneutiky rovnako ako všade inde.“
V tomto prípade nám teda priznanie si, že náš výklad formuje individualizmus, pomáha vidieť svoje obmedzenia, čo nám pomáha byť lepšími vykladačmi Biblie. To nás privádza k druhému návrhu.
2. Spoliehajte sa na rady iných ľudí, ktorí sú podriadení Božiemu slovu.
Richard Lints vyzdvihuje obohatenie, ktoré môžeme získať, keď si navzájom pomáhajú rôzne časti Kristovho tela:
„Boh dal rôzne dary cirkvi pre jej dobro, rovnako ako dobro cirkvi závisí od prijatia pravého Kristovho evanjelia. Rôzne časti tela si musia navzájom dostatočne rozumieť, aby si pri výklade Biblie mohli pomáhať. To si vyžaduje namáhavé úsilie počúvať aj napriek rozdielom, aby sme získali porozumenie. Taktiež musíme pripustiť, že porozumenie je možné získať aj napriek rozdielom.“
Najviac záleží na hlbokej a trvalej oddanosti autorite a dostatočnosti Božieho slova. Nestačí len povedať „potrebujeme jeden druhého“, ako keď niektorí ľudia používali túto pravdu ako nástroj na vyzdvihovanie prchavých trendov alebo prekrútených zámerov či postmodernistickej filozofie, pri ktorých by sme povýšenecky Božie slovo súdili namiesto toho, aby sme sa mu pokorne podriadili. D. A. Carson presne zdôrazňuje nevyhnutnosť Svätého Ducha v tomto procese:
„Podľa pohľadu Biblie na vzťah medzi Bohom a jeho ľudom potrebujeme pomoc Božieho Svätého Ducha, aby sme pravdu chápali rovnako, ako potrebujeme jeho pomoc, aby sme pravdu konali. Nech už k nám táto pomoc prichádza akokoľvek, cieľom hĺbavých kresťanov nakoniec nie je stať sa majstrami Písma, ale jeho služobníkmi, na Božiu slávu a dobro jeho ľudu.“
Naša závislosť na Duchu nás pokoruje a pripomína nám dôležitosť modlitby k Bohu, aby nám zjavil význam jeho Slova a pomohol nám pri výklade. Tejto úlohy sa zhosťujeme pokorne a s modlitbou. Predpoklad pre dobrý výklad Biblie je doxologický (chváliaci, pozn. prekl.) postoj, a konečný cieľ dobrého výkladu Biblie je uctievať jej dokonalého Autora v úžase a údive nad jeho zjavením. Uctievanie a výklad musia ísť ruka v ruke.
3. Nezabudnite, že nie všetky výklady sú rovnako správne.
Čo urobíme, keď sa veriaci z rôznych kultúr, podriadení autorite Písma, nezhodnú vo svojom chápaní textu? Postmoderná doba nás pokúša povedať „zrejme nemôžeme správne pochopiť, čo Biblia znamená, keďže všetci sme zajatci svojich vlastných kultúrnych výkladov“. Skôr by sme však mali nezabúdať na to, že nie všetky výklady sú rovnako správne.
Carson pripúšťa, že sa stretneme z rozchádzajúcimi sa pohľadmi:
„Uvedomiť si, že žiaden jednotlivec ani žiadna komunita o akomkoľvek biblickom oddiele alebo téme nepozná celú pravdu, je realistické i pokorné. Vzájomné načúvanie si nevyhnutne obohatí naše výklady, čo by sa inak nestalo – a niekedy to vedie k okamžitej náprave.“
Nikto nepozná celú pravdu, ale stále máme pravdu. Všeobecný súhlas kresťanov po celom svete a počas dejín svedčí o spoločnej viere. Simon Chan to tvrdí v Grassroots Asian Theology:
„Miestna kultúra ovplyvňuje spôsob, ako vieru prijímame a žijeme, ale aby miestna teológia bola autenticky kresťanská, musí do veľkej miery nadväzovať na širšiu kresťanskú tradíciu.“
„Nemôžeme si pomôcť – musíme si spomenúť na mnoho biblických varovaní o falošnom učení, falošnom Kristovi a falošných evanjeliách. Nie všetky výklady sú si rovné, a len to, že taký alebo onaký výklad konkrétna komunita prijíma a háji, neznamená, že ten výklad je verný Písmu. A sme opäť pri dôslednom načúvaní ostatným, pri opätovnom čítaní Biblie, pohotoví nechať sa opraviť, ak to znamená väčšiu vernosť – a taktiež pohotoví nepovyšovať sa nad Písmo, ako keby sme boli tými najvyššími sudcami, keď v skutočnosti musí byť Písmo nad nami ako náš sudca.“
4. Očakávajte, že Božie slovo bude hovoriť do každej kultúry.
Je krátkozraké myslieť si, že naše výklady sa zlepšia len vtedy, keď sa zaoberáme kresťanmi z iných kultúr. Skutočnosť je taká, že každá kultúra je nejakým spôsobom skazená. Samozrejme, môžeme očakávať, že výklady iných kresťanov poukážu na niektoré formy modloslužby vlastné našej kultúre, ale kresťania v iných častiach sveta by mali rovnako očakávať, že naše výklady zase poukážu na ich rozšírené modly.
To je jeden z hlavných problémov pri odvolávaní sa na prežívanie ako na normu, podľa ktorej musíme posudzovať všetky ostatné výklady. Naše prežívanie môže naše porozumenie aj zahmliť, nie len rozjasniť. David Clark nás varuje pred veľkými filozofickými princípmi, ktoré by mohli ovládnuť náš výklad Biblie. Ako príklad používa teológiu oslobodenia (angl. liberation theology, pozn. prekl.).
„Teológia, ktorá začína s axiomatickým záväzkom oslobodiť chudobných, teologicky škodlivo ovláda teológiu, ak je tento záväzok formulovaný spôsobmi, ktoré nevychádzajú z biblickej perspektívy. Taký postup môže podkopať biblickú autoritu. Nehovorím, že oslobodzovanie chudobných podrýva Písmo. Hovorím, že tak robia myšlienkové schémy nevychádzajúce z Biblie.“
Práve tu Clark zosobňuje viacsmerné vodcovstvo. Ako sme videli v predošlých článkoch, mali by sme si všimnúť hrozbu postmodernej teológie a taktiež hrozbu naivných a individualistických výkladov.
Tradičná evanjelikálna teológia niekedy prehliada svoje vlastné kultúrne východiská. Nahradiť však naivitu vlastnej kultúry pri výklade Biblie dôrazom na prežívanie – ako keby prežívanie bolo neutrálne – nie je riešením, keďže spôsob prežívania je vždy ovplyvnený teoretickými východiskami.
Túto oblasť dobre zvládajú učenci ako Esther Acolatse. Vo svojej práci o kniežatstvách a mocnostiach nenapráva jeden kultúrny výklad iným, ale uvedomuje si, že obe sa musia znovu a znovu vracať k Písmu, v dialógu s inými veriacimi, aby to, k čomu nás Písmo vyzýva, bolo počuť a možno poslúchať v každom kultúrnom prostredí.
5. Nepredpokladajte, že etnicita alebo kultúrne prostredie vykladača je teologicky reprezentatívne.
Simon Chan upozorňuje na to, že niektorí kresťania predpokladajú, že napríklad ázijský teológ pravdepodobne vo svojej teológii bude zastávať doktríny alebo prežívanie ázijských veriacich. Chan tvrdí, že to tak nie je. Niektorí ázijskí teológovia jednoducho prijali „liberálnu agendu“, ktorá spočíva v „prispôsobení sa kultúre a vo vyzdvihovaní kresťanstva pred jeho kultúrne vzdelanými kritikmi. Keď kultúra určuje teológom ich program, nechýba veľa k tomu, aby kultúra stanovovala aj teologické normy.“ Píše:
„Takéto značne selektívne chápanie toho, čo tvorí ázijskú teológiu, musíme spochybniť. Nie len pre nekritické prijímanie epistemológie osvietenstva a následnú absenciu teologického rozlišovania, ale taktiež pre spôsob, akým úplne ignoruje veľkú škálu kresťanských hnutí v Ázii: evanjelikálne a letničné hnutia vo veľkej časti Ázie, či, konkrétnejšie, hnutia medzi domorodými kresťanmi v Indii, Japonsku a Číne… Nie je prekvapivé, že ignorovaním teologického prežívania bežných ľudí takzvaní ekumenickí teológovia z Ázie ponúkajú len recykláciu starých myšlienok.“
Rovnaký jav môžeme podľa Chana pozorovať aj v Afrike a Latinskej Amerike:
„Špičkoví teológovia môžu predkladať teológiu o chudobných a utláčaných, ale taká teológia medzi samotnými chudobnými nájde len malú odozvu. Takéto teologické pohľady zlyhávajú v tom, čo dobre zhrnul istý latinskoamerický teológ slovami ,teológia oslobodenia sa zamerala na chudobných a chudobní sa zamerali na letničné hnutie.‘“
Podobne platí, že ak teológia dostane označenie „černošská“, neznamená to hneď, že reprezentuje väčšinu kresťanov – černochov, ktorí sú formovaní tradíciami černošských zborov. Nepredpokladajte, že teológia alebo teológ s etnickou alebo kultúrnou nálepkou skutočne reprezentuje praktikujúcich kresťanov, ktorí sú stále pripútaní k autorite a dostatočnosti Božieho slova.
Záver
Na záver tejto série je najlepšie ešte raz zacitovať Davida Clarka, ktorý uvádza viacero princípov pre pokorný postoj k výkladu Biblie:
My evanjelikáli by sme mali robiť viacero vecí:
(1) Mali by sme si uvedomovať skutočnosť, že kultúra ovplyvňuje každý teologický výklad.
(2) Zámerne musíme prijať sebakritický postoj voči každej kultúre.
(3) Napriek tomu by sme mali trvať na tom, že teológia musí byť kultúrne relevantná.
(4) Pritom sa však musíme podriadiť prednosti Písma pred všetkými kultúrnymi východiskami.
Hrozia nám dve chyby. Jednou je pretvarovať sa, že kultúrne alebo filozofické pred-porozumenie neexistuje alebo je pomerne nedôležité. V tom často v minulosti zlyhala evanjelikálna teológia.
Druhou chybou je sa tak veľmi zaoberať kultúrnymi a filozofickými východiskami, až pevne stanovia náš teologický program. Tu naďalej chybujú strednoprúdové/liberálne formy kontextualizácie. Podvolenie sa súčasnému programu môže skutočne viesť k viere, ktorá sa nedá rozoznať od okolitej kultúry. A ak je viera na nerozoznanie od kultúry, stráca svoju životnosť.
Usilujme sa o epistemickú pokoru – o spôsob vykladania Písma, ktorý nám pomáha vyhýbať sa pasciam modernizmu aj postmodernizmu. Opäť a opäť kľakajme pred Kráľom Ježišom, ktorý uplatňuje svoju moc cez svoje Slovo v prostredí milovanej komunity pre dobro každej kultúry.
Tú sú predchádzajúce tri články z tejto série:
