1 Anjelovi cirkvi v Sardách napíš: ‚Toto hovorí ten, čo má sedem Božích duchov a sedem hviezd. Poznám tvoje skutky; máš meno, že žiješ, ale si mŕtvy. 2 Bdej a posilňuj, čo ostalo, a malo umrieť. Lebo tvoje skutky nepokladám za dostatočné pred svojím Bohom. 3 Rozpamätaj sa teda na to, čo si prijal a počul, zachovávaj to a rob pokánie! Ak však nebudeš bdieť, prídem ako zlodej a ani sa nenazdáš, v ktorú hodinu k tebe prídem. 4 Ale v Sardách máš niekoľko ľudí, čo si nepoškvrnili rúcho. Tí budú chodiť so mnou v bielom, lebo sú toho hodní. 5 Kto zvíťazí, bude oblečený do bieleho rúcha a jeho meno nevymažem z knihy života. Jeho meno vyznám pred svojím Otcom i pred jeho anjelmi. 6 Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.‘
Zjavenie 3:1-6
Keď chcete získať základné informácie o niektorom zbore, stačí si zapnúť počítač a kliknúť na webovú stránku toho zboru. Z nej sa dozviete niečo o jeho duchovnom profile – čomu to spoločenstvo verí, čím žije a čo ponúka. Je to pohlaď na zbor zvonku.
Ak chcete zbor spoznať zvnútra, musíte sa stať’ jeho súčasťou. Len tak spoznáte vnútornú dynamiku zboru, vzájomné vzťahy ľudí, jednotlivé aktivity, duchovné smerovanie zboru. Ale ešte ani vtedy nie je isté, že spoznáte skutočnú tvár zboru. Lebo zdanie niekedy klame.
To je prípad zboru v Sardách. V poradí piaty list Pána cirkvi je adresovaný práve tomuto zboru.
V predchádzajúcich listoch sme sa už stretli so všeličím, Boli sme svedkami mnohých problémov, zápasov, pokušení, víťazstiev a prehier v živote veriacich v Malej Ázii.
Kde je život, tam sú i problémy. Tie sú sprievodným znakom života. Je len jedno miesto na zemi, kde už niet problémov – cintorín. A práve tam sa nachádzame v prípade zboru v Sardách. Z tohto spoločenstva veriacich sa stal duchovný cintorín.
Kristus začína oslovenie zboru podobne ako v prípade ostatných zborov slovom poznania: „Poznám tvoje skutky.“
Ale slovo poznania je v tomto prípade zdrvujúce. Ako lekár v prípade úmrtia pacienta konštatuje smrť, tak Kristus v prípade zboru v Sardách konštatuje duchovnú smrť: „…si mŕtvy“. Už zostáva len vystaviť úmrtný list…
To Kristus robí. Vystavuje zboru “úmrtný list”, do ktorého máme možnosť nahliadnuť. Čo sa z neho o zbore dozvieme?
Čas smrti
V úmrtnom liste sa udáva i čas smrti. V tomto prípade čas smrti nie je v liste výslovne uvedený. My ho však napriek tomu poznáme Vieme, že tento list bol napísaný v závere prvého storočia. Teda v čase, keď zbor v Sardách mohol mať okolo štyridsať rokov. A to je veľmi prekvapujúce zistenie. Prečo?
My si vieme predstaviť spoločenstvo kresťanov, ktoré kedysi dávno začalo veľmi horlivo, ale ako prichádzali ďalšie generácie, život sa začal z neho postupne vytrácať. Nakoniec zostala už len zabehaná cirkevná inštitúcia, ktorá má svoje náboženské rituály a formy. Ale obsah sa medzičasom vytratil.
Lenže na to, aby vznikol vyprázdnený typ kresťanstva, tzv. nominálne kresťanstvo, v ktorom sú ľudia kresťanmi už len podľa mena, treba dlhší čas. Ale zbor v Sardách bol na takýto prípad príliš mladý.
Tu máme do činenia ešte len s druhou generáciou kresťanov. A už pri nej Kristus konštatuje smrť. Ako je to možné?
Prvá generácia kresťanov je tá, ktorá začala od „nuly“. Ktorá prežila radikálny rozchod so svetom a so svojou minulosťou bez Boha. Druhá generácia kresťanov – to sú deti veriacich rodičov, ktoré už nezačínajú od nuly. Ony sa už rodia do tradície viery a do spoločenstva viery. Majú na čo nadviazať. Je tu duchovné dedičstvo prvej generácie, dedičstvo rodičov.
Lenže duchovné dedičstvo je jedna vec a vlastný život viery je druhá vec. A to je veľký problém detí veriacich rodičov: Ako zo živej tradície viery vykročiť k vlastnému životu viery. Duchovné dedičstvo má len vtedy význam, keď deti k nemu pripoja svoj vlastný život viery s Bohom. Kde sa tak nestane, deti sa stavajú len nositeľmi tradície – síce vzácnej, ale nie životodarnej. Živá tradícia rodičov sa stane mŕtvym tradicionalizmom deti.
K tomuto došlo v Sardách. Preto už pri druhej generácii kresťanov – pri deťoch veriacich rodičov Kristus konštatuje duchovnú smrť.
Ako sa dá tomu predísť? Jedine tak, keď sa i druhá generácia stane prvou generáciou. Keď nezostane druhou generáciou, lebo druhá generácia – to je generácia, ktorá žije z duchovného kapitálu prvej generácie. Žije z viery svojich rodičov, a nie z vlastnej viery. Žije zo zdedenej viery, nie z osobnej viery.
Ale zdedená viera je mŕtva viera. Viera môže žiť len z osobného vzťahu s Bohom. Cirkev žije len vtedy, keď žije ako prvá generácia. Ako generácia ľudí, ktorá prežila svoj vlastný rozchod so svetom, s hriechom a žije osobný vzťah lásky a oddanosti Bohu.
Každá generácia, ktorá chce žiť skutočný život viery s Bohom, sa musí stať prvou generáciou – generáciou Božích synov, nie Božích vnukov. Lebo Boh nemá vnukov, len synov.
Generácia, ktorá duchovne zostane druhou generáciou, stane sa mŕtvou pre vzťah s Bohom. A pritom môže celý život chodiť do zhromaždenia či do kostola.
K tomu došlo v Sardách. Druha generácia sa nestala prvou generáciou. Preto sa stala mŕtvou generáciou. A zbor sa až na niekoľko výnimiek stal mŕtvym zborom.
Imitácia života
Na smrti tohto zboru je prekvapujúca i skutočnosť, že navonok nič nenasvedčovalo tomu, že zbor je duchovne mŕtvy. Kristus hovorí: „Máš meno, že žiješ, ale si mŕtvy“. U ľudí máš povesť’, že si živý, ale v skutočnosti si mŕtvy.
Určite máme svoju predstavu, ako asi vyzerá mŕtvy zbor. Možno sme si pri návšteve niektorého zboru pomysleli: Tak toto je úplne mŕtve spoločenstvo. Nudná kázeň, nudné bohoslužby, spev ako na pohrebe.
Ak si takto predstavujeme zbor v Sardách, tak sa veľmi mýlime. Mŕtvy zbor nie je to isté čo nudný zbor. Tento zbor mal široko-ďaleko povesť živého zboru. Bolo to miesto, ktoré navonok budilo dojem životom vibrujúceho spoločenstva. Dynamické bohoslužby priťahovali ľudí zo širokého okolia. Kázne boli oslovujúce a relevantné. Kazateľ bol žiadaný konferenčný rečník. Spevy povznášali dušu poslucháčov. Zbor prekypoval kresťanskou aktivitou.
Ľudia z iných zborov hovorili: Chcete vidieť živý zbor? Choďte sa pozrieť’ do Sárd. Ale Pán cirkvi hovorí: Chcete vidieť mŕtvy zbor? Choďte sa pozrieť do Sárd.
Je šokujúce, že zbor, ktorý budil zdanie života, v skutočnosti bol duchovný cintorín. Nebol to nudný zbor. Nebol to liberálny zbor. Nebol to ani svetácky zbor. A predsa to bol mŕtvy zbor.
Ale je vôbec možné, aby zbor vykazoval všetky známky živého spoločenstva a v skutočnosti bol mŕtvy? Kristus hovorí: Áno, je. Sardy si bez problémov udržiavali ilúziu duchovnej vitality, zatiaľ čo nad nimi zvonil umieračik.
Čo teda znamenajú slová: „Máš povesť, že žiješ, ale si mŕtvy“? V zbore došlo k úplnému rozporu medzi vonkajším zdaním a vnútornou skutočnosťou. Navonok veriaci budili zdanie živých kresťanov. Vo vnútri však boli duchovne mŕtvi.
To znamená, že existuje aj imitácia – napodobenina duchovného života. Tak ako existuje imitácia – napodobenina živých kvetov. Umele kvety sú dokonalou napodobeninou živých kvetov. Z väčšej vzdialenosti sú neraz na nerozoznanie. Len keď pristúpite bližšie a chcete ich ovoňať, zistíte, že sú umelé, sú bez vône, lebo sú bez života. Umelé kvety síce vyzerajú ako živé, ale na rozdiel od živých sú mŕtve.
Tito veriaci boli dokonalou napodobeninou živých veriacich. Navonok vyzerali ako živí kresťania. Správali sa ako živí kresťania i rozprávali ako živí kresťania. Len na rozdiel od živých kresťanov boli duchovne mŕtvi.
To neplatilo len o niektorých jednotlivcoch, ale o väčšine zboru. Duchovný život môže byť rovnako imitovaný jednotlivcami ako i celým spoločenstvom. Táto napodobenina duchovného života bola natoľko vydarená, že pomýlila mnohých ľudí. V očiach „kresťanskej“ verejnosti to bolo živé spoločenstvo. V očiach Pána cirkvi to bolo mŕtve spoločenstvo. Z pohľadu ľudí bolo všetko v poriadku. Z Božieho pohľadu to bol duchovný cintorín.
Dobra povesť’ je nebezpečná vec. Najmä vtedy, keď nezodpovedá skutočnosti. Sardy mali dobrú povesť. A Sardy tejto dobrej povesti o sebe i sami uverili. Tak sa len utvrdili vo svojom sebaklame.
Keď sa ľudia mýlili v hodnotení veriacich v Sardách, rovnako sa môžeme mýliť v hodnotení druhých aj my.
A keď’ sa veriaci v Sardách mýlili v hodnotení seba, rovnako sa môžeme mýliť v hodnotení seba i my.
Preto rozhodujúce nie je to, ako ma vidia druhí. Ani to, ako ja vidím sám seba. Rozhodujúce je, ako ma vidí Boh.
A Jeho zdrvujúce konštatovanie môže rovnako platiť o niekom z nás, ako platilo o niektorých v Sardách. Si mŕtvy.
Príčina smrti
Keď lekár vystaví úmrtný list, vždy tam uvedie i príčinu smrti. Ale tento list veľmi málo hovorí o príčinách duchovnej smrti zboru. Máme tu len také náznaky, ktoré sú skôr symptómy – príznaky duchovnej smrti. Kristus hovorí: „Tvoje skutky nepokladám za dostatočné pred Bohom“. Možno výstižnejší preklad by znel takto: Pred Bohom sú tvoje skutky prázdne. Sú len vonkajšou formou bez vnútorného obsahu. Sú ako prázdny obal.
Vonkajšie prejavy zbožnosti v zbore nechýbali. Veriaci v Sardách sa aj modlili, aj spievali, aj slúžili. Ale vonkajšie prejavy nevyjadrovali vnútornú pravdu o ich živote. Vonkajší prejav svedčil o živote, vnútorná skutočnosť svedčila o smrti. Čo teda spôsobilo duchovnú smrť?
Vieme, čo ju nespôsobilo. Toto je prvý list, v ktorom nič nečítame o vonkajšom tlaku štátnej moci, ani o vnútornom zápase s falošným učením. Čo sa týka učenia, bol to ortodoxný, pravoverný zbor.
Na rozdiel od predchádzajúcich listov sa v tomto liste vôbec nespomína satan. Dôvod, prečo satan nechal tento zbor na pokoji, bol zrejmý. Zbor bol duchovne mŕtvy. Satanova prítomnosť tu bola už zbytočná. Lebo jeho prítomnosť v zbore je vždy dôkazom života zboru.
Samotný list nám nedáva odpoveď na otázku, čo spôsobilo smrť zboru. Preto sa musíme pozrieť inde do Novej zmluvy a pýtať sa: Kde sa stretávame s takým rozporom medzi vonkajším zdaním a vnútornou skutočnosťou ako v Sardách? Komu Kristus vystavil podobný úmrtný list ako veriacim v Sardach?
Farizejom a zákonníkom v evanjeliách. Im povedal: „Podobáte sa obieleným hrobom, ktoré sa zvonku zdajú pekné, ale vnútri sú plné umrlčích kostí“ (Mt 23,27). Zvonku čistí, zvnútra mŕtvi. Máte meno medzi ľuďmi že žijete, v skutočnosti ste mŕtvi. Ste živí pre svoje okolie, ale ste mŕtvi pre Boha.
Smrť’ veriacich v Sardách spôsobilo niečo podobné, čo spôsobilo smrť’ farizejov a zákonníkov. Nikto nebol tak veriaci, horlivý a zbožný ako oni. Ale na ich adresu Ježiš povedal: „Veru, výstižné proroctvo o vás pokrytcoch vyslovil Izaiáš, ako je napísané: Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko“ (Mk 7:6).
Smrť sa začne vkrádať’ tam, kde sa začne rozchádzať vonkajší prejav od vnútornej skutočnosti. Keď sa rozídu naše ústa s našim srdcom, začíname duchovne umierať. A choroba, na ktorú sa zomiera, sa vola pokrytectvo.
Pokrytectvo je smrteľná diagnóza. A Židia v čase Ježiša i kresťania v Sardách v čase Jána ukazujú, že najviac sú pokrytectvom ohrození práve veriaci.
Neveriacim môže byť úplne jedno, čo si druhí o nich myslia, alebo hovoria. Ale nie veriacim. Keď žijete v spoločenstve ľudí, ktorí zdieľajú rovnaké duchovné hodnoty ako vy, časom vám začne záležať na tom, aby sa im páčilo, čo robíte a hovoríte. Začne vám záležať na ich hodnotení. A už je tu pokušenie pokrytectva – chcieť vyzerať lepší a duchovnejší si než v skutočnosti ste. A čím viac vám záleží na ocenení druhých, tým viac upadáte do pokušenia pokrytectva.
Veriaci v Sardách si tiež potrpeli na svoju povesť – povesť živého zboru. Ale bola to len hra pre druhých, pretvárka. Lebo Ten, kto hľadí do srdca, konštatuje ich smrť.
Cesta zo smrti
Ako vyzerá cesta zo smrti? A je vôbec možná? Teraz prichádza veľké prekvapenie. Čakali by sme, že zbor prehlásený za mŕtvy treba už len pochovať. Už len urobiť nad nim kríž a predniesť pohrebnú reč. A tých niekoľko málo opravdivých veriacich z tohto zboru poslať do iného, živého zboru. Ale nič také tu nepočujeme.
Pán cirkvi nepochováva mŕtvy zbor. A živých pozostalých neposiela do iného zboru. Lebo je tu nádej i pre mŕtvy zbor. Preto sa Kristus na začiatku predstavuje ako Ten, „čo má sedem Božích duchov a sedem hviezd“. Má plnosť Ducha svätého. V jednej ruke plnosť Božieho Ducha, ktorý má moc vzkriesiť i duchovne mŕtvy zbor k životu. l ten mŕtvy zbor v Sardách.
Kristus je nádejou i pre duchovne beznádejný stav. On môže darovať oživujúceho Ducha i mŕtvemu spoločenstvu. I mŕtvemu jednotlivcovi. Ale je tu jedna podmienka:
„Rob pokánie!“ Cesta zo smrti k životu začína pokáním. Lebo Kristus nemá na čo by pri nás nadviazal. Jedine na naše pokánie. Ale čo znamená robiť’ pokánie v prípade duchovne mŕtveho zboru? Alebo v prípade duchovne mŕtveho veriaceho?
„Prebuď sa“, hovorí Kristus. V cirkvi neraz zaznieva volanie po prebudení a obnove cirkvi. To je vždy aktuálna potreba. Ale ako k tomu dochádza?
Na jednej strane veríme, že prebudenie je Božie zvrchované dielo. Ale na druhej strane vidíme, že prebudenie je i zodpovednosť cirkvi, veriacich. Kristus volá na zbor v Sardách: Prebuď sa! Vstávaj! Je čas vstať a čeliť nepríjemnej pravde o sebe!
Prebudenie a obnova duchovného života začína pokorujúcim sebapoznaním. Z duchovného sebaklamu môžeme byt’ vyvedení len vtedy, keď sa pozrieme do zrkadla, ktoré nám Kristus vo svojom slove nastaví. A to, čo v ňom uvidíme, nami hlboko zatrasie. Z tohto pohľadu sa potom rodí pokánie. Ale to nie je všetko, čo Kristus hovorí zboru.
„A posilňuj, čo ostalo.“ V cirkvi máme neraz sklon k radikalizmu. Sme v pokušení so špinavou vodou vyliať i dieťa. Preč s celou minulosťou! Zamieňame si reformáciu s revolúciou. Ale Kristove slova sú v tomto smere veľmi poučné.
Vždy je niečo, čo sa dá zachrániť. Vždy zostalo niečo z minulosti, na čo sa dá nadviazať. Treba odlíšiť’ tradíciu, ktorá má potenciál k rastu, od mŕtveho tradicionalizmu, ktorý treba pochovať.
Prebudenie a obnova neznamená nevyhnutne všetko nove – nové štruktúry, nové meno, nové piesne, nové formy. To pozitívne, čo z minulosti zostalo, treba ďalej rozvíjať. Pokiaľ je len možné, treba zachovať kontinuitu s minulosťou. Ale ani tu Kristus ešte nekončí.
„Rozpamätaj sa teda na to, čo si prijal a počul, zachovávaj to.“
Veriaci sa majú vrátiť’ k tomu, čo kedysi počuli a prijali. Lebo prebudenie neprináša niečo nové, ale obnovuje niečo staré. Niečo, čo stálo na počiatku nášho duchovného života. Niečo, čo sa nám však časom stratilo.
Pre duchovný život platí, že cesta vpred vždy znamená cestu späť. Ísť dopredu znamená vrátiť sa dozadu. Späť k počiatkom, späť ku koreňom našej viery, späť k prameňom našej spásy.
Cirkev v tomto zmysle nie je „pokrokové“ spoločenstvo, ale „spiatočnícke“ spoločenstvo. Lebo k duchovnému pokroku dochádza len vtedy, keď dochádza k duchovnému návratu. Keď Boh volá k pokániu, vždy volá k návratu. Vráť sa späť!
To, čo veriaci na začiatku počuli a prijali, bolo evanjelium. Bola to zvesť’ o ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. Tejto zvesti sa otvorili, túto zvesť prijali, touto zvesťou sa nechali premeniť. Počiatok ich života viery bol sľubný. Ale pokračovanie bolo smutné. Život sa nerozhojňoval, ale časom umieral. Tradícia zostala, ale život chýbal. Formy boli, obsah sa vytratil. Zdanie života nechýbalo, ale realita života áno.
Veriaci v Sardách žili zo svojho mena. Žili z minulosti, z toho, čo o nich platilo kedysi, ale čo už neplatilo o nich v prítomnosti. Ale v duchovnom živote sa nedá žiť z minulosti. Nedá sa žiť z nejakých „duchovných zásob“, ktoré si človek v minulosti vytvoril. Skúsenosti s Bohom z minulosti môžu byť povzbudením pre nás v prítomnosti. Ale nemôžu sa stať náhradou za nové skúsenosti s Bohom. Kto v duchovnom živote stále len spomína na minulosť, nech sa pýta, ako je to s jeho životom viery v prítomnosti.
Nejde o to, čo o nás platilo kedysi, ale čo o nás platí dnes. Viera žije, len keď žije v dennodennom spoločenstve s Kristom. Viera umiera, keď chce žiť z minulosti.
Pokánie i prebudenie znamená návrat späť k počiatkom života viery. Nie v zmysle spomínania na minulosť. Ale v zmysle obnovy minulosti v prítomnosti. Aby to, čo o nás platilo kedysi, platilo i dnes. Aby včerajšia oddanosť Bohu bola i dnešnou oddanosťou. A včerajšia láska k Bohu bola i dnešnou láskou. Včerajšia oddanosť Písmu bola i dnešnou oddanosťou.
Aj pre mŕtvy zbor existuje nádej. Ale len vtedy, keď poslúchne výzvu k pokániu. Ak nie, čaká ho nepríjemné prekvapenie: „Ak nebudeš bdieť, prídem ako zlodej a ani sa nenazdáš, v ktorú hodinu k tebe prídem“, hovorí Kristus.
V minulosti bolo mesto dvakrát dobyté práve tým, že nepriateľ’ ho napadol pod rúškom tmy. To isté teraz hrozí zboru. Kristus nepríde ako priateľ, ale ako nepriateľ. Priateľ chodí na návštevu za bieleho dňa. Nepriateľ pod rúškom tmy. Keď Kristus príde v noci, nebude to nočná návšteva, ale prísne navštívenie…
Živí medzi mŕtvymi
V určitom zmysle najväčšie prekvapenie nás čaká v závere listu. Aj v mŕtvom zbore boli živí veriaci!
Nebolo ich veľa, ale predsa. Kristus hovorí: „Ale v Sardách máš niekoľko ľudí, čo si nepoškvrnili rúcho“.
Čo nám chce povedať táto skutočnosť? Že v konečnom dôsledku pred Bohom nestojíme ako zbor – cirkev, ale ako jednotlivci. Možno cirkev zlyhala. Možno nám nebola pomocou v našej viere. Ale nemôžeme robiť’ cirkev zodpovednou za náš duchovný stav. Nemôžeme sa na ňu vyhovárať. Za stav nášho „rúcha“ nesieme zodpovednosť my sami. Tato zodpovednosť je neprenosná. Nemôžem ju preniesť’ ani na kazateľa, farára, či kňaza. Nemôžem ju preniesť ani na zbor či na cirkev. Pred Bohom nebude stáť cirkev ani zbor. Pred Bohom budem stáť ja. Čo sa deje s mojim „rúchom“, je moja osobná zodpovednosť, ktorú nikto so mňa nesníme. I v mŕtvom zbore je možné byť živým kresťanom. To je odkaz tých niekoľkých veriacich v Sardách, ktorí si nepoškvrnili rúcho.
Ale zároveň to ukazuje i na druhú skutočnosť. Živí veriaci boli „členmi“ mŕtveho zboru. A Kristus ich za to nekarhá. Nehovorí im: Čo tam ešte robíte? Prečo ste už dávno odtiaľ neodišli? Prečo ste nezaložili nový zbor? Keď „členstvo“ v mŕtvom zbore nie je pomocou, nemusí byt’ nevyhnutne ani prekážkou duchovného života jednotlivcov. Prekážkou je vtedy, keď sa tam nezvestuje evanjelium. Ale to nebol prípad Sárd. Problémom nebolo učenie. Problémom bola mŕtva cirkev, mŕtva viera, mŕtvi veriaci. Ale živí jednotlivci prežili tak, že sa vo svojej viere neopierali o cirkev, ale o Krista. Lebo Kristus je zdroj života, nie cirkev. Cirkev na tento zdroj iba odkazuje.
Zasľúbenie pre víťazov
Aj tento list končí zasľúbením pre víťazov: „Ten, kto víťazí. . .“. Kto je v tomto prípade víťaz? Ten, kto kráča cestou pokánia. Kto zvíťazí nad pokušením pokrytectva jedno vyznávať’ a druhé žiť. Ten je víťaz, koho ústa i srdce sa nebudú rozchádzať, ale budú za jedno. Kto navonok i vo vnútri bude žiť životom nefalšovanej oddanosti Bohu. Tomu Kristus sľubuje tri veci:
Biele rúcho
„Kto zvíťazí, bude oblečený do bieleho rúcha.“
Sardy boli preslávené svojim obchodom s drahými latkami. Z bielej látky sa šili rúcha pre slávnostné príležitosti. Kto sa chcel slávnosti zúčastniť, musel si biele rúcho sám zabezpečiť.
Kresťan má „slávnostnú príležitosť“ ešte len pred sebou. Tú najslávnejšiu a najslávnostnejšiu. Jedného dňa sa otvoria brány „nebeskej dvorany“, kde bude prebiehať svadobná hostina nebeského Ženícha s Jeho nevestou. A vstup na svadbu bude možný len v bielom rúchu.
A práve toto rúcho je Božiemu dieťaťu zasľúbené. Náklady na „ušitie“ rúcha nepôjdu z nášho vrecka. Ani nemôžu. Biele rúcho sa nedá kúpiť. Je nevyčísliteľnej hodnoty. Ono sa dá len prijať ako dar. Lebo už niekto iný zaň zaplatil. Zaplatil sám Ženích – vlastnou krvou na kríži. Toto rúcho je určené pre Jeho nevestu. Nevesta bude celá v bielom.
My sme tou nevestou. I ty, i ja. Ideme na vlastnú svadbu. A všetky náklady na svadbu idú na účet Ženícha. Ešte i nevestine svadobné šaty.
Byt’ oblečený do bieleho rúcha znamená mať darovaný vstup do Božieho kráľovstva. To Kristus sľubuje svojim verným. Ale to ešte nie je všetko. Je tu i druhý sľub, ktorý sa týka mena.
Meno v knihe života
„Jeho meno nevymažem z knihy života“, hovorí Kristus.
Zbor v Sardách mal meno. Ale to meno mal len u ľudí. Bol dobre zapísaný v „kresťanskej“ verejnosti. Možno i v tej svetskej. Ale nejde o to, ako sme zapísaní u ľudí. Ide o to, ako a či sme zapísaní u Boha. Či je naše meno zapísané v knihe života.
Boh vedie svoje vlastné záznamy. A svoje vlastné zoznamy. Tie sa neraz líšia od zoznamu členov, ktoré vedie zbor či cirkev.
Mnohí sú zapísaní v cirkevnej matrike. Otázne je, či sú zapísaní i v nebeskej matrike. Len tie mená platia, ktoré sú v Božom zozname. Lebo jedného dňa sa otvorí kniha života zo zoznamom tých, ktorí patria Bohu. V tej chvíli bude všetko závisieť od toho, či tam naše meno bude zapísané, alebo nie.
A Kristus svojim verným hovorí: Bude tam. Ja som ho tam zapísal svojou vlastnou krvou. A ja ho odtiaľ’ nevymažem. A keď ho ja nevymažem, potom ho nikto iný nevymaže. Ja ručím za to, že tam zostane navždy zapísané.
Meno v knihe života znamená sľub večného života. A ako keby toho už nebolo dosť, Kristus pripája ešte jednu poctu pre víťazov.
Vyznanie pred Otcom
„Jeho meno vyznám pred svojim Otcom i pred jeho anjelmi.“
Mnohí raz budú hovoriť: Pane, Pane, poznáme ťa. Ale On im odpovie: Kto ste? Nepoznám vás. Nie to rozhodne, či v ten posledný deň sa my budeme hlásiť’ ku Kristovi, ale či sa On bude hlásiť k nám. Či naše meno zaznie z Kristových úst, nie či Kristovo meno zaznie z našich úst.
Dnes sme to my, ktorí sa máme priznať ku Kristovi pred ľuďmi. Jedného dňa pôjde o to, či sa On prizná k nám pred svojim Otcom. K nám ako k tým, ktorí patria Jemu a sú Jeho.
A znovu tu zaznieva slávny sľub na adresu tých, ktorí Kristovi zostanú verní až do konca. On ich pred svojím Otcom nezaprie. On sa k nim prizná. Ich meno tam verejne zaznie z Jeho úst. Aká to pocta!
Už len jedna otázka na záver: Budeš aj ty raz stáť medzi víťazmi, ktorých meno zaznie z Kristových úst? Amen
