Ako v mnohých iných oblastiach, aj vo vzťahu k duchovným bytostiam a mocnostiam sa stanoviská ľudí pohybujú od jednej krajnosti po druhú ako kyvadlo. Preto bude pre nás užitočné, aby sme si zobrali k srdcu pozorovanie C. S. Lewisa, ktorým začína svoju knihu Rady skúseného diabla:
Ľudia sa vo vzťahu k démonom dopúšťajú dvoch rovnako závažných chýb. Prvým extrémom sú ľudia, ktorí vôbec neveria v ich existenciu. Druhým sú tí, čo veria a prejavujú o nich prílišný, nezdravý záujem. Obe tieto chyby démonov rovnako tešia – materialistu aj čarodejníka vítajú s rovnakým nadšením.[1]
Potom v jednom zo svojich listov odpovedá diabol démonovi na otázku, či je dôležité tajiť pred ľuďmi ich existenciu:
Momentálne je našou stratégiou skrývať sa. Samozrejme, nie vždy to bolo tak. Žiaľ, musíme čeliť krutej dileme. Keď ľudia neveria, že existujeme, strácame všetky príjemné výdobytky priameho zastrašovania a nemôžeme vytvárať žiadnych čarodejníkov. Na druhej strane, keď v nás veria, nemôžeme z nich vychovávať materialistov a skeptikov. Aspoň zatiaľ nie. Veľmi dúfam, že sa nám v dohľadnej dobe podarí posunúť ľudskú vedu do takej emocionálnej a mytologickej roviny, že viera v nás (hoci pod iným názvom) bude jej súčasťou a súčasne ľudská myseľ zostane uzavretá pred vierou v Nepriateľa [rozumej Boha]… Ak by sa nám raz podarilo vytvoriť dokonalé dielo – Čarodejníka materialistu, ktorý by opravdivo uctieval niečo neurčité, čo by nazýval „Silami“ a zároveň popieral existenciu „duchovných bytostí“ – budeme môcť považovať vojnu za vyhratú.[2]
Týmto článkom by som chcel prispieť k tomu, aby sa diablovo „dokonalé dielo“ nepodarilo.
Je mojím presvedčením, že princípy aj prax kresťanskej služby by mali vychádzať z evanjelia Ježiša Krista. Všetkým ľuďom, bez ohľadu na rôzne kultúry, v ktorých žijú, je spoločné to, že sú stratení. Ľudia sa vzbúrili proti svojmu Stvoriteľovi, a preto sú vydaní dôsledkom svojho hriechu. Toto je vyjadrením Božieho hnevu v súčasnosti (Rim 1:18-32). Božiemu budúcemu hnevu budú čeliť pri poslednom súde (Rim 2:5). Kým sa ľudia neobrátia ku Kristovi, sú stratení (Lk 19:10) a bez Boha sú aj bez nádeje vo svete (Ef 2:12). So zatemnenou mysľou sú odcudzení Božiemu životu pre ich nevedomosť, ktorá sa ich zmocnila, a pre tvrdosť ich srdca (Ef 4:18). Bez spojenia so zvrchovaným Stvoriteľom, ktorému vždy záležalo na blahu ľudí, je ľudský život chaotický a vydaný neurčitým silám, ktoré sú mimo nás. Vyzerá to trúfalo, ale nasledujúce riadky stoja na apoštolskom predpoklade: Vieme, že sme z Boha a že celý svet je v moci Zlého (1Jn 5:19).
Evanjelium ľudskú slabosť rieši, nie zneužíva
Každá ľudská bytosť trpí svojou vlastnou hriešnosťou, zraniteľnosťou, slabosťami a obavami, ale aj hriešnosťou, zraniteľnosťou, slabosťami a obavami iných. To vytvára svet, ktorý vzdychá a túži po vyslobodení, po vzkriesení tela (Rim 8:18-32). Keď sa niekto stane kresťanom, tak to ho nevyníma z tohto padlého a vzdychajúceho sveta. Boží Duch ešte zväčšuje naše túžobné vzdychanie. Každý človek, ktorý uveril v Krista, dostal Božieho Ducha, ktorý nás tiahne a vedie v ústrety dňu, keď aj náš posledný a najväčší nepriateľ – smrť – bude navždy odstránený. Až do toho dňa žijeme v prieniku vekov – starého, ktorý pod nadvládou Zlého a nového, ktorý nastal ukrižovaním a vzkriesením Božieho Syna.
Sme ľudia a preto žijeme ako ľudské bytosti, ktoré sú určené pre hrob. Toto, na jednej strane, prináša do nášho života hroznú úzkosť. Na druhej strane Boží Duch nám pomáha upierať svoj zrak a nachádzať istotu v Kristovi a jeho kráľovstve (2Kor 3:17-18; 2Kor 4:16-18). Ale žiť s týmto napätím v hĺbke nášho bytia nie je vôbec ľahké. Zápas medzi „telom“ a „duchom“ bude súčasťou našej kresťanskej existencie, až kým sa Pán nevráti (Rim 8:21).
Takáto hlboká slabosť v jadre nášho ľudského bytia nás robí ľahko zraniteľnými od falošných učiteľov, ktorí sľubujú vyslobodenie od zla a utrpenia už predtým, ako príde deň vzkriesenia. A aj mocnosti zla pracujú so zničujúcimi zámermi. Hlboké otázky, ktoré si kladieme (Som dosť dobrý? Dosť silný? Dosť posvätený? Dosť verný?), ba až pocity beznádeje, nás robia náchylnými podľahnúť prázdnym sľubom.
Vnútorný zápas medzi telom a duchom, ktorý je zaznamenaný v Rimanom 7, vedie k túžobnému výkriku po vyslobodení v 24. v. Ak odpoveď na tento výkrik nachádzame v prvej polovici 8. kapitoly v živote z Ducha, tak sa ľahko zrodí odpoveď vo forme tzv. „víťazného kresťanský života.“ Taká odpoveď je však skratom, ktorý prehliada, že Pavol v 7:24 volá po vytrhnutí z tohto tela smrti. Toto volanie je zodpovedané v 8:23 vykúpením svojho tela. To je naša nádej, nie zážitok! Táto nádej nás vedie k trpezlivému očakávaniu dňa vykúpenia (Rim 5:3-4). Víťazný kresťanský život bude definitívne náš až v deň vzkriesenia!
V evanjelikálnom hnutí môžeme pozorovať prúd, ktorý začal dôrazom na úplné posvätenie v začiatkoch metodizmu a najmä v keswickom hnutí, neskôr sľuboval uzdravenie a súčasní expanzívni charizmatici, ktorí sa sústreďujú na démonov, sľubujú vyslobodenie z mocností zla. Poukazoval na to Derek Prince. V roku 1992 vyšla aj v češtine kniha Petra C. Wagnera a ďalších 18 charizmatických kazateľov s názvom Teritoriální duchové. Hovoria v nej o tom, že každé miesto a región na svete ovládajú nejakí konkrétni duchovia. Preto evanjelizácia musí začať modlitbami, v ktorých kresťania najprv identifikujú, a potom týchto duchov z daného teritória vyženú. Potom tzv. expanzívni charizmatici rozšírili tento „duchovný boj“ aj do nadpozemských oblastí. Na Slovensku sa ich učenie šíri napríklad knihou Petra Horrobina Uzdravenie vyslobodením a činnosťou tzv. Novej DNA, ktorá pôsobí v rámci hnutia Mládež pre Krista.
Keď ľudia často neúspešne zápasia so svojimi slabosťami, tak ľahko pripustia, že sú neúspešní preto, lebo sú pod vplyvom démonov, od ktorých potrebujú byť vyslobodení. Niektorí učitelia prijali vyháňanie démonov za hlavný prostriedok v boji so zlozvykmi a na riešenie bolestivej minulosti svojich klientov. Satana považujú za príčinu prakticky každého problému a v najhorších prípadoch skoro za všemocného. „Takéto poradenstvo namiesto toho, aby podnecovalo vieru, viedlo k bezmocnému pesimizmu. Ach áno, Boh nakoniec zvíťazí, ale v tomto svete si vraj Satan môže robiť takmer všetko, čo sa mu zachce.“[3] To je však odklon od biblického jazyka o moci, kde evanjelium je Božou mocou na spásu (Rim 1:16, 1Kor 1:18; 1Kor 2:4-5), ľudia dostávajú silu veriť (Ef 3:16-19) a viera privádza Ducha, ktorý dáva veriacim silu na vytrvalosť a trpezlivosť vo všetkom (Kol 1:11) uprostred trápenia a ťažkostí (2Kor 12:9, Flp 3:10). Ide o silu vytrvať v zápasoch, a nie o silu zbaviť sa týchto zápasov. Spomínaný prúd evanjelikalizmu sa úprimne snaží brať hriech vážne, ale musíme sa pýtať, či dosť vážne. Rimanom 8 nám znázorňuje, že ľudský hriech narušil celý vesmír tak hlboko, že teraz spoločne trpí a vzdychá v ústrety dňu vzkriesenia. Sme tak hlboko zasiahnutí hriechom, že ak má byť hriech vôbec prekonaný, tak si to vyžaduje vzkriesenie. To je chvíľa, keď vstúpime do plnosti Kristovho víťazstva (1Kor 15:55-57)!
Áno, ale Kristus už zvíťazil nad diablom a zabezpečil naše vyslobodenie. To je dobrá správa evanjelia, ktoré nám hovorí, že Boží Syn sa zjavil nato, aby maril diablove skutky (1Jn 3:8) a keďže všetkých súrodencov spája krv a telo, i on sa stal jedným z nich, aby smrťou zničil toho, čo mal moc nad smrťou, totiž diabla, aby vyslobodil tých, ktorých po celý život zotročoval strach pred smrťou (Heb 2:14-15). Boží Syn porazil diabla nepriamo tým, že na kríži vyriešil náš hriech. Slovo evanjelia vyzerá byť slabé a bezvýznamné (1Kor 1:18 – 1Kor 2:5), ale predsa je dosť mocné nato, aby prenieslo ľudí z moci tmy do kráľovstva svojho milovaného Syna (Kol 1:13). Z toho je tiež jasné, že slovo evanjelia vyslobodzuje ľudí z pazúrov diabla nepriamo, teda tak, že im otvára oči a vedie k viere v Ježiša Krista (2Kor 4:4-6).
Moc evanjelia neprestáva pri našom obrátení. Evanjelium mení život tým, že dáva povzbudenie a uistenie o odpustení hriechov. Už sa nemusíme báť, lebo láska vyháňa strach (1Jn 4:18) a my už nie sme otroci, ale deti (Rim 8:15). Rozhodujúca otázka teda znie: Napriek tomu, čo vidíme, napriek tomu, čo prežívame, budeme dôverovať Kristovi a veriť, že jeho slovo evanjelia bude konať svoje mocné dielo v našom vlastnom živote, ako aj v živote iných ľudí? Toto je obzvlášť dôležitá otázka tvárou v tvár hrozbám mocností zla.
Kresťanská služba sa vždy odohráva pod hrozbou mocností zla
Základná kresťanská služba je celkom jednoduchá: Hlásať mocné Božie slovo a modliť sa k Bohu, aby svojím slovom zachraňoval ľudí. Pisatelia Novej zmluvy veľmi dobre vedeli, že celý svet je v moci Zlého (1Jn 5:19). Predsa však keď hovoria o mocnostiach zla, tak o nich väčšinou hovoria ako o niečom, čo bolo. Z ich hľadiska už totiž Ježiš porazil diabla, hoci ten sa ešte nevzdal a z posledných síl kope (Zj 12:12). Epištoly preto nikde nevyzývajú k priamej konfrontácii s diablom. „Duchovný boj“ (Ef 6:10-19; 1Pt 5:8-9) je metafora pre celý kresťanský život, nielen úzko pochopená prax exorcizmu. Z Novej zmluvy je jasné, že dramatické zrážky s duchovnými mocnosťami zla boli súčasťou služby Mesiáša a jeho bezprostredných nasledovníkov.
Diabol však nepôsobí iba v „dramatických,“ ale aj v celkom bežných, rutinných prejavoch všedného života, vrátane tých vecí, ktoré poznáme ako našu „kultúru.“ Keď sa v liste Efezanom píše o duchovnom boji, tak sa odvoláva na Duchom danú schopnosť „obstáť“, teda pokračovať v živote novým kristovským spôsobom uprostred bežného života. Tento boj s diablom je nepriamy, rovnako bol nepriamy aj Kristov víťazný boj. Kresťania sa bránia pred diablovými metódami tým, že sa držia Kristových výdobytkov. Pavlova stať o duchovnom boji prichádza na konci dlhej rozpravy o novom živote, ktorý veriaci dostali v Kristovi. Existujú najrôznejšie dôvody, prečo je život ťažký, prečo je také ťažké zbaviť sa hriechu a zmeniť vzťahy na pozitívne. Ale tým boj nekončí. Keď sa usilujeme život pre Krista, prebieha neustále boj: Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, mocnostiam, vládcom tohto temného sveta a nadzemským duchom zla (Ef 6:12).
Satan bol porazený a teraz sa vrhá proti Božím ľuďom zúrivou nenávisťou, lebo vie, že čas má krátky (Zj 12:12). Rozhodujúca Kristova bitka proti Satanovi bola nepriama, lebo tým, že Ježiš zaplatil za náš hriech, tak odstránil základ žaloby, ktorú mohol Satan voči nám vzniesť (Jn 14:30). Vo chvíli, keď Boží Syn zomrel na kríži, bolo knieža tohto sveta vyhodené von (Jn 12:31). To znamenalo aj porážku nebeských kniežatstiev a mocností (Kol 2:15).
Ak Boží Syn porazil diabla nepriamo, tak my tiež máme bojovať svoj duchovný boj nepriamo. Jediný, s kým my máme konať priamo a osobne, je Pán Ježiš Kristus. Boj so svetom, telom a diablom vedieme tak, že upierame svoj zrak na Ježiša a chytáme sa rôznych duchovných prostriedkov, ktoré Efezanom 6:14-17 znázorňuje ako zbrane.
Stále a v každej kultúre teda platí, že základom kresťanskej služby má byť Božie slovo a modlitba. Boží ľud sa nepotrebuje (a nesmie!) zapletať s dušami mŕtvych, s duchmi podsvetia ani diabla, lebo Boh povedal svoje slovo a to je dostatočné pre všetko, čo potrebujeme k životu pre neho v tomto svete. Ak sa ľudia obávajú zlých mocností, tak evanjelium túto obavu utišuje. Ak sa ľudia mylne(!) domnievajú, že žiadne duchovné reality neexistujú, tak sa o nich nepotrebujú presviedčať. Potrebujú počuť o Ježišovi Kristovi a odpovedať mu.
Tí, čo sa stretli so „službou vyslobodenia“ expanzívnych charizmatikov, hovoria o dramatických stretoch so zlými mocnosťami a rovnako dramatickým vyslobodením od nich. Zvyknú sa pýtať: „Ako mi vysvetlíte, čo sa so mnou stalo?“ Takéto svedectvá sa považujú za potvrdenie a odporúčanie „služby vyslobodenia.“ Je to však také isté odporúčanie, aké používajú aj šamani a čarodejníci v animistických kultúrach.
Nemáme žiaden dôvod čudné zážitky ani popierať, ani vysvetľovať alebo im pripisovať akúkoľvek hodnotu. Toto nie je postoj skeptika, ale veriaceho. Písmo jasne hovorí, že zázraky, divy a „čudné veci“ (pozri Iz 8) netreba brať ako dôkaz čohokoľvek (Mt 7:22-23), lebo tieto veci môžu viesť ľudí na scestie (Dt 13). Samotný zážitok nedokazuje nič. Dôležité je, ako na to ľudia reagujú. Napĺňa ich to strachom? Vyvoláva v nich obavy, keď nevedia vysvetliť tajomstvo? Skutočná správna pastoračná odpoveď je: „Nemusíš sa báť. Ježiš je Pán!“ Potrebujeme odvracať svoje oči od týchto čudných zážitkov a upierať ich na Ježiša. Luther hovorí, že „ešte aj Satan je Božím diablom.“
Veriaci človek nájde v Novej zmluve prekvapujúco málo priamych pokynov o tom, ako sa zachovať voči diablovi (1Kor 7:5; Ef 4:27; Ef 6:11, 16; Jk 4:7; 1Pt 5:8; 1Jn 3:12). Ani v jednej z týchto pokynov nie je výzva konfrontovať diabla, vykonávať exorcizmus, alebo akokoľvek inak priamo konať s diablom. Neexistuje teda žiadne biblické opodstatnenie priamo konverzovať so zlým duchom. Niekoľko príkladov, kde to Ježiš urobil (Mk 1:25; Mk 3:12; Mk 5:7-13; Mk 1:25; Mk 9:25), nie sú precedensom pre kresťanov, lebo to bola súčasť „Kristových skutkov“ (Mt 11:2). A žiaden kresťan nie je Kristus. Jediná duchovná bytosť, ktorú máme priamo oslovovať, je Boh. Nikdy nie diabol, či jeho prisluhovači.
Nemusíme všetko vedieť, aby sme boli uistení
Písmo neodpovedá na všetky naše intelektuálne otázky o diablovi. Avšak to, čo Písmo hovorí o Ježišovi Kristovi, nám úplne stačí pre život vo svete, ktorý je vydaný do moci Zlého. Musíme si zvyknúť na život v napätí, ktoré vyplýva z toho, že nemáme dosť informácií a zabudnúť na niektoré otázky, ktoré sa nám opakovane vracajú. Také otázky nás nikam nedovedú, lebo Písmo na ne neodpovedá dosť jasne. Okrem toho Písmo odpovedá na svoje vlastné otázky a my musíme sedieť pod jeho vedením. Môže sa totiž stať, že budeme zvedení našimi vlastnými intelektuálnymi otázkami a minieme sa existenciálnych otázok a odpovedí, ktoré nám dáva Kristus vo svojom evanjeliu. Evanjelium hovorí o našej poviazanosti hriechom, o Kristovom víťazstve a o bezpečnosti, ktorú máme v Kristovi. Evanjelium teda neodpovedá na všetky naše intelektuálne otázky, ale odstraňuje náš strach a dáva uistenie o Božej láske. Pozrime sa, ako tento princíp vyzerá v niektorých konkrétnych prípadoch.
Jednou z často kladených otázok je: „Môže byť kresťan posadnutý démonom?“ Keďže táto otázka nebola za viac ako 30 rokov zodpovedaná, tak v ostatných rokoch ju modifikovali: „Možno nemôže by posadnutý, ale či nemôže byť démonizovaný?“ Nuž, zdá sa byť logickým, dokonca aj biblickým, že Pán je Duch, a kde je Pánov Duch, tam je sloboda (2Kor 3:17). Ako by teda kresťan mohol byť posadnutý, či démonizovaný (nech to znamená čokoľvek)[4]? Lenže v dnešnej situácii, ktorú vytvorili expanzívni charizmatici, na túto logickú/biblickú odpoveď reagujú svojou skúsenosťou: „Ale čo sa stalo mne? Démon bol zo mňa vyhnaný. Ako to vysvetlíte?“ Platí princíp, že kresťanská viera sa rodí z Božieho zjavenia. Jasne teda môžeme povedať iba to, čo bolo jasne zjavené. Ak Božie slovo neodpovedá na naše otázky, tak veriaci sa má uspokojiť s tým, že túto odpoveď nemusí vedieť nato, aby žil zbožne v tomto svete.
V tejto súvislosti je však dôležitejšia iná otázka: „Čo je za touto otázkou?“ Nanajvýš pravdepodobne je za ňou obava až strach z hroznej perspektívy, že ten človek je jednou zo Satanových obetí. Evanjelium na to odpovedá tak, že diabol je porazený, že Kristus sa posadil (v našom záujme!) na výsostiach, nad každú mocnosť, že nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky v Kristovi…! Hlboké uspokojenie sa nachádza v Kristovom víťazstve. To je treba uplatniť v takej situácii a ďakovať nebeskému Otcovi za bezpečnosť a porúčať sa do jeho rúk.
Druhý príklad sa týka toho, čo som spomínal na začiatku tohto článku. Kým sa Ježiš nevráti, dovtedy budú kresťania prežívať zápas medzi starým a novým; medzi telom a duchom; medzi žiadosťami tela a pohnútkami Ducha; medzi súčasnou realitou sveta a prísľubom nového sveta. Preto je potrebné, aby pastori boli bdelí a vyhýbali sa rýchlym skratkovitým riešeniam, aby učili proti nim a nedali sa sami do nich vtiahnuť. Toto je obzvlášť dôležité teraz, keď všelikto hovorí ľuďom, že ich zápas je znakom démonických útokov, démonizácie, alebo že niektorí démoni sa ich ešte stále držia. Jediné, čo takéto nápady vyvolávajú, je strach. Kristovo evanjelium však nie takto pôsobí. Zápas je to vždy. Ale to neznamená, že diabol ťa ovláda: Kristus porazil diabla! Naopak, pastori by mali pripomínať ľuďom, že ich zintenzívnený zápas je pravdepodobne dielom Svätého Ducha, ktorý usvedčuje z hriechu a vyvoláva v kresťanovi túžbu po dni vzkriesenia. Aj tu je pastoračná stratégia rovnaká: upokojujúce Božie slovo, ktoré hovorí o Kristovom víťazstve a opakované modlitby, v ktorých predkladáme naše prosby svojmu milujúcemu nebeskému Otcovi!
Tretí príklad sa týka démonického odvádzania pozornosti. Úlohou kresťanského života je, aby sme odhadzovali všetku príťaž a hriech, čo nás opantáva a vytrvali v behu, ktorý máme pred sebou. Upierajme zrak na Ježiša, pôvodcu a završovateľa našej viery (Heb 12:1-2). Úlohou kresťanských služobníkov je viesť ľudí k tomu, a upierali svoj zrak na Ježiša. Písmo nehovorí veľa o diablových metódach. Z jeho správy o pokúšaní Ježiša (Mt 4:9) však vieme, že sa usiluje, aby ľudia uctievali diabla a nie Otca. Dokáže sa vydávať za „anjela svetla“ (2Kor 11:14), ktorý vlastní všetky kráľovstvá sveta a ich slávu (Mt 4:8) a môže vyzerať lákavým na pohľad (Gn 3:6). Určite dokáže byť veľmi príťažlivý. Ľudia sú ľahko uchvátení témou diabla a démonov. Tak sa ich zrak odkloní od Ježiša a uprie na diabla a jeho činy. Skĺznu tak do dualizmu, v ktorom Boh a diabol spolu bojujú a výsledok tohto boja je ešte neistý. Lenže to nikdy nebol rovný boj! Víťazstvo patrí definitívne a nezvratne Kristovi!
Písmo nehovorí veľa o diablovi a jeho démonoch. A nehovorí veľa preto, že o porazenom nepriateľovi nepotrebujeme vedieť veľa. V Božom Synovi máme Víťaza, ktorý ho nielen porazil, ale ktorý sa s ním v našom záujme aj vždy poráta. Zlých mocností sa už netreba báť. Upierajme zrak na Ježiša, nie na diabla! Hovorme na modlitbe so svojím nebeským Otcom, a nie s démonmi!
Poznámka nakoniec
V tomto článku som sa sústredil iba na to, aký vplyv má Kristovo vtelenie, život, smrť, vzkriesenie a oslávenie na porážku duchovných mocností a na životný zápas kresťanov. To je rozhodujúce, ale nie je to všetko. Stručný a zrozumiteľný výklad pôvodu, pôsobenia a porážky diabla nájdete v knižke skúseného kazateľa a duchovného poradcu:
LUTZER, Erwin. Nepřítel z ráje; Plány a cíle padlého anděla. Praha: Návrat domů, 1999. ISBN 80-7255-001-2.
[1] LEWIS, C.S. Rady skúseného diabla. Bratislava: Porta libri, 2007, s. 7.
[2] LEWIS, Rady skúseného diabla, s. 27.
[3] LUTZER, E. Nepřítel z ráje; Plány a cíle padlého anděla. Praha: Návrat domů, 1999, s. 75.
[4] V Novej zmluve sa sloveso daimonizomai vyskytuje 10 krát (Mt 4:24; 8:16 (par. Mk 1:32), 28 (par. Mk 5:15 a Lk 8:36), 9:32; 12:22; 15:22 a Jn 10:21) a opisuje 7 rôznych udalostí. Ani v jednom prípade „démonizovaný“ človek nebol nasledovníkom Krista.
