8 Anjelovi cirkvi v Smyrne napíš: ‚Toto hovorí Prvý a Posledný, ktorý bol mŕtvy a ožil: 9 Poznám tvoje súženie aj chudobu — ale si bohatý —; poznám i rúhanie tých, čo hovoria o sebe, že sú Židia, no nie sú, sú však synagógou satana. 10 Neboj sa toho, čo máš vytrpieť! Hľa, diabol niektorých z vás uvrhne do väzenia, aby ste prešli skúškou, a budete sužovaní desať dní. Buď verný až do smrti a dám ti veniec života! 11 Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám: Kto zvíťazí, tomu druhá smrť neuškodí.‘
Zjavenie 2:8-11
Smyrna – dnešný Izmir, ktorý leží na západnom pobreží dnešného Turecka, bolo v prvom storočí prosperujúce obchodné mesto. Ľudia ho nazývali korunou a kvetom Malej Ázie, ktorá bola v tom čase rímskou provinciou. Ale kresťania, žijúci v tomto meste poznali aj odvrátenú tvár Ríma. Bola to tvár šelmy, s ktorou sa neskôr v knihe Zjavenia stretneme. Preto celému listu, ktorý Kristus posiela zboru v Smyrne, dominuje téma utrpenia a prenasledovania.
Utrpenie veriacich bolo možno spojené s miestnym kultom rímskeho cisára. V Smyrne stál chrám postavený na počesť cisára Tibéria. Pri určitých príležitostiach mali obyvatelia mesta zapáliť kadidlo na ohni, ktorý horel pred cisárovou bustou a verejne prehlásiť: Cisár je pán!
Ale pre kresťanov by to znamenalo zaprieť panstvo Ježiša Krista. A to predsa nemohli urobiť. Neurobil to ani Polykarp – biskup cirkvi v Smyrne. Preto v roku 156 zomrel mučeníckou smrťou, keď bol verejne upálený.
Tým sa len potvrdili Kristove slová, ktorými v liste pripravuje veriacich v Smyrne na utrpenie, ktoré sa bude stupňovať a ktoré môže pre niektorých z nich znamenať i smrť.
Možno sa nám zdá, že téma tohto listu – téma utrpenia a prenasledovania nie je v slobodných krajinách západného sveta, kam patríme aj my, práve aktuálna. Ale nevieme, dokedy…
Žijeme v pluralistickej spoločnosti, ktorá sa klania modle tolerancii. Tolerancia toleruje relatívne pravdy, ale už netoleruje absolútnu pravdu. Tú pokladá za hrozbu tolerancie. Ale práve takú pravdu zvestuje kresťanstvo – pravdu s veľkým P, ktorou je Kristus. Kresťanstvo je tak vo svojej podstate výlučné náboženstvo, lebo zvestuje výlučnú pravdu, ktorá vylučuje všetky ostatné pravdy. Ale v pluralistickej spoločnosti je práve toto považované za neodpustiteľný hriech. A tak sa tolerancia môže veľmi rýchlo zmeniť na netoleranciu. Od tolerancie k tyranii je neraz len malý krôčik.
Neprítomnosť utrpenia kresťanov v slobodných krajinách však môže mať nielen objektívnu príčinu, ktorou je sloboda vyznania, ale i subjektívnu príčinu, ktorou je život kresťanov. Utrpenie je neraz ovocie kresťanského života bez kompromisov. Ale život kompromisov nikoho nedráždi, nikoho neprovokuje, nikomu nevstupuje do svedomia. Keby sme robili menej kompromisov, čelili by sme väčšiemu protivenstvu. Dnešná sekulárna spoločnosť by nám rýchlo ukázala i svoju menej prívetivú tvár. A možno by tá tvár nemala ďaleko od tváre šelmy…
Vypočujme si, čo Pán cirkvi hovorí ťažko skúšanému spoločenstvu veriacich v 1. storočí, ktoré žilo svoju vieru bez kompromisov. A môžeme pritom myslieť na našich bratov a sestry v krajinách tretieho sveta, ktorí prechádzajú podobným súžením i v 21. storočí.
Kristus sa predstavuje zboru
Na začiatku listu sa predstaví sám autor listu – Ježiš Kristus. Jeho sebapredstavenie veľmi úzko súvisí so situáciou kresťanov, ktorým adresuje svoj list. „Toto hovorí Prvý a Posledný, ktorý bol mŕtvy a ožil“.
Prvý a Posledný je titul, ktorý v Starej zmluve patril len Bohu. Ale Kristus vzťahuje tento titul i na seba. Tým sa prehlasuje za rovného Bohu. A právom. Čo platí o Otcovi, platí i o Synovi. Ako je Otec večný, tak je i Syn večný. On stojí na počiatku všetkého, ale sám nemá počiatok. On stojí i na konci všetkého, ale sám nemá koniec. Je bez počiatku i bez konca, je od večnosti do večnosti.
Ale k tomuto božskému titulu pripája slová: „ktorý bol mŕtvy a ožil“. Ako môže večný, nesmrteľný Boh zomrieť? Je predsa vylúčené, aby Boh mal osobnú skúsenosť so smrťou. Boh nie, ale človek áno. Preto sa Boh stal človekom.
A čo sa stane, keď vtelený Boh zostúpi na zem medzi svoje stvorenstvo? Spozná život z tej najťažšej, najkrutejšej a najbolestnejšej strany.
Sú veriaci v Smyrne chudobní? Aj On bol chudobný, keď opustil bohatstvo a slávu neba a žil životom chudoby a biedy na zemi.
Sú veriaci terčom ohovárania, nenávisti a posmechu svojho okolia? Aj Jeho urážali, vysmievali sa Mu, falošne Ho obviňovali a rúhali sa Mu.
Hrozí, že niektorí z veriacich prinesú najvyššiu obeť, obeť vlastného života kvôli vernosti Kristovi? Aj On priniesol obeť vlastného života, keď všetkými opustený a zavrhnutý zaplatil vlastnou krvou za hriech sveta.
Nikto z Jeho nasledovníkov nemôže povedať Kristovi: Ty nevieš, aké to je trpieť núdzu a žiť v biede a chudobe. Nevieš, aké je to byť vysmievaný, urážaný a neprávom obviňovaný. Nevieš, aké je to byť prenasledovaný a nenávidený, mučený a všetkými zavrhnutý a nakoniec zomierať v krutých bolestiach. Nikto to nemôže povedať, lebo On to všetko veľmi dobre vie. Vie to z vlastnej skúsenosti. On spoznal život z tej najkrutejšej strany. Ale to nie je všetko.
On bol mŕtvy a ožil. V týchto slovách je obsiahnutá celá Veľká noc, Veľký piatok i Veľkonočná nedeľa, smrť i vzkriesenie Ježiša Krista. Ak o človeku platí: žil, ale teraz je mŕtvy, o Kristovi platí: bol mŕtvy, ale teraz žije.
On nielen okúsil smrť, On aj zvíťazil nad smrťou. Ten, ktorý je od večnosti do večnosti stále prítomné Božie bytie, vo svojom vtelení zostúpil do ríše smrti. Vstúpil do protibožského prostredia, aby aj túto oblasť smrti, ničoty a temna podriadil svojej moci. A tak niet miesta v celom vesmíre, ktoré by nebolo podriadené Jeho panstvu.
Takto sa Kristus predstavuje trpiacim kresťanom, aby ich utrpenie zasadil do kontextu svojho utrpenia, smrti a vzkriesenia. Do kontextu svojho víťazstva.
Kristus pozná situáciu zboru
Kristus na začiatku každého listu oslovuje zbor slovom poznania. Tak to robí i v tomto prípade: „Poznám tvoje skutky“.
Slovo poznania má v jednotlivých listoch trochu iný významový odtieň. Ak oslovení veriaci nežijú v súlade s Božou vôľou, slovo poznania je pre nich napomenutím a výstrahou. Ja ťa poznám, ja viem o tebe všetko. Čo skryješ pred ľuďmi, neskryješ predo mnou.
Ale v prípade veriacich v Smyrne má slovo poznania význam povzbudenia. Nemysli si, že ja nepoznám tvoju situáciu, že neviem a nevidím, čím prechádzaš, s čím zápasíš, akou tŕnistou cestou kráčaš. Ja viem o všetkom.
Už toto uistenie je pre nás povzbudením. Môj Pán vie o všetkom. Vidí i to, čo druhí nevidia. Moje zápasy, problémy, ťažkosti a starosti pozná do najmenších detailov.
Pozrime sa, aké je Jeho poznanie situácie veriacich v Smyrne. On ju pozná nielen z vonkajšej strany, ale aj z vnútornej.
Ako vyzerá ich situácia z vonkajšej strany? „Poznám tvoje súženie aj chudobu“. Chudoba týchto veriacich mohla byť daná tým, že pochádzali z nižšej sociálnej vrstvy. Ale je celkom možné, že bola i výsledkom prenasledovania a útlaku zo strany nepriateľskej spoločnosti. Takto teda vyzerá ich situácia z vonkajšej strany – sú chudobní.
Ako však vyzerá ich situácia z vnútornej, duchovnej strany? „Ale si bohatý“, materiálne chudobný, ale duchovne bohatý.
V Starej zmluve malo Božie požehnanie materiálny charakter, materiálnu podobu. Keďže Boh je prameňom všetkého dobra, potom byť požehnaný znamenalo oplývať životom, zdravým, plodnosťou, úspechom a bohatstvom.
Ale keď Boh prichádza na zem v Kristovi a zostupuje medzi chudobných, trpiacich ľudí, Jeho požehnanie má iný charakter. Má charakter duchovného bohatstva. Si bohatý v Bohu. Tvojím bohatstvom je Boh sám. Tvojím bohatstvom je Jeho milosť, spása, odpustenie, pokoj. Si bohatý, lebo ti patrí Božie kráľovstvo. Áno, hoci si prenasledovaný, si blahoslavený, lebo „Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5:10).
Sú chudobní, ktorí sú bohatí. To sú i títo veriaci. A potom sú bohatí, ktorí sú chudobní. To sú mnohí v tomto svete. Skutočné bohatstvo a skutočná chudoba sa nemeria tým, koľko máme či nemáme. Meria sa tým, či máme, alebo nemáme Krista.
Čo nemáš, keď máš Krista? V Ňom máš všetko. A čo máš, ak nemáš Krista? Bez Neho nemáš nič, aj keby ti hneď patril celý svet.
Kristus učí týchto chudobných veriacich vidieť svoju situáciu Jeho očami. Si bohatý i vo svojej chudobe. Lebo Božie požehnanie, ktoré prichádza cez Krista, robí chudobných bohatými.
To je to prvé, čo Kristus pozná. Pozná situáciu týchto veriacich, ktorá z vnútornej, Božej strany vyzerá úplne inak ako z vonkajšej, ľudskej strany. A rozhodujúce nie je to, ako vyzerá naša situácia z ľudskej strany, ale ako vyzerá z Božej strany.
Kristus pozná nepriateľov zboru
Viditeľní nepriatelia
Kto sú vlastne nepriatelia týchto veriacich? Kto sú ich prenasledovatelia? Kristus najprv predstavuje tých vonkajších, viditeľných nepriateľov.“ Poznám i rúhanie tých, čo hovoria o sebe, že sú Židia, a nie sú“.
Veriacich v Smyrne v prvom rade neprenasledovali rímske úrady, ale Židia, nábožní ľudia. Ich taktika bola podobná ako v prípade Ježiša. Pred rímskym prokurátorom Ho obvinili z nepriateľstva voči režimu. I z kresťanov robili nepriateľov režimu, aby tak obrátili rímske úrady proti nim.
Ale prečo Kristus o nich hovorí, že nie sú Židmi? V dejinách kresťania viedli proti sebe mnohé náboženské vojny. Na vysvetlenie, ako je to možné, niekedy používame nasledovný argument: Oni neboli praví kresťania. Oni len hovorili o sebe, že sú kresťanmi. Ale kresťanmi boli len podľa mena. Lebo praví kresťania také veci nerobia. Podobný argument tu používa i Kristus: Oni nie sú praví Židia, lebo praví Židia neprenasledujú kresťanov.
Apoštol Pavol, ktorý kedysi ako príslušník židovského národa sám prenasledoval kresťanov, neskôr napísal: „Lebo Židom nie je ten, kto je ním navonok…ale Židom je ten, kto je ním v skrytosti…“ (Rim 2:28-29).
Neviditeľný nepriateľ
Ale Kristus odhaľuje ešte jedného nepriateľa – toho neviditeľného, skrytého, ktorým je satan, keď hovorí: „…sú synagógou Satanovou“. A znovu: „Hľa, diabol niektorých z vás uvrhne do väzenia“. Satan je pôvodcom nenávisti ľudí voči kresťanom. On je skutočným pôvodcom prenasledovania veriacich.
Je veľmi dôležité vidieť toto duchovné pozadie nepriateľstva a nenávisti voči kresťanom. Za ľudským zlom sa skrýva duchovné zlo. Za ľudským nepriateľom sa skrýva duchovný nepriateľ. Človek je iba nástroj, cez ktorý pôsobí moc temnosti. To človeka nezbavuje zodpovednosti pred Bohom. To však vysvetľuje pôvod zla v živote človeka.
Prečo je dôležité vidieť duchovné pozadie zla? Preto, lebo to oslobodzuje od nenávisti k ľuďom, ktorí nám ubližujú. Ak za všetkým zlom, ktoré mi niekto spôsobil ako kresťanovi, vidím len človeka, budem vo veľkom pokušení nenávidieť ho. Ale keď viem, že za ľudským zlom sa skrýva duchovné zlo, že za ľudským nepriateľstvom sa skrýva nepriateľstvo moci temnosti, toto poznanie ma vnútorne oslobodzuje. Oslobodzuje ma od nenávisti a hnevu voči tým, ktorých satan použil ako svoje nástroje.
Preto Kristus odhaľuje duchovný pôvod prenasledovania – moc temnosti, ktorá stojí za ľudskou nenávisťou voči kresťanom. Aby veriaci nepodľahli pokušeniu nenávisti voči viditeľným nepriateľom.
Vždy, keď sa ako kresťan stretneš s ľudskou zlobou voči sebe, pamätaj, že nemáš do činenia s krvou a telom, teda s človekom, ale s duchovnou mocou zla. Preto sa nenechaj vyprovokovať k nenávisti voči tým, ktorých satan zneužil ako svoj nástroj proti tebe. Naopak, miluj svojich nepriateľov, lebo oni nie sú tí praví nepriatelia. Skutočný nepriateľ je len jeden – satan.
Kristus je Ten, ktorý pozná nielen situáciu veriacich, ale aj nepriateľov veriacich. Pozná nielen viditeľných, ale najmä toho neviditeľného nepriateľa Božieho ľudu.
Ale v súvislosti so zborom Kristus pozná ešte niečo viac.
Kristus pozná budúcnosť zboru
Blízka budúcnosť
Aká budúcnosť stojí pred týmito veriacimi? Je to dvojaká budúcnosť. Blízka, bezprostredná budúcnosť vyzerá dosť hrozivo. Preto ich Kristus pripravuje na to, čo príde, keď hovorí: „Diabol niektorých z vás uvrhne do väzenia…“ Je to satan, ktorý bude stáť za uväznením niektorých veriacich. Ako tomu máme rozumieť?
Satan v preklade znamená žalobca. A satanský vplyv v spoločnosti sa často prejavuje tajomnou silou obviňovania, keď jedna skupina ľudí začne obviňovať inú skupinu ľudí a pripisovať jej vinu za svoje problémy alebo za problémy spoločnosti. Napríklad v dejinách boli z mnohých vecí obviňovaní Židia. Vyvolala sa masová psychóza, ktorá potom vyústila do ich prenasledovania.
Ale tu to bolo naopak. Tu sa Židia stali prenasledovateľmi a kresťania prenasledovaní. Rúhanie Židov, o ktorom tu hovorí Kristus, znamená žaloby a falošné obvinenia, z ktorých Židia obviňovali kresťanov pred rímskymi úradmi. Ako sme už spomenuli – robili z nich nepriateľov režimu, nebezpečnú sektu, aby spoločnosť mala pocit ohrozenia z kresťanov a začala ich prenasledovať.
Veriacich v Smyrne čaká nová vlna prenasledovania, ale napriek tomu Kristus hovorí: „Neboj sa toho, čo máš vytrpieť“. Prečo sa nemusia báť? Ešte by sme pochopili, keby Kristus povedal: Neboj sa, nič sa ti nestane. Ale to On nehovorí, lebo sa stane. Budeš mať súženie, budeš trpieť. Ale napriek tomu hovorí: Neboj sa. Prečo sa veriaci nemusia báť?
Kristus tu odhaľuje dve dôležité skutočnosti, ktoré sa týkajú budúceho súženia. Prvá sa týka účelu súženia.
Prečo má satan záujem dostať veriacich do väzenia? Aby ich zničil – buď duchovne ich vieru, alebo fyzicky ich telo. Ale Kristus tu odhaľuje Boží zámer s veriacimi: „…aby ste boli skúšaní“.
Satan chce zničiť našu vieru. Boh chce prečistiť našu vieru. Robí to pomocou skúšok, ktorými prepaľuje našu vieru ako oheň prepaľuje a prečisťuje zlato. Pravosť zlata sa preveruje ohňom. Pravosť viery sa preveruje ohňom utrpenia. Ale oheň zlato neskazí, len prečistí. Tak je to i s vierou.
To isté, čo chce satan použiť na naše zlé, Boh používa na naše dobré. Preto Boh dopúšťa súženie a utrpenie na svoje deti. V konečnom dôsledku ešte aj satanove nepriateľské zámery musia slúžiť Božím zámerom!
Druhá skutočnosť, ktorú Kristus odhaľuje trpiacej cirkvi, sa týka dĺžky utrpenia: „budete v súžení desať dní“. Číslo desať je symbolické číslo, ktoré tu označuje krátke, časovo obmedzené obdobie.
Kto určuje dĺžku súženia – satan, či Boh? Je to Boh. A keď On povie, že to bude desať dní, ani najväčšie úsilie moci temnosti nepredĺži čas súženia na jedenásť dní.
Veriaci v Smyrne majú zasľúbené, že Boh vo svojej milosti obmedzí čas súženia na desať dní. A po nich príde jedenásty deň – deň úľavy, deň vyslobodenia, deň, keď súženie pominie. Lebo Boh povie: Dosť!
Áno, aj nad hrozivo vyzerajúcou budúcnosťou stojí Kristus ako Ten, ktorý nad všetkým drží svoju ruku. Preto platí: „Neboj sa!“
Vzdialená budúcnosť
Ale okrem blízkej budúcnosti Kristus hovorí ešte aj o inej, vzdialenej budúcnosti. O budúcnosti, ktorá leží za hranicou smrti.
Smrť raz určite príde. Je to vždy len otázka času. V prípade niektorých to môže byť mučenícka smrť. V prípade ostatných to bude prirodzená smrť. A tí, ktorí zostanú verní Kristovi až po túto hranicu – po hranicu smrti, alebo i za cenu smrti, môžu vedieť jedno: „Tomu, kto zvíťazí, druhá smrť neuškodí“.
Za touto smrťou je ešte ďalšia smrť. Prvá smrť je telesná. Druhá smrť je večná. Prvá smrť znamená koniec pozemského života. Druhá smrť je bez konca.
My sa bojíme telesnej smrti, ktorá ukončí náš pozemský život. Báť by sme sa však mali večnej smrti, ktorá vyplní náš posmrtný život. Z pohľadu Biblie je práve táto smrť najhroznejšia a najhrozivejšia, lebo znamená večnú oddelenosť od Boha.
Ale kresťan môže byť zbavený nielen strachu z prvej – telesnej smrti, ale i z druhej – večnej smrti, ktorá mu neuškodí. Prečo nie? „Dám ti veniec života“, hovorí Kristus. Ty nie si kandidát smrti. Ty si kandidát života. V cieli ťa čaká veniec večného života.
Kto to hovorí? Kto s takou istotou hovorí o smrti i o tom, čo bude po nej? Ten Prvý i Posledný. Ten, ktorý sám bol mŕtvy a ožil. Hovorí to večný Boh, Pán i nad ríšou temnosti a smrti. On ti hovorí: Neboj sa, len zostaň verný až do konca. A keď aj príde čas, že budeš musieť zaplatiť cenu za svoju vernosť, pripomeň si cenu, ktorú som musel ja zaplatiť za tvoje spasenie. Preto, aby ti už neuškodila druhá smrť. Aby som raz i tebe mohol položiť na hlavu veniec života, toho večného života.
Amen.