Kam vedú naše najhlbšie túžby
Túžba sa vo mne hlboko rozprúdila. Predpokladám, že odkedy som bol dosť starý na to, aby som po niečom túžil. Je to intenzívna, trpko-sladká túžba po niečom nepomenovanom, po čom som vždy túžil, ale nedokážem prísť na to, čo to je. A nie je to ani tak vzrušujúce, ako skôr bodavé, keď to nečakám — ani to nehľadám. Potom až príliš rýchlo zmizne a zanechá ma znova túžiaceho po tom príjemne bolestivom pichnutí. Hovorím, že je to trpko-sladké, ale je to tá najsladšia vec, akú som kedy poznal.
Keď som vyrastal, nepamätám si, že by niekto, koho som poznal, niekedy opísal tento pocit hlbokej túžby. A nepamätám si ani to, že by som sa o to pokúšal ja sám. Možno je to preto, že angličtina na to nemá výraz. Alebo je to možno preto, že tento zážitok je veľmi subjektívny a to, čo ho vyvoláva, sa u každého človeka líši.
Ale vďaka C. S. Lewisovi som sa naučil, že v nemčine na to majú slovo: „Sehnsucht“ (Zaskočený radosťou, str. 14), čo znamená túžbu po vlasti, keď človek žije v cudzej krajine alebo bolestný smútok, keď niekto alebo niečo pre nás vzácne chýba. To sa veľmi približuje tomuto pocitu.
Sehnsucht mentor
V skutočnosti mi Lewis nielenže dal slovník na toto známe túžobné prežívanie duše, ale stal sa aj mojím prvým a hlavným učiteľom, pokiaľ ide o jeho význam. Rozjasnilo sa mi, keď som sa ako mladík po prvý raz stretol s Lewisovou esejou Bremeno slávy a prečítal som si v nej o „neukojiteľnom tajomstve“, ktoré som nosil v sebe (rovnako ako vy) — „o našej túžbe po tej ďalekej zasľúbenej krajine“ (str. 257). A vysvetlil, prečo je pre nás ťažké a nepríjemné hovoriť o tomto tajomstve Sehnsucht:
Nedokážeme ho pomenovať, lebo je o túžbe po niečom, čo sa vlastne nikdy neobjavilo v našej skúsenosti. Nedokážeme ho skryť, lebo naša skúsenosť ho neustále naznačuje a my sa prezrádzame ako zaľúbenec, keď počuje meno svojej milovanej. (str. 257)
V detstve a dospievaní som miloval Lewisove Kroniky Narnie a jeho Kozmickú trilógiu, nepochybne preto, že boli okorenené touto túžbou „Sehnsucht“. Ale až neskôr, pri čítaní mnohých jeho diel literatúry faktu, som skutočne začal chápať, prečo som mal tú „neutíchajúcu túžbu, po ktorej sa túži oveľa viac ako po akýchkoľvek iných uspokojeniach“ — zážitok, ktorý Lewis nazval „radosť“ (Zaskočený radosťou, str. 26).
Krásne ukazovatele
Je príznačné, že moja skúsenosť s touto radosťou bola vždy vyvolaná krásou. Nie všetko, čo považujem za krásne, ju vzbudzuje. A krásna vec, ktorá ju vzbudí raz, ju nemusí vzbudiť znova — určite nie zakaždým. Nemôžem ani predpovedať, aká krása ju vzbudí. Ale celé spektrum krásy by to mohlo spraviť: starý dom, ktorý je už dlho opustený. Mraky na obraze N. C. Wyetha. Orion smerujúci k polmesiacu, ktorý som si všimol na nočnej prechádzke so psom. Moja vnučka na verande, očarená Narniou, ktorú objavila vďaka čarovnému šatníku audioknihy. Dávno minulý okamih v Lutsene v Minnesote zachytený na fotke, keď moje vtedy malé deti skákali z balvanu a smiali sa od radosti.
Lewis v literárnych dielach často zažíval bodnutie radosti. Ja ju často zažívam v hudbe. Bodlo ma pri počúvaní drsného dema Hard to Get od Richa Mullinsa, melancholického violončela v Much Loved od Rachel Portman, The Silence of God od Andrewa Petersona, Fields of Gold v podaní Evy Cassidy, Winter od Ola Gjeiloa a When We See Your Face od Boba a Jordana Kauflinovcov.
Keď vnímam krásu v takýchto veciach, po čom túžim? Po opustenom dome? Mrakoch? Hviezdach? Po spomienkach? Hudbe? Nie. Je to niečo iné, nejaká krása, ktorú cez to všetko zahliadnem. Lewis to vysvetľuje takto:
Kniha alebo hudba, o ktorej si myslíme, že v nich sídli krása, našu upriamenú nádej zradí. Nie je a nikdy to nebolo v knihe či v hudbe samotnej. Len to cez ne prišlo a to, čo prišlo, bola túžba. Veci ako krásna kniha či hudba, alebo spomienky na minulosť sú dobrými obrazmi toho, po čom skutočne túžime. Ale ak si ich zameníme za vec samotnú, zmenia sa na nemé modly, ktoré svojim uctievačom zlomia srdce. Ony totiž nie sú samotnou vecou; sú iba vôňou kvetu, ktorý sme nenašli, ozvenou melódie, ktorú sme nepočuli, správou zo zeme, ktorú sme zatiaľ nenavštívili. (Bremeno slávy, str. 257–258)
Alebo by sme mohli povedať, že sú to ukazovatele, ktoré nás vedú k miestu, odkiaľ pochádza všetka krása.
Kam smerujú ukazovatele
Keď som mal asi desať rokov, pamätám si, ako som počúval otcovu nahrávku Christophera Parkeninga, ktorý hral Bachovu skladbu Ježiš, moja radosť a cítil som ten trpko-sladký pocit radosti. Pokiaľ ide o ukazovatele krásy, len máloktoré sú zjavnejšie — napísané už v názve. Mohli by ste si myslieť, že som si uvedomil, kam viedla moja túžba, najmä preto, že som sa približne v tomto čase stal veriacim. Lenže ja som si to neuvedomil — a to ani ďalších nasledujúcich desať rokov.
Lewisova cesta k objavu bola dlhšia. V knihe Zaskočený radosťou opisuje, ako strávil prvú polovicu svojho života hľadaním radosti a opakovane zažíval sklamanie, keď sa vytratila z každého krásneho predmetu, o ktorom si myslel, že ju obsahuje. To, čo Lewisa prekvapilo, bolo jeho pomalé uvedomovanie si, že to nebola radosť, po ktorej túžil, skôr „radosť bola túžba“. A „túžba sa neobracia k sebe samej, ale k svojmu objektu“. Celý čas mu radosť hovorila: „Pozri! Pozri! Čo ti pripomínam?“
Po tom, čo Lewis hľadal na mnohých rôznych miestach, si uvedomil, že jeho túžba je túžbou, „ktorú nedokáže uspokojiť žiadna skúsenosť v tomto svete“, v skutočnosti: „Pozemské radosti pravdepodobne nikdy nemali ten účel, aby ju uspokojili. Mali ju len prebudiť, vyvolať tušenie toho skutočného.“ (Hovory o (ne)obyčajnom kresťanstve, str. 168). Najväčším prekvapením Lewisovho života bolo, keď sledoval smer svojej nadpozemskej túžby a zistil, že vedie k uspokojeniu, o ktorom neveril, že existuje. Celé tie roky si mýlil ukazovatele ako zdroje svojej cennej radosti, keď mu celý čas hovorili, že Ježiš je konečnou radosťou túžby človeka.
Konečný cieľ
Lewisa nazývam svojím „Sehnsucht mentorom“, pretože vďaka jeho dielam som získal slovník pre svoju „neutíšiteľnú túžbu“, neoceniteľnú koncepčnú jasnosť pre to, čo predtým bolo len hmlistou intuíciou, a bohatšie pochopenie rytmu kresťanského života, ktorý som sa od Johna Pipera naučil nazývať kresťanský hedonizmus.
A keď som čítal posledný román, ktorý Lewis vydal za svojho života — Kým nemáme tvár, jeho prepracovanie gréckeho mýtu o Psyché a Erosovi na príbeh o Sehnsucht, dal mi jeden z najkrajších výrokov, aké som kedy čítal, vyslovený postavou Psyché:
Najsladšia vec môjho života bola tá túžba — dôjsť na Horu, nájsť to miesto, odkiaľ pochádza všetka krása… (str. 79)
Takmer vždy, keď to čítam, pociťujem trpko-sladký smútok za domovom, „túžbe po tej [mojej] ďalekej zasľúbenej krajine,“ „ktorú som zatiaľ nenavštívil,“ ale ktorú považujem za svoj domov (Bremeno slávy, str. 257, 258).
Domov. To je naše bezútešné tajomstvo, však? Túžime byť na mieste, odkiaľ — alebo presnejšie, s Osobou, z ktorej pochádza všetka krása, všetka sláva (Jn 17:3,24). Túžime po domove, po Hore. A všetky ukazovatele, ktoré podnecujú našu prenikavú, trpko-sladkú túžbu, nám hovoria, že tam skutočne patríme.
Nazývam ju trpko-sladkou, ale je to to najsladšie, čo som kedy poznal.
Poznámka redaktora: Prevzaté z: Chcemviac.com
