Chcel by som spolu s vami premýšľať o vzkriesení – najprv o vzkriesení Ježiša a potom o našom vzkriesení v posledný deň – aby sme si objasnili, čo vôbec tieto pojmy znamenajú. Zmŕtvychvstaním nemyslím niečo ako žiť večne v duchovnej existencii alebo nejak podobne, ale žiť znova v telesnej podobe po smrti tela, vrátiť sa z mŕtvych v reálnom tele, avšak v premenenom tele.
Vráťme sa kúsok dozadu. V Biblii je veľa textov, ktoré hovoria o existencii po smrti. Existujú však niektoré texty, ktoré hovoria o zmŕtvychvstaní; to znamená, o telesnej existencii po smrti. Mnoho ľudí si myslí, že v Starej zmluve je len veľmi málo takýchto textov, a že určite nie sú v Starej zmluve také bežné ako v Novej. Je ich ale viac, ako si ľudia myslia.
Napríklad v Genesis 22, ktorá, koniec koncov, nie je veľmi ďaleko od začiatku Biblie, máme záznam, že Abrahám takmer obetoval svojho syna a potom Boh sám zabezpečil obeť v podobe barana. To je všetko, čo sa tam hovorí. Nič viac sa nedozvedáme o Abrahámových motívoch.
K tejto kapitole však List Hebrejom 11:17–19 načrtáva rozumný a inteligentný záver. Jediný spôsob, ako Abrahám mohol uveriť, že tento pokyn zabiť svojho vlastného syna, svojho prvorodeného syna, syna, o ktorom mu sám Boh sľúbil, že z neho vzíde celá rodová línia, prišiel od Boha, je, že veril, že Boh má schopnosť vzkriesiť jeho syna Izáka z mŕtvych.
A to musí byť telesná existencia. Nie je to nejaký mystický alebo éterický alebo ne-telesný nový život. Musí to byť život z mŕtvych, pretože Izák by potom musel odovzdať svoje gény ďalšej generácii a nasledujúcej generácii a tak ďalej, inak by bol ľub neplatný. Inými slovami, už vtedy existovala nejaká predstava o vzkriesení a jeho možnosti pod mocnou rukou Boha, ktorú Abrahám pochopil hneď na začiatku zmluvných sľubov daných mesiášskemu ľudu.
Potom je tu veľmi známy text z Jóba. Viem, že s jeho prekladom sú problémy, ale myslím si, že NIV (pozn. New International Version) má pravdu. Jób uprostred svojho utrpenia stále hovorí: Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví na zem! A potom, keď bude moja koža zničená, vo svojom tele uvidím Boha. Uvidím ho svojimi vlastnými očami — ja, a nikto iný. Moje srdce túži vo vnútri. (Jb 19: 25–27, preklad z NIV).
Vecne vzaté, je to dosť dramatické. Po tom, ako bola jeho koža zodratá, po tom, ako hnil v hrobe, avšak „v mojom tele uvidím Boha.“ Nie len: „Uvidím Boha, možno nejako ako duch ducha,“ čo neskôr dostalo pomenovanie prechodný stav, ale „v mojom tele uvidím Boha,“ čo predpokladá, že telo sa vrátilo k životu. „Ja sám ho uvidím na vlastné oči. Ja, a nikto iný. “ Je to osobné vzkriesenie s osobným vzkrieseným telom. Zdá sa mi, že toto všetko sa predpokladá.
Potom existujú texty, ktoré používajú jazyk vzkriesenia, ktoré ale v prvom rade nehovoria o fyzickom vzkriesení, ale o obnove Božieho ľudu po tom, čo bol odvedený do zajatia. Najznámejší z nich je Ezechiel 37:1–14, kde prorok má víziu údolia suchých kostí a z ktorej máme známy černošský spirituál: „Sú to kosti, sú to kosti, sú to suché kosti. Teraz počúvajte Slovo Pánovo.“ Vo videní sú kosti spojené, ale stále nie sú živé. Kosti sú spojené a pokrýva ich mäso, no ešte nie sú nažive, kým na ne nepríde Duch Boží a povstanú ako mocná armáda v doline, ktorá bola plná suchých kostí, ale teraz je plná života.
Tu v kontexte Ezechiela 37 tento obraz súvisí s obnovením ľudu do zeme po tom, ako bol samotným Bohom vyhnaný do exilu. Treba však poznamenať, že hoci hovorí o obnovení, obraz vykresľuje vzkriesenie. Inými slovami, tí, ktorí hovoria, že starozmluvní svätí nevedeli nič o vzkriesení – že musíte počkať na Ježiša, aby ste sa o ňom dozvedeli – prehliadajú skutočnosť, že hoci Ezechiel 37 výslovne nehovorí o samotnom vzkriesené, v bezprostrednom kontexte obraz, ktorý hovorí o návrate z exilu je obrazom vzkriesenia, čo ukazuje, že táto kategória už existovala v mysli Ezechiela a v mysli ľudu.
To isté platí aj pre Izaiáša 24 – 27 a do istej miery aj pre kapitolu 56. Kapitoly 24 až 27 u Izaiáša sa niekedy nazývajú izaiášskou apokalypsou, v ktorej sa nachádza veľa apokalyptických obrazov jedného druhu. V tejto súvislosti napríklad v Izaiášovi 26:18–19 čítame: „Počali sme, zvíjali sme sa a porodili sme vietor. Nepriniesli sme záchranu krajine a nevyšli z nás nijakí obyvatelia sveta. Tvoji mŕtvi budú žiť, ich telá vstanú. Prebuďte sa a plesajte, vy, čo ležíte v prachu! Veď tvoja rosa je rosou svetla a zem vydá tiene mŕtvych.“
O presnom toku myšlienky v týchto kapitolách sa pochopiteľne veľa diskutuje. Ale aj keď dospejete k záveru, že hovorí o návrate z vyhnanstva alebo o niečom podobnom, opäť to robí v zmysle vzkriesenia z mŕtvych, s telami vystupujúcimi z hrobu a tak ďalej. Je to veľmi silný jazyk.
Ďalej sú to určité zázraky v Starej zmluve, ako je vzkriesenie z mŕtvych syna vdovy Šunémčanky. To je jasný zázrak (2Krľ 4:8–37).
Keď prídete do Novej zmluvy, sám Ježiš vzkriesil z mŕtvych malý počet určitých konkrétnych jednotlivcov. Napríklad syna naimskej vdovy kriesi počas toho ako ho vynášajú na pohreb (Lk 7:11-17). Potom je tu mimoriadna udalosť v Jánovi 11, kde vzkriesil Lazara z mŕtvych. V tom prípade bol muž v hrobe štyri dni, takže hnilobný proces sa už začal.
Neexistuje, že si pomýlite takéto vzkriesenie z mŕtvych s oživením niekoho, u koho iba jednoducho nastala fibrilácia srdca, niekoho, kto nie je naozaj mŕtvy. Tu už nastal rozklad. A to je kontext, v ktorom Ježiš hovorí: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11:25). Inými slovami, tesne pred týmto zasľúbením v Jánovi 11 vyznáva Marta svoju ortodoxnú vieru. „Verím, že na konci bude vzkriesenie. Verím, že môj brat vstane v ten posledný deň.“ A Ježiš sa jej pýta: „Áno, ale ja som zmŕtvychvstanie a život. Veríš tomu? “ (Jn 11:24–26).
Inak povedané, Ježiš sa vrhá do centra všetkého. Nie je to len to, že je zmŕtvychvstanie v posledný deň, ale že bez neho nie je zmŕtvychvstanie v posledný deň. On je ten, kto robí vzkriesenie možným. A to sa nakoniec prejavuje na veľkolepej ukážke jeho vlastného zmŕtvychvstania.
Navyše, jeho vlastné vzkriesenie je jedinečné. Keby nebolo jedinečné, mohli by ste povedať, že Lazar bol vzkriesený pred Ježišom a tak je prototypom zmŕtvychvstania. Alebo syn vdovy Šunémčanky zo Starej zmluvy bo vzkriesený pred Ježišom. Takže musí byť prototypom pred Ježišom. V istom zmysle sú oni obrazmi toho, čo príde.
Nie sú však prototypom v tom zmysle v akom je Ježiš. Pretože keď sa Ježiš vracia z mŕtvych, jeho vzkriesenie, hoci spája jeho vzkriesené telo s jeho pred-smrtným telom, je jedinečné v porovnaní so všetkými vzkrieseniami do tohto momentu v tom, že jeho telo bolo premenené. Medzi jeho starým telom, teda jeho telom pred smrťou a jeho telom po zmŕtvychvstaní, existuje súvislosť v tom, že sa na ňom stále nachádzajú stigmy, t.j. známky rán. To je jeden z hlavných bodov Jánovej 20. kapitoly.
Nie je to teda akoby sa zrazu objavila dvojička alebo niekto, kto vyzeral podobne ako Ježiš a došlo k hromadnej halucinácii. Okrem normálnych známok po ukrižovaní, ktoré Ježiš mal, mal aj veľmi neobvyklý znak po bodnutí oštepom pod hrudným košom, ktoré mu prepichlo osrdcovník. A preto vzkriesené telo Ježiša, ktoré učeníci vidia pri niekoľkých príležitostiach – najmenej desať alebo jedenásť z nich bolo zaznamenaných v Novej zmluve jednému alebo dvom, skupine siedmych, skupine desiatich alebo jedenástich a nakoniec 500 svedkom – všetky tieto znázorňujú kontinuitu s telom pred smrťou. To znamená, že toto je Ježiš, ktorý išiel do hrobu. Hrob bol prázdny a Ježišovo vzkriesené telo je do určitej miery rovnaké ako telo, ktoré vošlo dnu. A toto je Ježiš – historický človek, Ježiš.
Zároveň je však teraz vo vzkriesenej sláve. Je vo vzkriesenom živote a robí teraz veci, ktoré nikdy predtým nerobil. Napríklad sa ukazuje v uzamknutej miestnosti. Dnes by sme povedali: Zhmotnenie alebo odhmotnenie. A v istom zmysle, existuje v inej sfére. Presne o akú spojitosť medzi jeho telom pred smrťou a po vzkriesení na vedeckej, alebo ontologickej úrovni ide, nemôžeme vedieť.
Najviac sa tým zaoberá 1. list Korintským 15, v ktorom Pavol vykresľuje niektoré analógie, ale sám uznáva, že sú to analógie. Sú to však analógie, ktoré nám majú niečo povedať. Žaluď nevyzerá ako dub, ale smrťou žaluďa, keď škrupinka zhnije a vo vnútri uviaznutý malý život začne rásť, nakoniec vyrastie mocný strom. Je to iba analógia, ale je to hovoriaca analógia. A hovorí o rôznych slávach rôznych telies: hviezd, mesiaca, slnka, atď. Existujú rôzne poriadky bytia, a preto hovorí aj o vzkriesenom tele ako o inom poriadku.
Sú tu ešte dva alebo tri ďalšie texty, ktoré je pre nás dôležité pochopiť. Zoberme si oddiel v Jánovi 20, ktorú som krátko spomenul a kde je veľký dôraz kladený na stigmy, Ježišove rany.
Stigmy sú veci, ktoré presvedčia Tomáša, ktorý má pochybnosti, o realite vzkriesenia. Sú to veci, ktoré presvedčia Tomáša, že vzkriesený Ježiš, vzkriesené Ježišovho telo má skutočnú kontinuitu s Ježišovým telom pred smrťou. Toto je zranený, zabitý Mesiáš, ktorý teraz žije a vládne ako Pán. A preto padá pred neho a volá: „Môj Pán a môj Boh!“ (Jn 20:28).
Skutočne sa kladie veľký dôraz na preukázanie toho, kto je skutočne Ježiš, zasľúbený Boží, večný Syn Boží, ten, ktorý je Pánom všetkého, práve na základe historického svedectva o vzkriesení Ježiša Krista. Kumulatívny dôkaz, že naša Nová zmluva, ktorá tak mocne a často hovorí o zmŕtvychvstaní Krista, nie je výsledkom halucinácie alebo nejakého sprisahania prvých kresťanov. Kumulatívny dôkaz je skutočne veľmi, veľmi silný.
Títo kresťania boli pripravení zomrieť za to, čo videli. „My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli,“ hovoria (Sk 4:20). Berú to ako znak výsady trpieť pre tohto Krista, ktorý toľko trpel pre nich. Toto nie sú ľudia, ktorí si to sami nahovorili. Všetky záznamy ukazujú, ako dlho im trvalo, kým uverili, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ale ak vstal z mŕtvych – ako videli, ako to aj Pavol videl vo svojej vízii zmŕtvychvstalého Krista na ceste do Damašku – ak Ježiš naozaj vstal z mŕtvych, potom je potvrdený Bohom. Je dosvedčený Bohom. Jeho smrť nemala splatiť jeho vlastný hriech, inak by bol mŕtvy. Neexistuje, že by ho Boh potvrdil vzkriesením z mŕtvych.
Nie, nie. Zaplatil za hriechy druhých. A jeho obeť bola podľa Božieho plánu taká prijateľná, že jeho potvrdenie bolo demonštrované ničím menším ako zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Toto ho teraz ustanovuje za vládnuceho Pána. Celá Božia zvrchovanosť je sprostredkovaná skrze Ježiša Krista, ktorý je mediátorom Božej autority v každej oblasti v tomto veku, kým nezničí svojho posledného nepriateľa. A posledným nepriateľom, ktorý má zničený, ako nám o tom hovorí 1. list Korinťanom 15:26, je samotná smrť. A to všetko je prepojené so zmŕtvychvstaním Ježiša Krista.
Ďalším dosť dôležitým textom je 2. list Korinťanom 5: 1–10, kde Pavol jasne hovorí, tak sa mi zdá, že jeho konečná nádej nie je iba zomrieť a byť s Kristom. Pavlovou konečnou nádejou nie je zomrieť a byť s Kristom, čo je samo o sebe úžasné. To je niečo, na čo sa teší v Liste Filipanom 1. Ale jeho konečnou nádejou nie je, ako to hovorí v 2. liste Korinťanom 5, byť zoblečený, t.j. bez tela. Jeho konečná nádej presahuje to, čo kresťania niekedy nazývajú „prechodným stavom.“ Jeho konečnou nádejou je, aby bol znovu oblečený do tela, vzkrieseného tela, tela ako bolo Kristovo oslávené telo, ktoré bude schopné žiť a pracovať a jesť na tejto pozemskej, obnovenej zemi, ale tiež byť v samotnej prítomnosti Boha. Konečnou nádejou kresťana nie je jednoducho byť s Kristom v nejakej nehmotnej existencii, ale mať vzkriesené telá v obnovenom nebi a na obnovenej zemi.
To všetko potom vyúsťuje do nádeje. V 1. Petrovom liste je úžasná pasáž:
Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás podľa svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej, pre nehynúce, nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo pripravené v nebesiach pre vás, ktorých Božia moc prostredníctvom viery chráni pre spásu, pripravenú zjaviť sa v poslednom čase. Radujte sa z toho, aj keď azda teraz máte ešte nakrátko prejsť zármutkom rozličných skúšok, aby vám vaša vyskúšaná viera, oveľa cennejšia ako pominuteľné zlato, ktoré sa tiež preskúšava ohňom, bola na chválu, slávu a česť pri zjavení Ježiša Krista. Nevideli ste ho, a predsa ho milujete. Ani teraz ho nevidíte, ale veríte v neho a radujete sa nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahujete cieľ svojej viery — spásu duší. (1Pt 1:3-9)
Inými slovami, už teraz prijímame spásu našich duší. To všetko však nakoniec vyústi v živú nádej prostredníctvom vzkriesenia Ježiša Krista z mŕtvych do dedičstva, ktoré, aj pre nás, nikdy nemôže zhynúť, pokaziť sa, alebo vyblednúť – prísľub nového neba a novej zeme, domova spravodlivých, so vzkriesenou existenciou. Takže, aj keď Písmo hovorí o vzkriesení k životu – o novom nebi a novej zemi, o vzkriesení na smrť, do samotného pekla – pre veriacich je však dôvera, radosť, očakávanie, nádej absolútne spojená s ich dôverou, že Ježiš vstal z mŕtvych po tom, ako sa ponúkol, že zaplatí za ich hriechy. A kríž a zmŕtvychvstanie spolu tvoria bod zlomu všetkých čias, na ktorom sa hojdá celá história spolu s novým vekom, ktorý už teraz svitá a pripravuje sa na zavŕšenie, keď sa sám Pán v celej svojej oslávenej, vzkriesenej existencii vráti v posledný deň.
Poznámka editora: Preložené z anglického jazyka. https://www.desiringgod.org/interviews/a-biblical-theology-of-resurrection
