Štyri mesiace po 11. septembri som sa objatím rozlúčila so svojou mamou a nastúpila som na let do Ázie, kde som mala v pláne žiť a pracovať počas najbližšieho roku a pol.
Príležitosť učiť na novej medzinárodnej kresťanskej škole bola pre mňa splneným snom. Pre moju mamu bolo poslať svoju najstaršiu dcéru do sveta krokom viery, kedy ma musela odovzdať do Božej starostlivosti v takom neistom čase.
Mojím darčekom na rozlúčku pre ňu bolo CD s kázňou, ktorú John Piper kázal na Deň matiek v tú jar: „Byť mamou je povolanie k utrpeniu“. To, čomu som v devätnástich rokoch rozumela iba z pozorovania, dnes viem z prvej ruky: „Byť mamou je povolanie k utrpeniu. Ó, áno, a niekedy ešte oveľa viac než len to. No nikdy menej.“
Bolesť, ktorú prežívame pri pôrode (alebo pri procese adopcie) je len malou ochutnávkou špecifického utrpenia, ktoré bude každá mama musieť podstúpiť. No naučila som sa aj niečo iné: Božie Slovo je dostatočné pre konkrétne utrpenie každej mamy.
Božie Slovo vysvetľuje, prečo mamy trpia
Božie Slovo neignoruje ani nespochybňuje realitu utrpenia. Namiesto toho, dáva nášmu utrpeniu kontext, ktorý ubezpečuje každú mamu, že jej utrpenie je opodstatnené: mamy trpia kvôli pádu (Gn 3:1-19).
Pred pádom neboli žiadne slzy, bezsenné noci, liečby neplodnosti, invalidné vozíky, alergologické vyšetrenia či spontánne potraty. Neboli žiadne neposlušné ani pochabé deti, žiadne lenivé či nahnevané mamy.
Potom ako Eva uverila Satanovým klamstvám a spoločne s Adamom prehltla ovocie, ktoré nainfikovalo celé ľudstvo, Božie slová zneli úplne jasne: „Rozmnožím tvoje trápenie v tehotenstve, v bolestiach budeš rodiť deti” (Gn 3:16). Ako Evine dcéry, všetky matky na sebe nesú túto kliatbu.
To neznamená, že utrpenie je vždy priamym následkom konkrétneho hriechu. Slepý muž, ktorého Ježiš stretol, netrpel, pretože jeho rodičia zhrešili, „ale stalo sa to preto, aby sa na ňom zjavili Božie skutky” (Jn 9:3). Napriek tomu je každý druh utrpenia priamym následkom príchodu a dopadu hriechu na náš svet (Rim 8:20-23).
Je dobré potvrdzovať takéto teologické vysvetlenie, ale je životodarné, keď túto teológiu dokážeme žiť v momentoch osobného utrpenia. Keď sa kvôli našim problémom cítime osamelo, Božie Slovo nás pozýva vidieť našu bolesť ako súčasť väčšieho príbehu.
Božie Slovo vyživuje mamy nádejou
Keď mamy trpia, kam sa majú obrátiť? Trpiaca matka uctieva Boha, keď mu dôveruje v tom, ako používa Svoje Slovo na to, aby ju podopieral v každom jej utrpení. Keď tri z mojich detí dostali diagnózu tej istej neliečiteľnej genetickej poruchy v roku 2013, Boh použil púšť zármutku na to, aby ma naučil túto pravdu.
Môj denník z tohto obdobia začína zoznamom veršov o dôvere Bohu: „Nech sa vám srdce neznepokojuje! Verte v Boha, verte aj vo mňa!” (Jn 14:1). „Požehnaný je muž, ktorý dôveruje Hospodinovi a ktorého nádejou je Hospodin” (Jer 17:7). „ Dúfajte v Hospodina po všetky veky, pretože Hospodin, len Hospodin je skala vekov” (Iz 26:4).
Tak ako Boh dával každodennú mannu Izraelitom, keď blúdili štyridsať rokov po púšti, trpiace mamy, ktoré dôverujú Bohu môžu očakávať, že jeho milosť bude „každé ráno nová“ (Nár 3:23).
Jej okolnosti jej hovoria, že by si mala zúfať, mala by sa vzdať a stratiť všetku nádej. No Božie Slovo jej hovorí, že aj keď sa na povrch vynára trauma jej adoptívnej dcéry zo zneužívania v minulosti alebo keď obličky jej syna postupne odumierajú, ona nemusí strácať nádej. Jej vnútorný človek je „obnovovaný deň čo deň“ Božím Slovom, ktoré jej hovorí, že toto terajšie ľahké súženie ju pripravuje na „nesmierne bohatstvo večnej slávy“ (2Kor 4:17).
Hoci majú špecialisti, ktorí sa venujú mojim deťom, množstvo vedomostí a niektoré lieky veľmi pomáhajú, nemôžem svoju nádej vložiť ani do lekárov ani do liečby, ktorá by dokázala mojim deťom pomôcť. Moja nádej, jediná nádej pre trpiace mamy sa dá nájsť v Božom Slove – ktoré bolo napísané, „aby sme pre trpezlivosť a útechu z Písem mali nádej” (Rim 15:4).
Božie Slovo hovorí veriacim mamám: „Nebudeš trpieť navždy“
Biblia nesľubuje, že mama, ktorá dôveruje Bohu nebude v tomto živote trpieť. Naopak: „do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia” (Sk 14:22). Ale Božie Slovo oslobodzuje mamy od strachu zo smrti a hovorí im: „Nebudeš trpieť navždy.”
Pamätajme si, že Eva nebola jediná, na ktorú dopadla kliatba za hriech; bol to aj had. Predtým, než Boh prehovoril k Eve, povedal hadovi: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu, ty mu však zraníš pätu!“ (Gn 3:15). Keď Ježiš zomrel na kríži a vstal z mŕtvych, rozšliapol hadovi hlavu a tým zlomil kliatbu hriechu (Kol 2:13-15).
Veriace matky sa môžu aj napriek svojim slzám radovať v Bohu všetkej milosti, ktorý ich povolal do svojej večnej slávy v Kristovi a ktorý ich sám „ zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ” (1Pt 5:10).
Vďaka Kristovmu dokonanému dielu kríža, vedeli, že jedného dňa s nimi bude Boh sám ako ich Boh: „Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo“ (Zj 21:4).
Utrpenie kresťanskej matky je neuveriteľne bolestivou časťou jej príbehu, ale nie je to jej celý príbeh. A určite ju nedefinuje.
Aj keď ju trápia ťažkosti a čaká na ten slávny deň, kedy Boh všetky veci napraví, môže „sa radovať nevýslovnou radosťou, plnou slávy,” pretože jej život je skrytý v Kristovi (1Pt 1:8; Kol 3:3).
