Kresťanstvo a sexualita (4): Sex ako náhrada Boha

Jeden z paradoxov súčasného postoja k sexu je, že práve vo chvíli, keď si od sexuálneho vzťahu príliš veľa sľubujeme, stáva sa tento vzťah krehkejším, než kedykoľvek predtým. Jeden historik píše, „Pri pohľade na zlomené manželstvá, (paradoxne, čo však ide hlboko ku koreňom tejto témy) očakávame od manželstva oveľa viac.“⁹ Iný poznamenávajú,

Je iróniu, že práve vo chvíli, keď niektorí myslitelia hlásajú príchod perfektného manželstva založeného na uspokojení sexuálnych, emocionálnych a kreatívnych potrieb muža a ženy, pomer skrachovaných manželstiev … rapídne stúpa.¹⁰

Deje sa to z určitého dôvodu a ten Písmo nazýva modloslužbou. Uctievať modlu znamená uctievať akéhokoľvek nášho vlastného „boha“ tak, ako si ho vyberáme, formujeme, tvoríme; uctievame niečo, čo je stvorené, namiesto Stvoriteľa. Ak sa vzťah partnerov stal ich cieľom, stáva sa modlou. Písmo hovorí, že modly sú prázdne ničotnosti, bez akéhokoľvek skutočného základu, a že ich ctitelia sa stanú im podobní (napr. Ž, 135:15-19; 1 Kor, 8:4). Urobiť z niečoho alebo niekoho iného, než Boha Stvoriteľa objekt a cieľ ľudského snaženia, znamená to modloslužbu a smerovanie na cestu smerom k narastajúcej povrchnosti a prázdnote.

Ak od sexu očakávame príliš veľa, robíme z neho modlu. V našej kultúre často prevraciame sexualitu do introspektívneho náboženstva párov, v ktorom ideálom je pár uprene si čučiaci do očí, hovoriac pri tom, „Miláčik, si pre mňa všetkým.“ Ak je ona alebo on pre mňa všetkým, istotne príde sklamanie. Takže v každom postoji, ktorý od sexu očakáva príliš veľa, je zárodok nestálosti.

Germaine Greer sa prorocky vysmieva patologickej závislosti homo accidentalis (ako človeka nazýva) na „náboženstve“ orgazmického sexu. O rozširovaní tejto subkultúry po svete píše,

V spletitých bunkových štruktúrach miest a obcí plných rodín sa hromadia mladé, rozjarené páry, ktorých odkaz (vzor) je pre mladých a netrpezlivých nebezpečne zvodný. Črty žiadosti po uspokojení, ktoré tam vidia, sa stanú ich vlastnými keď opustia bydlisko, opustia starších, zarobia si vlastné peniaze a budú si užívať. Užívať si znamená mať rekreačný sex: rekreačný sex znamená sex bez strachu z tehotenstva, manželku, ktorá je vždy dostupná a spokojná s orgazmami namiesto domova, rodiny, detí – dôležité sú orgazmy a spotrebný tovar.¹¹

Tento problém znovu vyvolala spoločenská mobilita izoláciou párov od širších rodinných sietí. Paradoxne, sexualita sa stáva prudko deštruktívna. V eseji Splývajúca láska a kult Dyády, hovoria jej autori, Mellor a Shilling, o modeloch známostí, kde sú páry štrukturálne izolované a intenzívne zamerané na seba navzájom.“¹² Dopad spoločenskej mobility na hĺbku vzťahov pozoroval aj Rodney Clapp vo svojej knihe Rodiny na križovatkách. Porovnávaním amerického vidieku so životom na periférií miest poznamenáva, „Ak je obrazom vidieckeho života robustný, pevne zakorenený strom, obrazom života na periférii veľkomiest je hydrofóbna rastlinka plávajúca na vodnej hladine, ktorá sa, po premiestnení do iného rybníka, či nádrže, rýchlo prispôsobí novému prostrediu.“¹³

Toto vplýva tak na vnímanie, ako aj praktizovanie sexuálneho života. Pár sa vníma ako zväzok odlišným spôsobom ako tomu bolo predtým. Podľa starej paradigmy je pár sociálny zväzok, bunka intímne spojená so širšou rodinou, susedstvom a históriou vzťahov k ostatným ľuďom. Teraz sú mobilný zväzok, ktorý sa pohybuje od jednej plytkej mestskej „komunity“ k druhej. Anthony Giddens v jednej zo svojich kníh, Transformácia intimity, vytvoril frázu „splývajúca láska“ pre nestály spôsob, akým „životy môžu bežať spoločne (paralelne) iba na čas, kým sa znovu nerozdelia a jednotlivci sa vydávajú novými životnými cestami a snažia sa naplniť nové potreby.“¹⁴

Problém narastá v dôsledku nerealistických očakávaní nárokovaných na vzťah muža a ženy. Nielenže sa snažím o sebarealizáciu, ale pozerám sa na svojho sexuálneho partnera ako na nástroj, ktorý mi túto túžbu pomôže naplniť. Pár pracujúci na projekte spolužitia („párovania sa“), ktorý má sám v sebe cieľ čelí veľkému problému, pretože introspekcia je seba deštruktívna. „Aj najmenšie hniezdočko tých najšťastnejších milencov nemôže byť obývateľné, kým nebude mať otvorené aspoň dvere a pár okien smerom k vonkajšiemu svetu.“¹⁵ Hnev a frustrácia bude v dusnej atmosfére vzťahu, ktorý je sám sebe cieľom, iba narastať. Paradoxne, spoločné zameranie sa na okolie a vonkajší svet, vnímanie páru ako užitočného sociálneho zväzku (bunky) v širšej spoločnosti v službe Bohu tým, že slúži iným, poskytuje presne ten pocit bezpečia, ktorý potrebujeme.

To, čo robí partnerský život introspektívnym náboženstvom a spôsobuje, že je taký deštruktívny, je problém rozličných očakávaní. „Pijavica má dve dcéry, a tie hovoria: Daj! Daj!“ (Prís, 30:15). Manželstvo zamerané na „partnerský život“ sa rozkladá na manželstvo zamerané na seba, a to je ako pijavica. Alebo inak, je to ako pár parazitov pokúšajúci sa priživiť jeden na druhom. Scott Peck vo svojej knihe Nevyšlapanou cestou poukazuje na to, že si môžeme ľudí formovať do hostiteľských organizmov, na ktorých parazitujeme:

Ľudia hovoria, „Nechcem žiť, nedokážem žiť bez môjho manžela (manželky, priateľky, priateľa), tak veľmi ho (alebo ju) milujem.“ A keď na to často reagujem, „Mýlite sa; nemilujete svojho manžela (manželku, priateľku, priateľa).“ „Ako to myslíte?“ je namrzená protiotázka. „Práve som Vám povedala, že bez neho nemôžem žiť (alebo bez nej).“ Pokúsim sa to vysvetliť. „To, čo opisujete, je parazitizmus, nie láska.“¹⁶

Zatiaľ čo láskyplné spoločenstvo je nádherné požehnanie, manželstvo, ktoré je introspektívne „partnerské“ je nebezpečné. Pretože v takom manželstve, „každý sa stáva nie len milencom, ale aj spoločníkom, priateľom a dôverníkom, s ktorým trávime väčšinu voľného času“ a taký tlak na očakávania vo vzťahu vytvára manželstvo, ktoré je „samo o sebe nestabilné a … nesie si v sebe počiatky svojho zániku.“¹⁷ V súčasnom západnom manželstve,

je manželský partner definovaný ako ten najvýznamnejší druhý (v zmysle blížny) v období dospelosti človeka… Toto dalo manželstvu novú váhu … čo samo o sebe vytvorilo veľké emocionálne bremeno: Ľudia majú príliš veľké očakávania, pretrváva veľké napätie a pravdepodobnými (a častými) dôsledkami sú sklamania, nespokojnosť.¹⁸

Terapeutka Susie Orbach-ová k téme prílišnej váhy a nadmerných očakávaní v manželstve píše, „Obraz rodinnej bunky môžeme prirovnať k tenučkej nitke pavučiny, na ktorú potom natiahneme naše potreby vzťahu, intimity a nezávislosti.“¹⁹ Vigen Guroian píše, že Američania preťažujú „nukleárnu rodinu, kladením prílišnej zodpovednosti, aby svojim členom vytvorila priestor, kde nájdu svoj vlastný zmysel, vlastnú identitu a hodnotu v živote… Pod váhou tohto morálneho bremena manželstvo krachuje a rodina sa pod tlakom psychologických požiadaviek, ktoré sú na ňu kladené, zvnútra rozpadá.“²⁰ Guroian pokračuje a hovorí, že na to, aby, „aby sa rodiny spolu schádzali, spolu zostávali a vychovávali deti“ potrebujú transcendentný zmysel (cieľ).²¹ Tento transcendentný cieľ nachádzame v 1. a 2. Kapitole knihy Genesis; v úlohe, ktorú dal ľudstvu Stvoriteľ.

Kľúčom je slovo „transcendentný.“ Zmyslom sexu nie je sex; zmyslom sexu je cieľ presahujúci tento druh vzťahu. Teologicky vzaté, toto poukazuje na to, že Písmo potvrdzuje sex ako dobrú súčasť stvorenia a nie súčasť božstva. Prírodné božstvá Kanaánu prisudzovali sexualitu „prirodzenej“ súčasti ich mužských božstiev, ale tiež aj provokatívnym ženským božstvám v ich panteóne. Písmo naopak, vymedzuje sex a manželstvo do „sekulárnej reality“²² (t. z., že sú súčasťou Stvorenia), ktorá, „aj keď síce od Boha pochádza, nie je zároveň aj cestou k Bohu.“²³ V každej generácii žijú ľudia, ktorí toto stratia z dohľadu a o sexe hovoria spásonosne. Walter Schubart píše,

Podstata vykupujúcej lásky je vo vyjdení z opustenosti, návrat k duchovnej jednote a celistvosti… Milovaný/á zosobňuje pre milenca/ku túto jednotu, alebo sa mu ponúka ako nástroj, ktorým je to možné dosiahnuť. Keď sú dvaja milenci zídení, je v istom okamihu rana, spôsobená individualizáciou, v kozme vyliečená… Celý nad osobný svet sa zjednotil a môže byť teraz zahrnutý v milovanej osobe… Ako vzdialený hukot oceánu, ktorý počuť v mušli, tak je možné cítiť celú prírodu v dychu milovanej osoby. Tá ozvena šepká: Buď vyslobodený zo svojej osamelosti. Vyjdi von a stretni svoje Ty, ktoré ti pomôže k Bohu… Nakoniec dovedie človeka sexuálny život do náruče Boha a vymaže deliacu hranicu medzi Ja a Ty, medzi Ja a svetom, medzi svetom a Božstvom. Jedinečná sexuálna láska je testimonium Spiritus sancti. Umožňuje interpretáciu života nebeskými silami.²⁴

Toto je romantický gýč, nezmysel. Tim Stafford to komentoval slovami, „Ak bol v minulosti sex považovaný za prehnane démonický, dnes je prehnane považovaný za mesiášsky. Študujeme a skúmame sex ako spásonosný: odkryje nám našu skutočnú podstatu a zbaví nás bezvýznamnosti.“²⁵

C. S. Lewis, vo svojej knihe Štyri lásky vysvetľuje, že Eros je najnebezpečnejší (vo svoje démonickej a modloslužobnej stránke), keď je najbližšie (a najviac pripomína) Bohu. Je to podobne, ako keď sa na mape vidíme len pár metrov od domova, ale v skutočnosti sme pod obrovským útesom a domov je hore na vrchole útesu; tak nás aj Eros môže (vďaka sexuálnej mytológii) dostať zdanlivo blízko k Bohu, zatiaľ čo v skutočnosti nás necháva ďaleko od reality. Lewis teda zisťuje, že na Erose je čosi Božského, úplné nadprirodzené odovzdanie sa, bez uváženia, čo to bude stáť. Toto úplné odovzdanie sa je „paradigmou, alebo vzorom, ktorý je zakorenený v našej prirodzenosti, ako prototyp lásky, ktorou máme milovať Boha a človeka.“²⁶ Eros má v sebe tendenciu stať sa náboženstvom lásky, kde milenci obyčajne neuctievajú seba navzájom (to by bolo totálne šialené vo všeobecnosti, ako poznamenáva Lewis), ale uctievajú koncept Erosu ako takého. Kedykoľvek sú ľudia zamilovaní, sľubujú si večnú lásku. A napriek tomu si neuvedomujú svoju hlúposť, keď dávajú ten istý sľub, ktorý dali minulý rok inému milencovi. Vždy nová ilúzia, že „tento krát je to skutočné.“ V istom zmysle, je správne, že Eros sľubuje večnú vernosť. Eros je len obrazom, predtuchou večnej vernosti Ženícha a jeho vzťahu k neveste a preto musí poukazovať na večnú vernosť. Avšak „Eros sa ženie za zasľúbením, ktoré on sám nikdy nemôže naplniť.“ Toto iba zničí vzťah medzi milencami, ktorí si z Erosu urobili modlu; ktorí si mysleli, že majú božskú moc a pravdivosť.“²⁷

Takže keď zakúšame sexuálne túžby a pýtame sa, „Čo sa to deje? Prečo mám takéto túžby a prečo ma niekedy premáhajú?,“ začíname si uvedomovať, kde hľadať odpoveď. Nie, nie sme ako zvieratá. Ľudská sexualita má určité biologické podobnosti v živočíšnej ríši (predovšetkým u cicavcov), ale je za tým viac, než len zvieracia vášeň a rozmnožovací pud. Filmy, piesne, aj autori románov oprávnene používajú náboženský jazyk na vyjadrenie tejto záhadnej „chémie.“ Odkazuje to totiž k pohľadu za hranice sexuálneho styku. Odkazuje to na radostnú službu Bohu. Jednou z dôležitých a často prehliadaných odpovedí na otázku, „Prečo Boh stvoril ľudstvo ako muža a ženu?“ je, aby sme sa mohli ženiť a vydávať, mať deti, osídľovať svet a starať sa oň podľa Božieho zámeru, ako bytosti stvorené na obraz Boží.