Článok v New York Times pred časom označil prenasledovanie kresťanov Islamským štátom v Iraku a Sýrii za „genocídu v spomalenom zábere.” Zverstvá ako stínanie hláv, upaľovania, ukrižovania a masové pochovávanie (niekedy aj živých obetí) sa vymykajú ľudskému chápaniu. Islamskí mujahideen (svätí bojovníci) sa usmievajú do kamery, mávajú vlajkami a dvíhajú samopaly AK-47, hrdí na svoje brutálne výkony. Nemusíte byť kresťanom, aby vám z takých hrôz bolo zle.
V tomto kultúrnom momente, keď denne počúvame správy z celého sveta o genocíde, do našich diskusií občas vstupuje otázka o zničení Kanaánu pod Jozuovým vedením: „Ako mohol Boh Biblie nariadiť násilné zmasakrovanie celej spoločnosti?“ Inými slovami, nie je starozmluvná prax herem (hebrejské slovo, ktoré znamená „označiť niečo za zakázané“ alebo „podliehať kliatbe“) to isté ako genocída? Ako tieto dejinné udalosti spojíme s naším presvedčením, že „Boh je láska“?
Zničenie Kanaánu
Walter Bruggemann poznamenáva, že hebrejský výraz herem „označuje náboženskú povinnosť všetko, čo Izrael ukoristí alebo získa vo vojne – korisť aj ľudí – , úplne zničiť’, priniesť YHWH ako požiar [zničenie ohňom] alebo nejakým iným spôsobom zabitia (a tak uznať, že skutočné víťazstvo vo vojne patrí YHWH). Takto mala prax herem zaistiť úplnú zvrchovanosť Pána (Dt 20:16-18). Pre vtedajších obyvateľov Zasľúbenej krajiny (t. j. Chetitov, Amorejčanov, Kanaánčanov, Preizzejcov, Chivvijov a Jebúsejov) tu nebola možnosť zotročenia alebo mierovej dohody. Muži, ženy, deti a dobytok – všetko, čo dýchalo, malo byť zničené.
Prečo dal Boh tento príkaz? Ako text vysvetľuje, bolo to, aby „vás nenaučili konať podľa všetkých svojich ohavností, ktoré robia pre svoje Božstvá. Prehrešili by ste sa proti Hospodinovi, svojmu Bohu“ (Dt 20:18).
Znepokojuje vás tento príkaz? Ak áno, nie ste sami. Hoci existujú historické a teologické rozdiely medzi Pánovým príkazom pre Izrael vykonať herem a násilím podľa šaríje islamských mujahideen, vidíme tu podobnosti: v snahe vyhladiť iných ľudí, ktorí nemyslia a nekonajú podľa niečej posvätnej tradície. Ako môžu veriaci v Boha Abraháma – kresťania i židia – vôbec vysvetliť, nieto ešte ospravedlniť, niečo, čo vyzerá ako svojvoľné násilie motivované náboženskou xenofóbiou (strachom z iných etník a/alebo pohŕdaním nimi)? Jednoduché vysvetlenie neexistuje. Než však dospejeme k záverom, ktoré spochybňujú Boží morálny charakter, musíme zvážiť aspekty tohto naratívu a širších dejín spásy.
Po prvé, Pánovmu prikázaniu vykonať herem predchádzalo dlhé obdobie božskej trpezlivosti a znášania skazenosti Kanaánčanov (hrubé formy modloslužby, nemorálnosť a nespravodlivosť, vrátane obetovania detí). A tak Pán povedal Abrahámovi v Genezis 15:16: „doteraz nie sú dovŕšené viny Amorejčanov”. Podľa Levitikus 18:24 a Levitikus 20:22, neprávosť Kanaánčanov do takej miery poškvrnila krajinu, že tá „vyvrhla svojich obyvateľov“ a „potrestal [ju] pre jej neprávosť“ (Lv 18:25). Pre „bezbožnosť národov“ Pán išiel nakoniec vystrieť svoju ruku súdu.
Okrem odďaľovania svojho súdu počas mnohých storočí (od čias Abraháma po Jozueho), Pán spustil Izraelskú kampaň herem nápadným príkladom svojej vykupujúcej lásky ku Kanaánčanom: príbehom Rachab. Táto žena, zrejme najďalej od Boha (bola kanaánska prostitútka) nie je len zachránená od súdu, ale dokonca začlenená do Božej rodiny tak veľmi, že sa stáva prababičkou kráľa Dávida, židovského vládcu, cez ktorého nakoniec prišiel Mesiáš Ježiš. Boh až do samého konca prejavuje svoju túžbu s láskou prijať Kanaánčanov, ktorí sa k nemu s vierou obrátia.
Pri pohľade na širší teologický a historický kontext zisťujeme, že dobytie Kanaánu v skutočnosti nebolo motivované xenofóbiou. Namiesto toho ho poháňala nevyhnutnosť Božej svätosti. Keďže Zasľúbená krajina mala byť výstavnou skriňou nádhery jeho svätosti – miesto, kde svet mal nachádzať čistotu, celistvosť a pravdu („shalom“) – bolo nevyhnutné odstrániť všetky podoby pohanstva, ktoré by taký život ohrozovali. Opäť, toto je dôvod, ktorý sa uvádza v Deuteronomiu 20:18, aby „vás [Kanaánčania] nenaučili konať podľa všetkých svojich ohavností, ktoré robia pre svoje božstvá. Prehrešili by ste sa proti Hospodinovi, svojmu Bohu.”
Význam Izraelského ťaženia
Tieto poznámky nám pomáhajú chápať, že pri herem v prvom rade išlo o posvätenie krajiny pre Božie zámery. Dalo by sa povedať, že to bolo bohoslužbou Izraela. Letmé čítanie prvých kapitol knihy Jozue nám ukáže túto myšlienku. Vidíme, napríklad, že Izraeliti sa oddeľujú v náboženskej čistote (Joz 3:5); pridávajú sa ku kňazom vo vernom sprievode za Archou zmluvy (Joz 3:3-4), dávajú sa obrezať (Joz 5:2-9), slávia Paschu (Joz 5:10-12) a nasledujú „vodcu Hospodinovho voja” (Joz 5:13-15). Takéto činnosti definujú Izrael ako uctievačov oddaných pripraviť Zasľúbenú krajinu pre Božiu slávu.
V tejto fáze nášho vysvetlenia sa čitatelia pravdepodobne rozdelia podľa svojich teologických presvedčení. Medzi kresťanmi a židmi, ktorí prijímajú biblický obraz svätého a zvrchovaného Boha (s právom súdiť svoje vzbúrené stvorenia), existuje schopnosť rozumieť, prečo Pán nakoniec vykonal herem (hoci určite im je tá myšlienka nepríjemná). Každé hriešne konanie prináša božský súd (pretože Božia svätosť vyžaduje, aby sa so vzburou porátal, pozri Nahum 1:3). K takému súdu sa často schyľuje dlho (čo teológovia nazývajú „všeobecná milosť“), ale nakoniec naň musí dôjsť (2Kor 5:10). Ak niekto nedokáže prijať myšlienku súdu alebo pekla, pravdepodobne bude mať problém s Božím súdom nad Kanaánom.
Pre pochopenie, prečo Boh prikázal Jozuemu zničiť Kanaánčanov, môžete o tom uvažovať takto: božská spravodlivosť, ktorá čaká ľudstvo v poslední deň, nadobudla účinnosť pre Kanaánčanov v konkrétny moment v dejinách, výnimočný (neopakovateľný) moment, ktorý je predzvesťou dňa posledného zúčtovania pre celé ľudstvo (1Kor 10:11). Tu na scénu prichádza Ježiš.
Ježišova úloha
Ako teda kresťania – muži a ženy, ktorých životy definuje osoba Ježiša Krista – aplikujú biblické učenie o herem? Jedna z možností je odtrhnúť nahnevané božstvo Starej zmluvy od Kniežaťa pokoja, ktoré kráča stránkami Novej zmluvy. Táto možnosť je však nedostatočná, pretože vieme, že Boží charakter je ten istý včera, dnes a naveky (Heb 13:8). Je ironické, že práve tu, pri tom, čo sa javí ako oblasť rozporu (láska a pokoj nášho Spasiteľa Ježiša), nachádzame dôvod, prečo je herem relevantný pre súčasnosť.
Posledné slovo prorockých kníh hebrejskej Biblie (a posledné slovo slovenskej Starej zmluvy) je slovo herem: „aby som pri svojom príchode neuvalil na zem kliatbu“ (Mal 4:6). Záznam o starej zmluve končí očakávaním kliatby-zničenia, takzvaného „dňa Hospodinovho“ (Mal 3:23), keď Boh vstúpi do ľudských dejín, aby mocne zachraňoval a súdil (Iz 13:6; Ez 13:5). Pre opis tohto dňa Hospodinovho sa používajú rôzne obrazy, vrátane trasenia nebom a zemou (Iz 13:13; Ez 38:19; Ag 2:21-22; Joel 3:16), zatmenia oblohy (Iz 5:30; Ez 32:7-8; Sof 1:15) a dňa Hospodinovej obety (Sof 1:8).
Tu nachádzame dobrú správu. Ježiš prišiel ako naplnenie nádeje Izraela pre koniec vekov: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo,” ohlasoval (Mk 1:15). A ako sa formoval jeho život, Ježiš, definitívny Jozue, nakoniec zničil definitívneho Božieho nepriateľa – Satana a jeho služobníkov – pri novom herem. Kráľ Ježiš už však nebol obmedzený len na palestínsku pôdu – bude vládnuť na celej zemi s pravou spravodlivosťou a právom.
Ako však Ježiš dosiahol toto víťazstvo? Na rozdiel od Jozueho to nebolo podrobením zlých ľudí meču. Tá, ktorá pocítila ostrie meča, bola židovská žena menom Mária, Ježišova matka, ktorej duša bola preniknutá pri pohľade na ukrižovanie jej syna (Lk 2:35). Čo presne videla? Videla, ako bezhriešny Záchranca zomrel, dokonalá, nepoškvrnená spravodlivosť, veľké nemenné JA SOM, Kráľ slávy a milosti. Áno, pri zatemnenej oblohe (Mt 27:45), trasúcej sa zemi (Mt 27:51), bola dokončená Pánova obeť (Jn 19:30).
Svojou smrťou a vzkriesením Ježiš „odzbrojil a verejne odhalil kniežatstvá a mocnosti a … nad nimi zvíťazil” (Kol 2:15). Kristova smrť pre nás získala ospravedlnenie a umožnila nám s dôverou čeliť poslednému dňu súdu. Uvedomujeme si, že hoci sme pre hriech boli Boží nepriatelia, o nič lepší než morálne skazení Kanaánčania, boli sme zmierení smrťou jeho Syna (Rim 5:10). Áno, ako Rachab starých čias, mŕtvi vo svojich prestúpeniach, sme ožili v Kristovi milosťou. Nikto sa teda nemôže vystatovať. Nikto z nás nemôže byť hrdý sám na seba. Môžeme jedine vzdať chválu Tomu, ktorý nás zachránil, uctievať ho a ohlasovať Božiu zahraničnú politiku svetu: „každý, kto by vzýval Pánovo meno, bude spasený” (Rim 10:13).
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
