Poznámka redaktora: Článok patrí do série Ako nám Stará zmluva pomáha rozumieť listu Efezanom
Nad každú moc – Sny, zvery a zjavenie Božieho plánu pre národy. Efezanom 1:15-13 a Daniel.
Vplyv knihy Daniel
Problém s knihou Daniel je, že sa ukrýva nám priamo pod nosom. Nová zmluva Daniela veľmi často necituje. Aspoň nie podľa toho, ako to väčšinou počítame. Myšlienky z knihy Daniel sú však roztrúsené všade a týkajú sa samotného jadra evanjelia. Zamyslite sa, napríklad, nad výrazom „Syn človeka“ – meno, ktorým Ježiš nazýva sám seba zrejme najčastejšie. Nachádzame ho v Danielovi 7. Nedá sa považovať za „citát“, čiastočne preto, že sa vyskytuje dosť často aj vo zvyšku Starej zmluvy (najmä v Ezechielovi), ale najpravdepodobnejšie je, že Ježiš mal na mysli Daniela 7, keď pri mnohých príležitostiach používal tento výraz.
Veľa ľudí si všimlo vplyv knihy Daniel na Novú zmluvu, ale už menej ľudí si všimlo, že veľa z jej kľúčových tém sa tiahne priamo po Novú zmluvu cez Daniela už od Genezis.
Vplyv knihy Genezis na knihu Daniel
V tejto sérii článkov sme sa knihou Genezis už trocha zaoberali: v Genezis 12 a ďalších kapitolách Boh sľubuje, že „v“ potomstve Abraháma a Izáka budú požehnané všetky národy zeme. Tento prísľub požehnania pre všetky národy prichádza hneď po príbehu o Bábelskej [Babylonskej] veži v Genezis 11 (čo Boh čiastočne zvráti, ako sme videli, v knihe Skutky, keď Svätý Duch konečne dramatickým spôsobom zahŕňa do Abrahámovho požehnania národy). Tie isté témy z Genezis 11 a 12 výrazným spôsobom používa kniha Daniel. Daniel je jednou z dvoch dvojjazyčných (hebrejská a aramejská) kníh Starej zmluvy pravdepodobne preto, že jej aramejské časti boli zamýšľané pre nežidovské národy žijúce v tom čase na Blízkom východe. Samozrejme, udalosti, ktoré sa tam spomínajú, sa odohrali mimo izraelského a judského územia. Dejú sa v Babylone, čo je v hebrejčine rovnaké slovo ako Bábel, a taktiež je to krajina Chaldejcov, čo je miesto, odkiaľ Abrahám podľa Genezis 11 pochádzal.
Pri Danielovi je však dôležité nie len to, že sa odohráva v krajine, ktorá je dôležitá aj v knihe Genezis, a že Danielom aj Genezis sa tiahne spoločná téma viacerých jazykov. Danielove príhody s nežidovskými vládcami sa podobajú na príhody istej veľmi dôležitej postavy v Genezis. Zdá sa, že autor knihy Daniel sa cieľavedome snaží ukázať, že Daniel je ako Jozef (ten, čo mal farebný plášť a sny o vládnutí). Spôsob, ako Daniel jedná s cudzokrajnými vládcami, ktorým slúži, je veľmi podobný tomu Jozefovmu. Obaja konajú s úplnou integritou. Obaja sú neprávom obvinení a potrestaní. A čo je najdôležitejšie, obaja zázračne dostávajú schopnosť vykladať sny a videnia.
Aj Jozef, aj Daniel vykladajú sny iným ľuďom. Jozef dva vykladá vo väzení a jeho predpovede sa splnia na 100 %. Potom, keď sa dostáva von, prekoná všetkých takzvaných mudrcov, keď správne vyloží faraónov sen. Daniel v 2. kapitole taktiež čelí veľmi znepokojenému kráľovi, ktorý mal sen, keď ho Boh zázračne uschopní správne popísať obsah toho sna ešte predtým, než ho vyloží. Tak zachráni krk babylonským mudrcom, ktorí by inak prišli o hlavu.
Prečo Boh hovorí cez sny?
V Starej zmluve je veľa proroctiev, ale málo z nich začína ako sny. Prečo sa teda Boh niekedy rozhodne použiť sny? Myslím, že cez spojenie Genezis a Daniela nám Boh ukazuje, že v starozmluvnej dobe Boh uprednostňuje sny ako spôsob komunikácie s tými, ktorí ešte nie sú jeho ľudom. Keď Boh hovorí Izraelu alebo Judsku, uprednostňuje presnosť a priamu reč prorokov. Keď však Boh hovorí egyptskému faraónovi alebo chaldejskému kráľovi Nebukadnesarovi, dáva im sny. Je to pre nich veľmi užitočné, lebo ich to núti hľadať široko-ďaleko niekoho, kto patrí k Božiemu ľudu, lebo iba ten dokáže sny správne vyložiť.
Jozef vykladá sny pohanom a Daniel pohanom zjavuje tajomstvá. V Starej zmluve sa len trikrát spomína, že niekto je schopný „odhaliť tajomstvo“. Všetky tri sú v knihe Daniel a všetky o Danielovi. On je ten, čo odhaľuje tajomstvá (Dan 2:19, Dan 2:30, Dan 2:47).
Takže keď čítame o tom, že sa nejaké „tajomstvo odhalilo“ alebo „zjavilo“ (v Efezanom 3 alebo Kolosanom 1) a o tom, že niekto dostal „Ducha múdrosti a zjavenia“ (Efezanom 1), neprekvapí nás, že je to práve zahrnutie pohanov (ktorí ešte nie sú Božím ľudom), o čom Pavol píše. Pavol hovorí, že je postava ako Jozef alebo Daniel, keďže je Žid, ktorý nežidom prináša zvesť od Boha Izraela. Hovorí, že sa modlí, aby v nich Boh pôsobil, rovnako, ako sa cez výklad snov zrozumiteľne zjavil pohanským vládcom v minulosti. Pavol sa dokonca modlí za to, aby oni, pohania samotní, dostali „Ducha múdrosti a zjavenia“ a teda chápali Božiu zvesť – evanjelium – tak, ako ho chápe Boží ľud.
Viacero jazykov, Bábel/Babylon, Chaldea, nežidia, ktorí prijímajú zjavenie od Boha, sny a odhaľovanie tajomstiev… Všetky tieto témy spájajú Genezis a Daniela a všetky sa týkajú zahrnutia pohanov do Božích požehnaní.
Ako však tušíte, je tu toho viac.
Obsah snov
Veľa sme hovorili o tom, že v Genezis aj Danielovi sú sny, ale čo ich obsah? V Genezis sú sny strednodobými predpoveďami. Jedného väzňa prepustia, druhého zabijú. Príde 14 rokov nepravidelnej poľnohospodárskej úrody. V príbehu o Jozefovi sú aj ďalšie sny – Jozefove vlastné sny. Tieto sny sa taktiež napĺňajú ešte za Jozefovho života.
Sny, ktoré vykladá Daniel, sa od Jozefových líšia. Týkajú sa toho, čo sa stane počas dlhého časového obdobia. Daniel 2. kapitola je o páde Babylonu a pozemských kráľovstvách, ktoré prídu po ňom, čo predstavuje socha od hlavy po päty zložená z rôznych materiálov. Nakoniec prichádza kameň odštiepený bez zásahu ľudských rúk a všetky zničí, čo predstavuje Bohom ustanovené, večné kráľovstvo.
Sen v Danielovi 2 zodpovedá snu, ktorý sa sníva Danielovi v 7. kapitole. Výklad tohto neskoršieho ukazuje, že sa tiež týka kráľovstiev, ktoré budú zvrhnuté a nahradené novými, kým nepríde božské kráľovstvo (od Odvekého) a všetky neporazí a svätí nebudú vládnuť navždy. Dva veľké sny o hroznom pozemskom boji o moc a konečnom Božom víťazstve a vláde.
Čo nás Genezis učí o šelmách
Aby sme tomu však dobre porozumeli, musíme sa vrátiť na začiatok. Až do úvodných kapitol knihy Genezis. Vlastne ešte ďalej. (Nie pred prvé kapitoly Genezis, ale do doby predtým, než sme ich čítali). Musíme sa vrátiť k základným veciam, ktoré sa učíme v škôlke: potrebujeme lekciu o zvieratách.
V jednom vtipe príliš vychytralý škôlkar hovorí učiteľke, ktorá ich učila zvieracie zvuky: „Pani učiteľka, neviem, ako budem v reálnom živote vedieť uplatniť tieto jazyky.“ Je to vtip o vzdelávacom systéme a je namierený proti zaťatým tínedžerom, ktorí sa pýtajú, prečo by mali dávať pozor na hodinách matematiky. Tento „vtip“ (hoci veľmi smiešny nie je) dáva väčší zmysel v západnom, mestskom svete. Ak žijeme v meste, môžeme žiť pomerne v bezpečí celý život bez toho, aby sme vedeli, aký zvuk vydáva sliepka, ovca či krava. Zvieracie zvuky však boli nenahraditeľnou súčasťou vzdelávacích osnov starovekého sveta. Ľudia museli vedieť, ako robí medveď, lev alebo vlk. Pretože tí mohli prísť a zaútočiť na nich. Malé dieťa v malom mestečku (podľa dnešných štandardov) nebolo nikdy príliš ďaleko od dosahu skutočne nebezpečných divých zverov.
Zvery sú desivé. Bývajú silnejšie než ľudia, rýchlejšie než ľudia, majú ostrejšie zuby a pazúry. Pre vlastnú bezpečnosť nad nimi chceme vládnuť, to však v ľudských dejinách nebolo vždy jednoduché.
Keď Boh v Genezis 1 a 2 hovorí, že ľudia majú naplniť zem a podmaniť si ju a vládnuť nad morskými rybami, nebeskými vtákmi a poľnými zvermi, presne to chce čitateľ Genezis počuť. Zvery sú silné, ale Boh je najsilnejší a ľudstvo ustanovil nad zvery, aby nad nimi vládli, podobne, ako Boh vládne nad celým stvorením. Sme radi, keď vládnu ľudia, nie zvery, a tak to Boh zamýšľal.
Od zverov k snom o zveroch
Keď sa teda Danielovi sníva nočná mora o zveroch, nemalo by nás prekvapovať, že jej výklad sa týka moci a vlády. Jej hlavná myšlienka znie: všetci títo králi sú ako zvery, sú mocní a desiví a my nechceme, aby o všetkom rozhodovali. Či už sú to Babylončania, Médo-Peržania alebo starovekí Gréci, sú mocní, ale na pozíciách, ktoré im neprináležia. Boh chce dať moc a vládu ľudstvu, nie zverom.
Na scénu prichádza Syn človeka. Odveký nakoniec týmto zverím kráľovstvám hovorí nie. Takto by svet nemal vyzerať (podľa stvorenia v Genezis 1 a 2). Boh ustanoví kráľovstvo, kde sa úplne presadzuje jeho vlastná moc, ktorú nepredstavuje zver, ale človek. Syn človeka. Ľudské kráľovstvo bude vládnuť nad všetkými ostatnými kráľovstvami sveta a svätí budú navždy v bezpečí.
Keď sa v Efezanom 1:20-21 hovorí, že „keď [Boh Ježiša] vzkriesil z mŕtvych a posadil v nebi po svojej pravici nad každé kniežatstvo, moc, silu, panstvo“, myslím, že Pavol prepája Ježiša s oddielmi ako Daniel 7, kde Syn človeka a potom aj svätí dostávajú kráľovstvo s večnou vládou. Formulácie v Daniel 7:13-14 a Daniel 7:27 sa pozoruhodne podobajú na formulácie, ktoré Pavol používa v Efezanom. Ako to je pri „Synovi človeka“ v evanjeliách, nestačí to na to, aby sme si boli úplne istí, že ide o citát, ale tie myšlienky sú si extrémne podobné.
Prečo je vláda Syna človeka dobrá pre pohanov
Je vzrušujúce pozorovať, aký veľký význam to má pre List Efezanom. Pavol vedel, že Židia, ktorí veria v Ježiša, sú požehnaní v pravom Abrahámovom potomkovi, Kristovi, a teda nemajú prístup k žiadnym požehnaniam, ku ktorým by ani pohania nemali prístup (Ef 1:3-12). Taktiež opakovane videl, ako Svätý Duch dramaticky potvrdil prinášanie tejto dobrej správy pohanom (Ef 1:13-14). A teraz sa Pavol modlí. Modlí sa, aby to pochopili. Aby Boh otvoril ich oči v úžase nad týmto plánom pre celý svet.
Ježiš nie je vládca len nad jedným národom, ale nad všetkými národmi, či už židovskými alebo pohanskými: on je pravý Človek, Syn človeka, stvorený na Boží obraz, aby vládol nad zvermi. Po tom, čo všetky dočasné zvieracie kráľovstvá tohto sveta, na severe, juhu, východe aj západe skončia, Ježišova večná vláda nikdy neskončí. Platí to teraz, ako Ježišove vzkriesenie ukázalo, že on skutočne je víťazný Syn človeka s mocou, ktorú mu dal Odveký. Naplno ju budeme cítiť v budúcnosti, keď naše zvieracie kráľovstva zaniknú.
„My židovskí veriaci“ sme požehnaní v Kristovi. „Vy pohanskí veriaci“ taktiež máte Svätého Ducha. Takže „vy pohanskí veriaci“ potrebujete vedieť, že „my VŠETCI“ – svätí (Ef 1:18), my, ktorí veríme (Ef 1:19), cirkev (Ef 1:22) – „my VŠETCI“ sme zjednotení v tomto celosvetovom kráľovstve Syna človeka, ktorého vláda je „nad každé kniežatstvo, moc, silu, panstvo a nad každé meno, ktoré sa spomína nielen v tomto, ale aj v budúcom veku.”
Poznámka redaktora: Podkladom pre napísanie článku bol blog Barneyho WOLSTENHOLMA.