Inkarnácia ma vždy napĺňala neuveriteľnou motiváciou k misii. Ježiš dobrovoľne opustil nebo, pohodlie, slávu a svojho Otca. Jeho domov bol medzi nami a akoby to nebolo dosť, on dal samého seba za nás. Neexistuje väčší príklad misionárskeho života.
Ale čo deti misionárov? Väčšina z nich nebola súčasťou rozhodovacieho procesu ich rodičov. Niektoré z nich sa narodili v nemocniciach v cudzích krajinách. Iné sa zase prebudili v lietadle smerujúcom do neznáma. V jednom z najdôležitejších momentov detstva (aj rodičovstva) mnohé z nich vojdú prvý deň do školy, v ktorej nemajú žiadnych kamarátov, aby sa stretli s učiteľmi, ktorým nerozumejú a na obed jedli jedlo, ktoré v živote neochutnali.
A potom je tu ešte strach každého starého rodiča – budú v bezpečí? Tieto malé poklady sa odsťahujú priamo na dvor teroristov, do buše, ďaleko od kvalitnej zdravotnej starostlivosti, alebo do obrovských veľkomiest, kde sa deti často strácajú. Ich rodičia sa dobrovoľne rozhodli riskovať svoje životy pre evanjelium, ale majú právo vystaviť aj svoje deti nebezpečenstvu?
Je to úplne legitímna otázka. A uprostred tých najhorších dní ma tá otázka stále desí.
Povzbudenie adventu
Nikdy nezabudnem na slová povzbudenia, ktoré som dostal od jedného pastora a priateľa predtým, než naša rodina odišla do nášho nového domova v centrálnej Ázii. On bol už mnohokrát v Južnej Ázii a v Indii a všetci rodičia, ktorých tam stretol, bez výnimky, boli spokojní so svojím rozhodnutím vychovávať svoje deti v zahraničí. Samozrejme, prinášalo to so sebou aj problémy, ale nič neľutovali. Pamätal si, že mu mnohí z nich hovorili, že sťahovanie bolo dokonca pre deti to najlepšie, čo sa im mohlo stať.
Po piatich rokoch života v moslimskej krajine s našimi troma deťmi už nepochybujeme o slovách týchto misionárskych rodičov. Ale nemôžem povedať, že s nimi vždy súhlasím.
Do istej miery sa našim deťom naozaj stalo dobre. Áziu považujú za svoj domov viac ako Ameriku. Naučili sa miestny jazyk, našli si priateľov a adaptovali sa na miestnu kultúru. Keď ideme do obchodného centra na večeru, moja manželka a ja si radi dáme McDonald’s, no naše dcéry dajú prednosť ryži.
No napriek ich schopnosti aklimatizovať sa, život v zahraničí nebol pre moje deti vždy len úžasným zážitkom. Žijú život plný rozlúčok. Našu rodinu vidíme raz za rok, niekedy za dva. Nemáme „etablovaný“ zbor, do ktorého by sme chodili. Majú okolo seba len veľmi málo príkladov zbožných, zrelých kresťanov. V škole sa im vysmievali a prenasledovali ich pre ich vieru; môjmu synovi sa dokonca vyhrážali kameňovaním a napadnutím nožom. A to všetko ešte vôbec neberie do úvahy politickú nestabilitu v našom regióne a vojny, ktoré nás neustále obklopujú.
Sú mnohé dni, kedy sa pýtam, či by som mal svoje deti od týchto vecí ušetriť. Ale potom si spomeniem na Otca, ktorý neušetril svojho Syna.
Samozrejme, vieme, že Syn, ktorý existoval ešte pred stvorením a je večne rovnocenný s Otcom, prišiel na tento svet dobrovoľne. Vtelenie Syna nebolo výsledkom presviedčania, nátlaku či Otcovho „Lebo som to povedal“. Aj napriek tomu mi ale vtelenie Syna prináša nádej a pokoj, keď rozmýšľam nad utrpením mojich detí. Ježiš totiž neprišiel len ako Boh a človek – prišiel ako dieťa. A teda vie, čo to znamená žiť život misie, ktorú mu dal jeho Otec.
Súčasť plánu
Keď si čítame príbeh Ježišovho príchodu, stretávame sa aj s problémami, ktoré prináša skutočnosť, keď si rodičom dieťaťa z tretej kultúry. Boh si vybral Máriu a Jozefa, aby boli niekým, kto pomôže priniesť spasenie jeho ľudu, ale to neznamená, že boli ušetrení strachu, ktorý prichádza s rodičovstvom. V skutočnosti, ich životy reflektujú mnohých súčasných rodičov – misionárov.
Keď prichádzame k príbehu, o ktorom rozprávajú evanjeliá, čítame o politickom rozhodnutí, ktoré donúti mladý pár vydať sa na dlhú cestu. Tá bola nebezpečná pre tehotnú ženu, aj jej dieťa. Mária nemala luxus toho, že mohla rodiť v čistom a pohodlnom prostredí, dokonca ani v štandardoch onej doby. Krátko po narodení jej syna, sa jeho život ocitol v nebezpečenstve kvôli egu lokálneho vodcu. Mladá rodina musela pod rúškom noci utiecť do inej krajiny. Počas obdobia, ktoré strávili v Egypte, sa pravdepodobne museli dorozumieť s ľuďmi, ktorí hovorili iným jazykom ako oni. Jozef musel rozmýšľať nad tým, či môže byť toľkoto drámy a utrpenia Božím plánom pre jeho milovaného syna.
Keď Herodes napokon zomrel, mladá rodina sa vrátila do Izraela, ale zo strachu sa usadila v Nazarete; neboli si totiž istí, či by v Betleheme našli skutočné bezpečie. Uprostred tohto všetkého, zažívajú nepokoj, neistotu a osamelosť života na ceste. Keď sa nakoniec rozhodnú, kde sa usadia, nie je to rozhodnutie spravené na základe toho, čo je pre nich praktické alebo pohodlné, ale na základe toho, kde bude život ich syna v bezpečí.
Ale tieto detaily sú iba časťou príbehu, lebo Matúš aj Lukáš nám ukazujú ešte širší obraz. Okrem toho, čo vidí Jozef vo svojej denno-dennej snahe ochrániť svoju rodinu, Boh neviditeľne organizuje všetko, čo sa deje. Vyhlásenia vlády, nebezpečenstvo, prelievanie krvi, nebezpečné cestovanie, zmeny režimu a dokonca aj rozhodnutia, na ktorých závisí prežitie, sú všetky súčasťou Božieho tajomného plánu.
Ježiš sa mal narodiť v Betleheme. Mal by povolaný z Egypta. Mal vyrásť v Nazarete. Nebezpečenstvá nijako neohrozili Otcov plán; boli jeho súčasťou. A slúžili na dobro vecí.
Pokrivkávajúca dôvera
Misionári – rodičia neťahajú svoje deti krížom-krážom po celom svete len tak bez rozmýšľania. Bojíme sa. Žijeme s neistotou. Niekedy robíme rozhodnutia, len preto, aby sme prežili a nie sú nijako strategické. A nie vždy sme si istí, či sme vlastne spravili tie najlepšie rozhodnutia.
Ale nakoniec, keď držíme malé detské rúčky v tých svojich, kým prechádzame cez pasovú kontrolu, vieme, že Boh drží tie naše v jeho rukách. Slúžime Otcovi, ktorý vie, aké to je stratiť svojho Syna. A preto do neho môžeme vložiť absolútnu dôveru, že všetko, čo robí, bude na dobré. To nás učí Ježišovo vtelenie.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
