Kresťanský život môže byť zakrpatený, ba až udusený, keď spočíva na nesprávnej alebo nedostatočnej predstave Boha. Ak si predstavujeme Boha ako nebeského policajta, tak žijeme, ako keby Boh bol iba nástrojom zákona a poriadku. Už sama jeho prítomnosť vyvoláva v nás pocit viny. Ak si však na druhej strane predstavujeme Boha ako Deda Mráza, budeme očakávať veľa darov, ale nie veľké morálne nároky.
Myšlienka, že obmedzená predstava o Bohu vedie k zakrpatenému náboženstvu, nie je nová. Život otca viery, Abraháma, bol sústavným objavovaním, že Boh je väčší, ako si predstavoval. Izaiáš sa posmieval modlárstvu, keď hovoril, že modly sú také bezmocné, že ich musia ľudia nosiť.[1] Zaoberali sme sa tým, ako si ľudia počas uplynulých 2 tisícročí predstavovali Boha. Máme oveľa prepracovanejšiu predstavu, ako apoštolskí otcovia, či dokonca apologéti. Napriek tomu, či možno práve preto, dúfam, že vieme, že pravý Boh je väčší ako všetko, čo o ňom vieme. Náš život by mal byť zrkadlom našej viery v tohto jediného Boha.
Iná verzia toho istého problému – príliš malého Boha – nastane, keď kresťana zabudnú, že Boh je Otec, Syn a Duch. Potom sa tak veľmi sústredia na Otca, alebo na Syna, či na Ducha, že zanedbajú plnosť trojjediného Boha. Tento druh „špecializácie“ v rámci Boha je nebezpečný, lebo vedie k zakrpateniu kresťanského života. Reagovať na Otca, alebo Syna, či Ducha a zanedbávať ostatných znamená mať Boha, ktorý je príliš malý a praktizovať kresťanstvo, ktoré je príliš obmedzené.
Novozmluvný popis kresťanstva dokazuje, že plný kresťanský život obsahuje vzťah s Otcom, Synom a Duchom a že je výsledkom pôsobenia tohto trojjediného Boha. Napríklad 1Pt 1:2 hovorí o ľuďoch, „ktorých Boh Otec vopred poznal a Duchom posvätil k poslušnosti a na skropenie krvou Ježiša Krista“. Bohatstvo a rôznorodosť Božieho činu sa prejavila príchodom Krista a Ducha a reč kresťanov o Božej aktivite to aj odrážala. To neznamená, že kresťania novozmluvných zborov verili učeniu o Trojici, ktoré bolo neskôr vyjadrené pojmami o jednej podstate a troch osobách. Aspoň niektoré ich výrazy vyjadrujú predstavu, že Boh je „jeden“ a „traja“ zároveň. Jednota Boha sa prejavovala v tom, že ich vzťah k Ježišovi a k Duchu, ich neodviedol od Otca, ale naopak, pomáhal im lepšie rozumieť Otcovi. Poznali Krista ako Pána a Ducha ako Pána. To sú dôležité tituly, lebo pre svoj starozmluvný pôvod zdôrazňujú jediného pravého Boha. Označenie Krista a Ducha za Pána ich neviedlo do opozície k Otcovi alebo k odmietaniu Starej zmluvy. Ich viera v trojakosť Boha sa vyjadrovala v uznaní panstva Krista a Ducha rovnako ako aj Otca. Bolo im jasné, že Otec, Syn a Duch nie sú len rôzne prejavy jedného Boha, lebo Syn sa modlil k Otcovi a Duch bol „iným tešiteľom“, nielen inou formou Krista.
Život cirkvi dnes je často limitovaný nedostatočnou predstavou o Bohu. Konkrétnym problémom je tendencia sústreďovať sa na Otca, alebo Syna, či Ducha a zanedbávať ostatných. Náš Boh je príliš malý. Plnosť života v Bohu nájdeme len živým vzťahom k jednému Bohu, ktorým je Otec, Syn a Svätý Duch. V tejto sérii sa to pokúsime charakterizovať na stručných karikatúrach jednotlivých typov cirkví, ktoré sa asi v realite v čistej forme nikde nenachádzajú, ale tieto karikatúry nám pomôžu jasnejšie pochopiť problém.
