Dívajme sa poza tiene

Poznámka redaktora: Skrátená kapitola 10 z knihy Božia svätosť.

Keď žalmista premýšľal nad priestorom, v ktorom žil, vzbudzovalo to v ňom pocity bázne a úcty. Keď uprel svoj zrak k oblakom, nebeským priestorom, vyjadril svoje najhlbšie myšlienky:

Keď hľadím na tvoje nebesia, dielo tvojich prstov,
na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil,
pýtam sa: „Čo je človek, že naňho pamätáš,
a syn človeka, že sa ho ujímaš?
Urobil si ho len o niečo menším než nebeské bytosti.
Korunoval si ho slávou a dôstojnosťou. (Ž 8:4-6) 

Toto nie sú myšlienky profesionálneho astronóma či primitívneho astrológa. Sú to úvahy obyčajného človeka, ktorý premýšľal o svojom malom mieste v obrovskom vesmíre. Žalmista nemal predstavu o rozpínaní vesmíru, v ktorom sú miliardy hviezd a nespočítateľné galaxie. Nemyslel na explodujúce novy a špirálovité hmloviny. Z jeho východiska času a priestoru vyzerala obloha ako obrovská prikrývka, ktorej svetlá boli vzdialené možno iba niekoľko kilometrov. Neviem, čo by si bol Dávid myslel, keby mu niekto tvrdil, že svetlu z najbližšej hviezdy (okrem nášho vlastného Slnka) trvá štyri a pol roka, kým doletí na planétu Zem rýchlosťou 300.000 kilometrov za sekundu.

Aj pre nás je takmer nemožné predstaviť si také obrovské vzdialenosti a priestory, hoci už žijeme po Kopernikovej revolúcii. Keď uvážime, že naša planéta má obvod 40.000 kilometrov a svetlo ju obehne za jedinú sekundu sedem a pol krát, tak sme užasnutí. Ten úžas sa znásobí takmer nekonečne, keď pomyslíme, koľko sekúnd má deň, nieto ešte počet sekúnd za štyri a pol roka.

Aj s minimálnymi zdrojmi, ktoré mal žalmista, keď sa díval na nočnú oblohu Palestíny, bol unesený obrovským kontrastom medzi mohutnosťou neba a relatívnou malosťou a bezvýznamnosťou svojho vlastného života. Pri pohľade na hviezdy bol nútený položiť definitívnu otázku o svojej vlastnej existencii: „Čo je človek, že naňho pamätáš?“ (Ž 8:5). Očakávali by sme, že jeho uzáver bude, že je vlastne ničím, bezvýznamným bliknutím na radare histórie či prášok na kozmickej púšti. Avšak jeho záver nebol taký. Vyjadril vysokú mienku o význame života na tejto planéte, o hodnote a dôstojnosti človeka. Hovoril o korune slávy a cti, ktorou sa Stvoriteľ dotkol tejto drobnej čiastky stvorenia.

Ako sa mohol žalmista dotknúť takých optimistických výšok? Bol to iba velikášsky sebaklam? Bol žalmista vybavený vedomosťami, ktorými dokázal prekonať obrovskú priepasť medzi nebom a zemou? Možno to bolo preto, že žalmista dokázal vnímať aj niečo, voči čomu sme sa my stali takmer celkom slepými. Možno sa žalmista dokázal dívať poza hviezdy a mesiac k Tomu, ktorý ich na nebesá postavil.

V Liste Rimanom písal apoštol Pavol o zjavení skrze prírodu, ktorým sa Boh dáva poznať. Hovorí: „Lebo jeho neviditeľnú skutočnosť, jeho večnú moc a božstvo možno od stvorenia sveta poznávať (vidieť) uvažovaním zo stvorených vecí. A tak nemajú ospravedlnenie“ (Rim 1:20). Čo tu Pavol píše, je zvláštne. Uznáva Božiu neviditeľnosť. Tiež však hovorí, že neviditeľnú skutočnosť Boha je vidieť. Ak niečo je vidieť, tak to nie je neviditeľné. Ak je to neviditeľné, tak sa to nedá vidieť. Prečo potom apoštol hovorí o tom, že neviditeľné možno vidieť? Pavol nehovoril ani nezmysly, ani hádanky. Myslí tým toto: čo sa nedá vidieť priamo, to sa dá vidieť nepriamo.

Čo tu Pavol popisuje, sa v oblasti teológie nazýva sprostredkované zjavenie. Sprostredkované zjavenie je komunikáciou alebo odhalením skrze nejaké médium. O médiu hovorievame ako o zdroji komunikácie, ako napríklad noviny, rádio či televízia. Prijímame informáciu, ktorú nazývame správou, nie tak, že sme očitými svedkami udalostí, ale tak, že o nich čítame v tlačených médiách, počúvame z rádia, či pozeráme v televízore. Televízia je také silné médium, že si môžeme myslieť, že sme očitými svedkami udalostí na obrazovke. Keď pozeráme priamy prenos futbalového zápasu, cítime sa, akoby sme boli priamo tam. Avšak, samozrejme, nie sme. Pozeráme len na prenos obrazov danej udalosti. Hra je pre nás „viditeľnou“ iba cez komunikačné médium, ktoré sa volá „tele-vízia“.

Keď obrátime svoju pozornosť ku hviezdam, používame iné médium. Pozerať sa na mesiac alebo na hviezdy neznamená dívať sa na Božiu tvár. Znamená to dívať sa na dielo Božích rúk. Keď sa pozeráme na „Nočnú stráž“ v amsterdamskom Rijksmuseum, nedívame sa na Rembrandta. Dívame sa na maľbu, ktorá pochádza z jeho rúk. Tá maľba nám hovorí niečo o človeku, ktorý ju namaľoval, ale určite nám o ňom nehovorí všetko. Samozrejme, príroda je vo svojej plnosti oveľa väčším umeleckým dielom, než čokoľvek, čo Rembrandt kedy vytvoril. Príroda nám poskytuje oveľa väčší obraz ako „Nočná stráž“. A zjavuje oveľa viac o svojom Stvoriteľovi, než akýkoľvek obraz o umelcovi.

Pavol vyhlasuje, že médium prírody robí viditeľným neviditeľnú moc a božstvo samotného Boha. Pavol objasňuje, že každý vidí túto manifestáciu Božieho majestátu. Toto zjavenie preniká ku všetkým ľuďom, takže všetci ľudia ho jasne vidia. Sila Pavlovho tvrdenia je v tom, že každý človek, ktorý kedy žil, vie, že existuje Boh a každý si uvedomuje Jeho všetkopresahujúci majestát a svätosť.

Médium, ktoré si Boh vybral na zjavenie seba, je také jasné, že nikomu nedovoľuje výhovorku. Je to oveľa silnejšie a účinnejšie médium, než televízne vysielanie. Hoci všetci ľudia toto poznanie Boha dostávajú, nie všetci ho ochotne uznávajú.

Po tom, ako apoštol vytrhol ľuďom z rúk všetky výhovorky, vyhlasuje:

 … pretože hoci poznali Boha, neoslávili ho ako Boha ani mu neprejavili vďačnosť. Vo svojom uvažovaní upadli do márnosti a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Tvrdili, že sú múdri, a stali sa bláznami. Slávu nepominuteľného Boha zamenili za zobrazenú podobu pominuteľného človeka, vtákov, štvornožcov a plazov (Rim 1:21 -23).

Stretol si niekedy Michaela Jordana? Ako by som na tú otázku odpovedal ja? Mohol by som ju zodpovedať dvomi odlišnými spôsobmi. Mohol by som povedať: „Áno, stretol som Michaela. Videl som ho a niečo som mu aj povedal.“ Alebo by som mohol povedať: „Nie, nikdy som toho človeka nestretol.“ Obidve odpovede sú pravdivé. Videl som Michaela Jordana. Videl som ho v televízii. Hovoril som naňho. Kričal som na neho, keď som v televízii sledoval zápas Chicago Bulls. Zároveň je však pravda aj to, že toho človeka som nikdy nestretol. Keď takto rozprávame, obyčajne dodáme „osobne“. Rozumieme rozdielu medzi skutočnou osobou a obrazom osoby.

Pavol hovorí, že skutočnú osobu Boha sa dá skutočne poznať prostredníctvom skutočného zjavenia, ktoré sa odohráva v prírode. Problém však je, že naše poznanie Boha sami prekrúcame tým, že nahrádzame Boha obrazom, ktorý vytvárame my sami. To je podstatou modlárstva: vymeniť realitu napodobeninou. Prekrúcame Božiu pravdu a formujeme svoje porozumenie Boha podľa našich vlastných preferencií. Tak nám zostáva Boh, ktorý je čímkoľvek, len nie svätým.

Je dôležité, aby sme si všimli, že Pavol nevznáša všeobecné obvinenie proti ľudstvu za to, že nepozná Boha. Toto nie je náš skutočný problém. Náš problém je, že odmietame veriť tomu, o čom vieme, že je pravda. Nie je to intelektuálny, ale morálny problém. Je to problém nepoctivosti. Každé modlárstvo korení v tejto základnej nepoctivosti. Pavol to opisuje ako zámenu, ktorá je nepoctivou zámenou:

Božiu pravdu zamenili za lož a korili sa a slúžili stvorenstvu namiesto Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný naveky. Amen. (Rim 1:25)

Nepoctivá zámena, o ktorej sa tu hovorí, je nahradenie Stvoriteľa stvorením. Zámena je nepoctivá práve preto, lebo to vieme.

Zosnulý Carl Sagan hovoril o svojom pocite bázne a úcty, keď premýšľal o zložitostiach vesmíru. Sagan však jasne vyjadroval, že jeho úcta nesmerovala voči Autorovi vesmíru, ale voči vesmíru samému. Saganova reakcia na hviezdy bola úplne odlišná od reakcie žalmistu. Žalmista bol podnietený uctievať Boha, ktorý prírodu stvoril a prostredníctvom prírody sa zjavuje, nie aby uctieval samu prírodu. Toto odráža podstatný rozdiel medzi zbožnosťou a pohanstvom. Pohania zamieňajú Stvoriteľa za stvorenie. Slávu, ktorá oprávnene patrí Bohu, pripisujú stvoreniu.

Spomíname si, že Pavol vidí ľudský hriech v tom, že ľudia odmietajú uctievať Boha ako Boha. K Bohu majú odmietavý postoj napriek tomu, že poznajú večnú moc a božstvo Stvoriteľa. Toto odmietanie uctievať Boha ako Boha je tým, čo má Pavol na mysli, keď tvrdí, že ľudia odmietajú veriť tomu, o čom vedia, že je pravdou o Bohu.

Udivujúcim záverom, ku ktorému dospievame z apoštolovho učenia je, že Božia svätosť nie je nejakým skrytým tajomstvom, ktoré dokáže objaviť len duchovná elita ľudí. Naopak, Božia svätosť je viditeľná každý deň každému, kto ju chce vidieť. Ani v tomto prípade neplatí, že ju vidia iba tí, ktorí ju usilovne hľadajú. Pavol ukazuje, že Božiu svätosť je možné vidieť a vidieť ju jasne.

Inde Pavol ukazuje, že poznanie Boha skrze prírodu nie je poznaním, ktoré radi prijímame. Je našou prirodzenosťou odmietať toto poznanie Božej svätosti. Radšej zmeníme sväté za niečo menej sväté. Toto odmietanie Božieho majestátu nám necháva zatemnenú myseľ. Výsledkom je masívne bláznovstvo, ktoré má zničujúce dôsledky pre náš život. Keď odmietneme ctiť Boha, celý náš život a svet sa stane porušeným.

Vráťme sa do 8. žalmu. Skôr ako žalmista hovorí o svojom premýšľaní o hviezdach, mesiaci a nebesiach, vyslovuje hlbokú doxológiu: „Hospodin, Pán náš, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! Velebnosť svoju vyvýšil si nad nebesia“ (Ž 8:2). Hlavná vec, ktorú žalmista vyjadruje, je, že Božia sláva prevyšuje nebesia. Božia sláva prekonáva všetku slávu stvorenia. V skutočnosti každá sláva, ktorú v tomto svete dokážeme nájsť, je požičaná alebo odvodená z rúk Stvoriteľa.

Žalmista je zrejme znovuzrodeným človekom. S radosťou uctieva Boha ako Boha a uznáva pravdu, ktorú príroda zjavuje. Dvíha svoje oči ponad a poza nádheru nebies a teší sa zo slávy, ktorá sa v nich zjavuje.

Platón vo svojom diele Republika používa ilustráciu, ktorá sa stala všeobecne známou. Platón hovorí o mužoch, ktorí sú vo vnútri tmavej jaskyne prikovaní k reťazi. Teplo a svetlo získavajú z malého ohníka. Muži môžu pozorovať iba blikajúce tiene na stenách jaskyne, ktoré vrhá oheň. Len tak ďaleko siaha ich zrak. Všetka realita, ktorú poznajú, sú tiene. Až keď sú vyslobodení zo svojho tmavého väzenia a vyjdú na denné svetlo, dokážu vnímať skutočnosť takú, aká je. Dovtedy si zamieňajú tiene za skutočnú pravdu.

Platónova analógia mala ilustrovať rozdiel medzi názormi a tým, čo nazýval poznaním. Názor spočíva na predpokladoch vychádzajúcich z tieňov. Nepreniká k pravde. Každé poznanie, ktoré spočíva iba na pozorovaní tohto vonkajšieho sveta, podľa Platóna nie je pravým poznaním, ale iba tieňom pravdy. Na to, aby sa človek dostal k pravde, musí preniknúť poza bezprostrednú oblasť zmyslového vnímania do večnej oblasti konečnej reality. Snažil sa ísť poza fenomény ku konečnej pravde a realite.

Hoci Platónova analógia bola napísaná pred storočiami, môže byť vhodným komentárom ducha našej doby. Dnes sa v modernej vede pýšime explóziou poznania vonkajšieho sveta. Rozsah nášho poznania ďaleko presiahol hranice nášho vlastného vnímania. Prostredníctvom mikroskopu prenikáme aj k tomu najmenšiemu a prostredníctvom ďalekohľadu aj do najvzdialenejších oblastí. Naše videnie blízkeho a ďalekého dosahuje teraz oveľa ďalej než predtým. Náš pohľad do sveta okolo nás a sveta nad nami sa tak veľmi rozšíril, že sa zdá, akoby sme boli katapultovaní do veľkolepého divadla, ktoré nám každodenne hrá pozoruhodnú slávu. Napriek tomu náš pohľad na svet je asi ešte viac krátkozraký a pripútaný k zemi, než doteraz. Naša doba je krátkozraká, keď vyhlasuje, že suma všetkej reality je tu a teraz.

Toto je bezprecedentný druh sekularizmu. Vo svojej snahe o vyslobodenie sa z posvätného a o svoju nezávislosť stvorenia sme sa dokázali iba odrezať od posvätného. Žijeme ešte v menšej jaskyni, než bola tá Platónova a tiene, ktoré vidíme, nevrhá blčiaci oheň, ale iba rýchle dohárajúce polená.

Ján Kalvín, teológ šestnásteho storočia, ponúkol vo svojej Inštitúcii kresťanského náboženstva inú analógiu: človeka so zaviazanými očami. Tvrdil, že príroda je obrovské divadlo, dokonca slávne javisko Božieho zjavenia. My však týmto divadlom kráčame so šatkou na očiach.

Oči si zaviažeme šatkou, a potom sa potkýname preklínajúc tmu. Zámerom analógie je zvýrazniť ľudskú hlúposť, ktorá uprednostňuje tmu pred svetlom a stvorenie pred Stvoriteľom. Kalvín poznamenáva:

Väčšia časť ľudstva zotročená omylom kráča so zaviazanými očami v tomto slávnom divadle, ktoré hlása, že je to nezvyčajná múdrosť pozorne premýšľať o týchto Božích dielach. Lebo sa zdá, že mnohí iní, ktorí sú v iných ohľadoch ostrozrakí, sa na Božie diela pozerajú márne. Je skutočne pravda, že najjasnejšia manifestácia Božej slávy, žiaľ, v stovke ľudí nenachádza viac ako jedného pozorovateľa. Hoci ani jeho moc ani jeho múdrosť nie sú zahalené v tme.[1]

Sme stvorením, ktoré uprednostňuje život v jaskyni pred plným svetlom slnka. Božia sláva je všade okolo nás. Je neprehliadnuteľná. My sa však nielenže nezastavíme ovoňať kvety, ale nevšímame si ani slávu Tvorcu kvetov. Hlavným predstavením divadla Božieho majestátu je predstavenie Božej slávy.

Žalmista vyhlasuje, že celá príroda ospevuje Božiu slávu a majestát. Vidíme neoddeliteľné spojenie medzi Božou svätosťou a Jeho slávou. Jeho sláva je vonkajším prejavom Jeho dokonalej bytosti. Je to Jeho váha, či preukázaná váha. Písmo často hovorí o oblaku Božej slávy, ktorá je občas aj navonok viditeľná. Je to šekina. Tento oblak slávy zatônil učeníkov na vrchu premenenia. Slúžil ako eskorta pri Ježišovom nanebovstúpení a ponesie Ho, keď sa vráti. Tento oblak slávy je taký jagavý, že môže oslepiť tých, čo sa na neho priamo dívajú, ako sa to stalo apoštolovi Pavlovi na ceste do Damasku. Keď sa v biblických časoch naplno prejavila Božia sláva, tak sa všetkých prizerajúcich zmocnila hrôza.

Tento oblak slávy však v Biblii nie je jediným prejavom Božej prítomnosti. Objavil sa aj v rôznych zjaveniach, akým bol horiaci ker, ohnivý stĺp a ohnivé jazyky na Letnice. V menšej miere je Jeho sláva zjavná vždy a všade. Tak ako nevyhasne svetlo Slnka, tak nevyhasne ani Jeho sláva. Slnko môže byť zahalené oblakmi a z času na čas dochádza k jeho zatmeniu, ale to nezhasne jeho svetlo.

Na opis našej predstavy o Božej sláve použil Kalvín metaforu „okuliarov“. Hovoril o okuliaroch viery, ktorými veriaci pozerá pod povrch vecí, aby kŕmil svoj zrak slávou, ktorá je tam celkom zrejmá. Biblia hovorí o tých, čo majú oči, aby videli a uši, aby počuli. Toto sa netýka bežných schopností zmyslov, ale schopnosti preniknúť cez tmu a kakofóniu hriechu, aby sme videli a počuli pravdu. Pri znovuzrodení nám padnú šupiny z očí, takže dokážeme pravdivo vnímať, čo vidíme a skutočne chápať, čo počujeme (Mk 4:12). Dozrievaním našej viery rastie aj táto schopnosť.

Pred niekoľkými rokmi som začal rekreačne kresliť a maľovať. Moje amatérske dielo nebude nikdy zdobiť steny umeleckých galérií. V tejto záľube sa stále potkýnam a učím sa pokusmi a omylmi. Prvým pokynom, ktorý som dostal, bolo, aby som sa začal dívať na okolitý svet iným spôsobom. Učili ma pozorovať tiene a odtiene, všímať si farby a vzory. Keď som sa predtým prechádzal pod stromami, videl som len stromy. Keď sa dívam na stromy teraz, všímam si vzory kôry a farby listov. Tieto drobnosti tam boli vždy, len ja som si ich predtým nevšímal. Každý z týchto detailov má svoje vlastné médium, ktorým oznamuje prítomnosť Božej slávy.

Pri maľovaní a iných umeleckých formách sa zaujímame o krásu. Koncept krásy je veľmi ťažké definovať. Je nepostihnuteľná a kontroverzná. Estetika je časťou filozofie, ktorá sa snaží určovať normy krásy. V histórii bolo veľa súperiacich škôl estetického myslenia. Mnohí teda prišli k záveru, že pravidlá pre krásu neexistujú a krása je čisto subjektívnou záležitosťou. Iní zas od čias Aristotela (ale aj pred ním) presadzovali objektívne kritériá krásy. Subjektivisti nachádzajú útočisko v hesle „krása je v očiach pozorovateľa“. To redukuje krásu na osobné preferencie, aké máme k rôznym príchutiam zmrzliny. Čo je tu pre jedného človeka krásne, pre iného môže byť ohavné.

Niektoré myšlienkové školy sa na druhej strane pokúšajú nájsť objektívne normy na posudzovanie krásy. Napríklad myslitelia ako Aristoteles, Akvinský a Edwards videli krásu v proporcionalite, symetrii, komplexnosti, harmónii a podobne. Zložitá symetria komplexných častí ukazuje prvky krásy. Hoci sa pripúšťa, že v jednoduchosti je krása, častejšie sú to harmonické kompozície zložitých súčastí, ktoré vyjadrujú krásu.

Chápeme rozdiel medzi schematickým znázornením postáv a štruktúrou ľudských postáv v diele Michelangela. Podobne si všimneme rozdiel medzi tým, keď dieťa hrá jedným prstom Prší, prší, len sa leje a keď koncertný majster hrá Beethovenov Klavírny koncert č. 4. Čo sa zjaví vo veľkom umení, má hĺbku, ktorá sa rýchlo nestráca a nezovšednie. Spomeňte si, napríklad, na rozdiel medzi Bachovou piesňou Jezu, spása mojej duše a súčasnými populárnymi piesňami. Niektoré populárne piesne pretrvajú roky, ale väčšina len krátko. Keby ste si, napríklad, sadli a počúvali populárnu pieseň šesť hodín v kuse, pravdepodobne by vás to nudilo. Keby ste však počúvali majstrovské dielo Bacha, zaujalo by vás tým viac, čím viac nuáns by ste v ňom objavili.

Niektorí ľudia si myslia, že som čudný, keď spomínam krásu profesionálneho amerického futbalu. Ako môžem niečo tak veľmi násilné nazvať pekným? Páči sa mi sledovať vytrénovaných športovcov, ktorí dosiahli vrchol vo svojej disciplíne, ako spoločne uskutočňujú jediný pohyb. Jedenásť mužov na jednej strane ihriska, kde každý má konkrétnu funkciu zameranú na to, aby posunuli loptu len o niekoľko stôp ďalej, kým sa jedenásť mužov ako jednotka na opačnej strane pokúša tomuto procesu zabrániť. Taká hra si vyžaduje súhru harmónie, a nie disharmónie. Keď sa harmónia stratí, lopta sa len pohadzuje a hra sa pokazí.

V tom všetkom, či ide o umenie alebo šport, sa prejavuje krása, ktorá má hlboké teologické dôsledky. Stará zmluva často spomína krásu Božej svätosti. Ešte aj rúcha, ktoré Boh navrhol pre Árona a kňazov, boli navrhnuté „na znamenie slávy a vznešenosti“ (Ex 28:2). Ukazuje to na významný vzťah medzi svätým a krásnym. Zvykli sme si už na vnútorný vzťah medzi dobrotou a svätosťou, medzi pravdou a svätosťou. Pravda a dobrota sú však iba dvomi nohami trojnožky. Treťou nohou je prvok krásy. V biblických kategóriách je triáda cností, z ktorých každá odkazuje na svätosť Boha. Táto triáda pozostáva z dobrého, pravdivého a krásneho. Pozrime sa bližšie na každú z nich.

Starovekí filozofi ako Platón a Aristoteles hľadali niečo, čo nazývali summum bonum, teda „najvyššie dobro“. Táto snaha ich viedla k stanoveniu existencie Boha. Svojím vlastným spôsobom potvrdzovali to, čo je základom aj biblickej viery, teda že najvyššie dobro sa nachádza v samom Bohu. On je normou noriem a On je bez normy. Každé dobro má svoje korene v Bohu a v Jeho charaktere. On je prameňom všetkého, čo je dobré a, naopak, všetko, čo je dobré, ukazuje späť na Boha.

Rovnako ako sa každé dobro definuje na základe Božej dobroty, tak sa aj každá pravda posudzuje podľa normy Božej pravdy. On je najvyšším Autorom pravdy. Všetko, čo je pravdivé, nielenže vyplýva z Neho, ale aj odráža Jeho charakter. Starovekí teológovia chápali, že každá pravda je Božou pravdou, a že všetky pravdy „sa zídu hore“. Tým vyjadrovali, že žiadna pravda nie je nezávislá od Boha, ani neprotirečí tomu, čo On vyhlasuje za pravdivé. Filozofi ponúkli rôzne teórie pravdy. Jednou z najstálejších je takzvaná korešpondenčná teória pravdy. Tento koncept definuje pravdu ako to, čo korešponduje s realitou. Problémom tejto definície je v tom, že ľudia majú rozličné vnímanie pravdy. To vyvoláva argument: „Pravda ako ju kto vníma?“ Na prekonanie tejto ťažkosti musíme k základnej definícii pridať slová: „Ako ju vníma Boh.“ S týmto dodatkom znie úplná definícia takto: „Pravda je to, čo korešponduje s realitou tak, ako ju vníma Boh.“ Božie vnímanie pravdy je dokonalé. On vidí všetko v perspektíve večnosti. On pozná štruktúru každej reality – veľkej aj malej. Čo On zjavuje v Biblii, je vždy v súlade s Jeho sebazjavením v prírode. Čo sa naučíme pri štúdiu prírody, sa musí zhodovať s tým, čo sa naučíme pri štúdiu milosti. Obidve sféry patria Bohu. Boh nie je autorom zmätku. On nedokáže hovoriť lži, či si protirečiť. Je to vyjadrené myšlienkou, že všetky pravdy „sa hore zídu“.

Nie je to tak, že Boh dokáže nejako zosúladiť skutočné kontradikcie, ale že žiadne skutočné kontradikcie nezatieňujú Jeho pravdu. Božia pravda je svätá pravda. To znamená, že Jeho pravda vyjadruje Jeho vlastný charakter. Nakoľko je On prameňom každej pravdy, každá pravda ukazuje späť na Neho. Keďže každá pravda ukazuje na Neho, každá pravda je svätá. Posvätnosť pravdy robí lož diabolskou tým, že porušuje naše vnímanie Božieho charakteru.

Práve tak, ako pravda a dobrota sú zakorenené v Božom charaktere, rovnako je jeho súčasťou aj krása. Boh sám je základom každej jednoty a rôznosti, jednoduchosti aj komplexnosti. Jeho bytosť je konzistentná, harmonická a proporčná. V Ňom niet porušenia, neporiadku, či škaredosti. Jeho hlas nepripúšťa zvuk kakofónie. Dielom Jeho rúk je kozmos (t. j. krása), nie chaos. Do tej miery ako krása svedčí o týchto kvalitách, svedčí aj o Ňom.

Edgar Allan Poe pochopil, že v kráse človek stretáva nekonečno. Je to rozmer, ktorý nie je iracionálny, ale môže racionalitu presahovať. To znamená, že aj keď krása zasahuje myseľ, ide za hranice poznania. Keď sme pohnutí veľkými umeleckými dielami, sme uchvátení v tom zmysle, že je vzrušená naša duša aj myseľ. Pestovať náklonnosť ku kráse znamená nastúpiť na cestu za nekonečným Autorom všetkej krásy.

Stredovekí teológovia používali v súvislosti s Bohom latinskú frázu ens perfectissimus. Fráza by sa mohla preložiť slovami „najdokonalejšia bytosť“. Teológovia tu použili výraz, ktorý je trochu zavádzajúci. Povedať, že niečo alebo niekto je najdokonalejšou bytosťou, obsahuje prebytočnosť. Skutočná dokonalosť nepripúšťa stupne. Niečo, čo je skutočne v každom ohľade dokonalé, sa nemôže stať dokonalejším, ani najdokonalejším. Hovoríme tak preto, že sme zvyknutí na nedokonalé veci. Nedokonalé veci sa môžu zlepšovať, ale dokonalé sa už nemôžu. Malo by nám stačiť povedať o Bohu jednoducho, že je dokonalý.

Prečo potom používali teológovia superlatív, keď hovorili o Božej dokonalosti? Odpoveď musíme hľadať v ich snahe zdôrazniť skutočnosť Božej dokonalosti tak jasne, aby vylúčili aj tú najmenšiu možnosť čo i len najmenšej nedokonalosti v Božom charaktere. Hovoriť o najdokonalejšom, bolo legitímnym preháňaním. Božia dokonalosť platí o každej Jeho vlastnosti. Jeho moc je dokonalá; nemá slabosť, ani možnosť slabosti. Jeho poznanie nie je iba vševediace, ale odráža dokonalé poznanie všetkého. Neexistuje nič, čo by Boh nevedel, alebo čo by sa mohol naučiť.

Niektorí moderní teológovia prišli s myšlienkou, že Boh je vševediaci, ale jeho vševedúcnosť je obmedzená. Tvrdia, že Boh vie všetko, čo môže vedieť, ale nevie a nemôže vedieť určité veci, špeciálne budúce rozhodnutia slobodných agentov. Avšak obmedzená vševedúcnosť jednoducho nie je vševedúcnosťou. A nie je dokonalou! Tento názor o obmedzenej vševedúcnosti uberá Bohu Jeho svätú vševedúcnosť, ktorá je dokonalým poznaním všetkého.

Božia láska, Jeho hnev, Jeho milosrdenstvo – všetko, čím On je – je dokonalé. On je nielen dokonalý, ale je večne a nezmeniteľne dokonalý. Jeho dokonalosť je nemenná. Nemôže sa zmeniť. Tiene v jaskyni sa menia. Tancujú a mihajú sa v neustále meniacich sa tvaroch a svetlách. Aby sme mohli premýšľať nad skutočne svätým a dostať sa za povrch stvorených vecí, potrebujeme sa dostať von z vlastnej jaskyne a chodiť v slávnom svetle Božej svätosti.

POZNÁMKY:

[1] CALVIN, J. Institutes of Christian Religion, vol. 1. trans. Henry Beveridge, Grand Rapids: Eerdmans, 1954, s. 57.

Vydavateľstvo: Porta libri
Formát:       A5, mäkká väzba
Jazyk:    slovenčina
ISBN:     978-80-8156-289-1
Rok vydania:    2023
Počet strán:      168

Kúpiť