Kresťania sa možno nezhodnú na tom, ktorá pasáž Biblie je najstrašidelnejšia. Väčšina z nich sa však zhodne na tom, že Ježišove záverečné slová v Kázni na vrchu sú na vrchole tohto rebríčka.
Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach. Mnohí mi povedia v ten deň: Pane, Pane, či sme v tvojom mene neprorokovali? Nevyháňali sme v tvojom mene démonov? Nerobili sme v tvojom mene mnoho mocných činov? Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal. Odíďte odo mňa, páchatelia neprávostí! (Mt 7:21-23).
Je desivé myslieť na to, že pôjdeme do pekla. Ešte desivejšie je zistiť príliš neskoro, že idete do pekla, keď ste si mysleli, že idete do neba. A ešte desivejšie je pomyslieť na to, že túto skúsenosť bude mať nielen zopár, ale „mnoho“ ľudí. Niektorí ľudia si myslia, že sú kresťania, nazývajú Ježiša „Pánom“, dokonca v jeho mene konajú mocné skutky – a predsa nie sú skutočne spasení a nikdy neboli.
Pri čítaní tohto úryvku môže byť pokušením zalomiť rukami: Kto teda môže vedieť, či bude spasený? Určite to vyzerá ako obrovský hazard. Robíte všetko, čo je vo vašich silách, aby ste nasledovali Ježiša, ale ktovie, či vás na konci nezasiahne facka.
Ale to tu nie je Ježišovým cieľom. Nesnaží sa nás zmiasť ani nás obrať o istotu. Je pravda, že nechce, aby sme boli oklamaní, ale nechce ani, aby sme žili v strachu alebo neistote ohľadom nášho konečného stavu.
Dovoľte mi teda ponúknuť dva spôsoby, ako si zachovať – a dokonca vybudovať – istotu tvárou v tvár tejto desivej pasáži.
1. Uvedomte si, čo znamená „plniť Otcovu vôľu“
Vo verši 21 Ježiš opisuje toho, kto vojde do kráľovstva, ako „toho, kto plní vôľu môjho Otca“. Čo to však presne znamená? Súdiac podľa kontextu to musí znamenať viac než len hovoriť „Pane, Pane“ a konať mocné skutky v Ježišovom mene. Ako teda môžeme vedieť, či plníme Otcovu vôľu? A musíme to robiť dokonale?
Aby sme videli odpoveď, mali by sme si všimnúť, že toto je len druhýkrát v Kázni na vrchu, keď Ježiš hovorí o „vstupe do nebeského kráľovstva“. Prvým je tematický verš kázne, Matúš 5:20: „Ak vaša spravodlivosť neprevýši spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva.“ Ak porovnáme tieto dva úryvky, môžeme povedať, že „plnenie Otcovej vôle“ je paralelné s vlastnením väčšej spravodlivosti. Matúš 7:21-23 teda implicitne opisuje tých, ktorých spravodlivosť neprevyšuje spravodlivosť zákonníkov a farizejov.
Tu je dôvod, prečo je to dôležité. Keď Ježiš hovorí, že naša spravodlivosť musí prevyšovať spravodlivosť farizejov, nehovorí: „Robte to, čo robili oni, len lepšie“. Nejde o to, že by sa farizeji dostatočne nesnažili – ide o to, že sa snažili naozaj o nesprávne veci. Úplne im unikal zmysel. Zameriavali sa na vonkajšie správanie, aby získali pochvalu ľudí, pričom zanedbávali konať spravodlivosť, milovať dobrotu a pokorne chodiť s Bohom (Mich 6:8; Mt 23:23).
Zákonníci a farizeji nekonali Otcovu vôľu. Bodka. Ak chcete vidieť, ako zaobchádzali s Božími príkazmi, prečítajte si Matúš 5:21-48. Ak chcete vidieť, ako sa postili, modlili a dávali almužnu, prečítajte si Matúš 6:1-18. Ich „spravodlivosť“ nebola úprimnou snahou zapáčiť sa Bohu, na ktorú sa potom prísny Ježiš pozrel a povedal: „Celkom dobrá spravodlivosť, ale nie dosť dobrá na to, aby ste mohli vstúpiť do kráľovstva.“ Bola to hromada špinavých handier, ktoré si sami vychvaľovali (Iz 64:6).
Plnenie Otcovej vôle nie je len vonkajšia vec. Farizeji vyzerali navonok čistí, ale vo vnútri boli špinaví a bez zákona (Mt 23:25-26). To, čo tu Ježiš opisuje, je spravodlivosť, ktorá pramení z čistého srdca a úprimnej viery (Mt 5:8; 1Tim 1:5). Je to ovocie – ovocie, ktoré je dobré, pretože vyrástlo na dobrom strome (Mt 7:17). Je to druh spravodlivosti, ktorú môžete praktizovať len vtedy, keď ste sa znovu narodili skrze Božieho Ducha, a tak ste (v istom zmysle) už vstúpili do kráľovstva (Mt 5:3; Jn 3:3,5).
Ježiš nám nehovorí, aby sme prevyšovali farizejov, ani nehovorí, že musíme dokonale dodržiavať Kázeň na vrchu, aby sme si boli istí, že sme praví kresťania. Naopak, podľa Kázne na vrchu je pravým kresťanom ten, kto sa neustále modlí: „Otče, odpusť mi moje viny“ (Mt 6:9-13; porov. 1Jn 1:8–1Jn 2:1). Je to farizej, ktorý ďakuje Bohu, že je lepší ako ostatní. Pravý kresťan sa modlí: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18:9-14).
Úzka cesta je pre ľudí, ktorí sú chudobní v duchu, ktorí smútia nad svojím hriechom a ktorí sú hladní a smädní po spravodlivosti (Mt 5:3-6; Mt 7:13-14). Títo ľudia budú nasýtení – teraz a najmä neskôr, keď Ježiš zavŕši svoje kráľovstvo.
Plnenie Otcovej vôle teda nie je nejakou nesplniteľnou normou. Môže vás opisovať a vy môžete vedieť, že vás opisuje. A ak ste pravý kresťan, bude vás opisovať – áno, nedokonale, ale čoraz viac. Pre pravého kresťana otázka neznie: „Som dokonalý?“ (Kristova pripočítaná spravodlivosť už túto potrebu splnila), ale „Poznám Ježiša?“ Alebo ešte lepšie: „Pozná Ježiš mňa?“
To vedie k druhému bodu.
2. Uvedomte si, kto tu najmä „pozná“
Počas väčšiny svojho života som verš 23 čítal, akoby Ježiš hovoril: „Odíďte odo mňa, lebo ste ma nikdy nepoznali“ (t. j. nikdy ste neboli skutočne spasení). To je pravda, ale v skutočnosti to nie je to, čo verš hovorí. Namiesto toho Ježiš hovorí: „Nikdy som vás nepoznal.“ V konečnom dôsledku nejde o to, či ho poznáme my (akokoľvek je to dôležité), ale či on pozná nás.
Pripomína mi to jednu skvelú scénu z knihy C. S. Lewisa Dobrodružstvá lode Ranný pútnik, kde sa stretávajú Edmund a Eustace. Keď počuje Edmunda rozprávať o svojich zážitkoch s Aslanom, neznalý Eustace sa pýta: „Ale kto je Aslan? Poznáš ho?“ Na to Edmund odpovedá: „No, on pozná mňa. . . Je to veľký Lev, syn cisára za morom, ktorý ma zachránil a zachránil Narniu.“
Poznal Edmund Aslana? Samozrejme. Ale keď sa Edmunda pýtali, či ho pozná, myslel menej na svoju erudovanosť a viac na to, ako ho Aslan miloval a obetoval sa zaňho na Kamennom stole, keď bol ešte zradcom. Áno, poznal Aslana, ale len preto, že Aslan najprv poznal jeho (Ga 4:9; 1Kor 8:3; porov. 1Jn 4:19).
Tak je to aj s nami a Kristom: Poznám ho? Nuž, on pozná mňa.
Pozná on teba? Si človek, s ktorým sa Ježiš v posledný deň stretne ako so starým priateľom? Pýtam sa preto, lebo takíto ľudia skutočne budú. Ľudia, na ktorých sa Ježiš pozrie a povie: „Ahoj, Ján. Je dobré, že ťa konečne stretávam tvárou v tvár. Vždy som sa tešil z našich rozhovorov a nikdy som sa za teba neprestal prihovárať. Viem, že si kvôli mne prešiel mnohým. Nehanbil si sa za mňa – a chcem, aby si vedel, že ani ja sa za teba nehanbím. Vitaj doma, brat môj. Teším sa, že naše priateľstvo bude pokračovať po celú večnosť.“
Nemusíme žiť v strachu z posledného dňa. Môžeme sa naň pripravovať. Pretože pre tých, ktorých pozná Ježiš, nebude posledný deň nejakým obrovským rozvratom. Bude to jednoducho zosilnené pokračovanie vzťahu, ktorý si s ním už teraz vierou užívame.
Skúmajme teda sami seba a pýtajme sa nielen: „Poznám Ježiša?“, ale: „Pozná Ježiš mňa?“. Žime tak, aby sa v ten deň nehanbil nazvať nás svojimi bratmi a sestrami. A nenechajme sa oklamať, pretože toto je príliš dobrá príležitosť na to, aby sme si ju nechali ujsť.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
