Hneď nato odišiel do mesta, ktoré sa nazývalo Naim. Šli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudí. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky, ktorá bola vdova. Sprevádzal ju početný zástup ľudí z mesta.
Lukáš 7:11-12
Pred bránou mesta Naim sa stretnú dva zástupy. Jeden zástup má namierené von z mesta, druhý má namierené do mesta. Zástup, ktorý vychádza z mesta, je pohrebný sprievod, ktorý vyprevádza mŕtveho mládenca na cintorín. Zástup, ktorý vchádza do mesta, je svadobný sprievod, ktorý sprevádza Ženícha. Ježiš totiž len nedávno prirovnal seba k ženíchovi a svojich učeníkov k svadobným hosťom (Lk 5:34). Ťažko si predstaviť silnejší kontrast ako je kontrast medzi pohrebným a svadobným sprievodom. V jednom vládne zármutok a plač. V druhom vládne radosť a veselosť. Zatiaľ čo zástup okolo ženy vdovy plače, zástup okolo Ježiša sa raduje.
A teraz sa tieto zástupy stretnú. Na čele jedného zástupu stojí jej majestát smrť. Na čele druhého stojí Knieža života. Zástup smrti sa stretáva so zástupom života. Vieme, ako to býva. Keď ide pohrebný sprievod, autá zastanú, ľudia zmĺknu, všetko na okolo na chvíľu stíchne. Majestát smrti ovládne pole, atmosféra smútku zvíťazí nad smiechom a veselosťou ľudí. Smrť totiž požíva veľkú úctu u ľudí.
Čo však urobí Ježiš? Vzdá smrti náležitú úctu a so svojím sprievodom vyprázdni pole? Nie. Tu pred bránou mesta Naim dopadne všetko inak. Tu sa zástup života nevystúpi z cesty zástupu smrti. Tu Ježiš ovládne pole a nie majestát smrti. Kde je Ježiš, tam život víťazí nad smrťou. Tam musí zármutok urobiť miesto radosti. Výsledkom stretnutia týchto dvoch zástupov bude, že hrob zostane prázdny, smrť príde o svoju korisť, rabínova pohrebná kázeň neodznie a nárek plačiek sa zmení na oslavný chorál.
Pane, ďakujeme, že i my smieme kráčať v zástupe, na čele ktorého stojíš Ty!
