Ježiš pripodobňuje problémy rodiny k noseniu kríža (Lk 14:26-27) a ja týmto veršom začínam rozumieť osobne. Nasledovanie Ježiša viedlo k istému typu smrti medzi mojím najstarším synom a mnou, mojou manželkou a našimi ostatnými deťmi.
Môj syn vyznal svoju vieru v Ježiša vo veľmi mladom veku. Konzistentne so mnou viedol duchovné rozhovory, rovnako ako aj s našou rodinou a našou zborovou rodinou. Písmo sme v našej domácnosti vyučovali slovami aj skutkami.
Preto nás šokovalo, keď nám minulý rok oznámil, že zápasí s rodovou dysfóriou a rozmýšľa nad tým, či nie je transrodový. V priebehu niekoľkých mesiacov nadobudol náš 18-ročný syn pevné presvedčenie, že je transrodový a že LGBT+ identita je kompatibilná s tým, čo učí Biblia.
Otázka “prečo?”
Spolu s manželkou nám v mysliach vírilo množstvo otázok: Čo sa to udialo s naším synom? Spravili sme niečo zlé? Prečo ho Boh neochránil? Keď sa pozeráme späť na veci, ktoré mohli prispieť k životnému štýlu, ktorý si náš syn vybral, vidíme ich len pár.
Po prvé, počas COVIDových lockdownov sa do života nášho syna vrátilo staršie priateľstvo a po čase rástlo. Tento priateľ sa pohyboval na spektre LGBT+ komunity. Moja manželka a ja sme povzbudzovali nášho syna, aby zostával verný Slovu, čo zahŕňalo aj to, že svojmu priateľovi preukazoval lásku a milosť.
Po druhé, niekoľko iných ľudí, ktorí mali s našim synom dôležité vzťahy vyjadrili presvedčenie, že životný štýl LGBT+ môže byť v súlade s kresťanstvom.
Hoci môj syn momentálne verí tomu, že všetky LGBT+ identity sú kompatibilné s kresťanstvom, priznal aj, že jeho vzťah s Ježišom na tom nie je práve najlepšie. Jeho mama a ja vieme, že ak je skutočným veriacim, musí sa odvrátiť od hriechu, v ktorom žije, pretože „tí, ktorí robia také veci, nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (Ga 5:19-21; 1Kor 6:9-10). Ak príjme tento životný štýl, nebude preukazovať známky skutočnej dôvery a poslušnosti voči Ježišovi.
Od kedy môj syn spravil svoje rozhodnutie, čítal som si o potenciálnych spúšťačoch a dôvodoch, ktoré môžu človeka priťahovať k LGBT+ identitám. Či už ide o reálne vnútorné alebo vonkajšie volanie, uvedomil som si, že v nejakom bode budem musieť odovzdať Pánovi realitu toho, že veci, ktoré neviem, jednoducho neviem. Modlím sa, aby to nebola len lenivá reakcia z mojej strany, ale vyjadrením toho, že veci odovzdávam do Božích rúk. On vie, on vidí a najlepšou odpoveďou pre môjho syna a moju rodinu je Ježiš. Je to však oveľa jednoduchšie povedať, ako naozaj žiť.
Milovať nášho syna
Počas mesiacov po svojom oznámení sa náš syn voči nám správal najmä uzavretým a antagonistickým spôsobom. Ako však rástla jeho istota v jeho presvedčeniach, začal sa viac otvárať. Dnes sa k nám správa slušne, no na ceste k tomuto bodu sme sa stretli s množstvom problémov.
Napríklad, keď sa s nami bol konečne ochotný rozprávať, komunikoval nám svoju túžbu, aby sme ho volali jeho novým menom a zámenami. Vedeli sme, že túto túžbu nebudeme vedieť naplniť. V jednom bode nám povedal, že tým, že nepoužívame jeho preferované meno a zámená, nerobíme ani to najmenej, čo by sme mohli, aby sme mu vyjadrili lásku.
Keď sme to počuli, skutočne nám to zlomilo srdcia. Ale rozmýšľali sme takto: Ako by sme mohli potvrdiť realitu identity, ktorá ignoruje Božiu dobrotu k nemu a ignoruje dobrotu jeho fyzického tela? Ako môžeme ignorovať to, že náš syn považuje sám seba za centrum sveta a nie Ježiša? A, Bože, prečo sa toto všetko vlastne deje?
Počas jednej konverzácie, keď sme mu povedali, že nebudeme môcť používať jeho preferované meno a zámená, povedal nám: „V tom prípade nemôžem garantovať, že sa nezabijem.“ Nakoniec odišiel do svojej izby, kde vzlykal a neutíšiteľne plakal. Ja s mojou manželkou sme tiež plakali a cítili sme sa tak bezmocne. Samozrejme by bolo bývalo jednoduchšie jednoducho ho volať jeho preferovaným menom a zámenami. Určite by bolo jednoduchšie sláviť tie veci, ktoré slávi on.
V týchto momentoch je veľmi ťažké myslieť na to, že zmena, o ktorú nás žiada, mu ublíži nielen duchovne, ale aj mentálne a fyzicky.
Minulý rok môj syn trpel ťažkou depresiou a myšlienkami na samovraždu, dokonca sa počas vianočných sviatkov dostal na pohotovosť. Boli to tie najtemnejšie Vianoce, aké kedy moja rodina zažila, a tieto týždne viedli k mesiacom premýšľania, či svoje dieťa nenájdeme v jeho izbe mŕtve. Stále sme sa pýtali: Prečo ho jednoducho nemôžeme objať a všetko napraviť? Záleží Bohu na tom celom vôbec?
Milovať Ježiša viac
Keď si môj syn myslel, že ho nenávidíme, neuvedomoval si, že naša láska k Ježišovi (a k nemu) je väčšia než si dokáže predstaviť.
V Lukášovi 14:26, keď Ježiš povedal svojim učeníkom, že musia „nenávidieť“ svoje deti, nehovoril o skutočnej nenávisti. Písmo je plné Božích dobrých príkazov, aby sme sa tešili a obetavo milovali naše deti (Dt 4:9; Prís 17:6; Iz 49:15-16; Mal 4:6; Kol 3:21; Ef 6:1-4). Ježiš to nezapiera. Namiesto toho podčiarkuje mieru obeti, ktorú prinášame, keď milujeme Ježiša. Tvoja láska k Ježišovi môže vyzerať z pohľadu tvojej rodiny, dokonca aj tvojich detí, ako nenávisť.
Realitou je, že moja manželka a ja milujeme nášho syna a vždy sme chceli milovať to, čo on miluje, pretože ho milujeme. Ale v tomto ho nemôžeme podporovať. Nemôžeme sa „tešiť zo zlého“. Musíme sa „radovať v pravde“, aj ak má náš syn pocit, že naša láska je vlastne nenávisťou (1Kor 13).
Moja manželka a ja musíme zomierať samým sebe z niekoľkých dôvodov:
-
- Ježiš je život a jedinou cestou, ako žiť život najlepšie, ako sa dá.
- Naše slová a skutky môžu poukázať nášmu synovi, že potrebuje Ježiša.
- Veríme, že zomieranie samým sebe vedie k lepšiemu životu a chvále Boha.
Vieme, že každý rodič musí zomierať samému sebe, aby skutočne miloval svoje dieťa. Je to vzor, ktorý sme si určili od začiatku. Naše deti nie vždy vedia, čo chcú alebo čo je pre nich najlepšie. A my to tiež nie vždy vieme, preto musíme dôverovať Ježišovi a jeho Slovu.
Pravidelne s mojou manželkou priznávame, že jediný spôsob, ako môžeme nasledovať Ježiša cez tieto búrlivé vody, je pomocou pevnej milosti, ktorú nám Boh dáva v Ježišovi. Trápenia nášho syna nám ukazujú našu závislosť na Ježišovi. A ako hľadíme na nášho Spasiteľa, vidíme ako Ježišova smrť bola jedinou, ktorá prerástla k vzkriesenému životu – nie len pre neho samého, ale pre všetkých, ktorí mu dôverujú ako svojmu Spasiteľovi a Pánovi.
Ak nachádzam svoj odpočinok v Ježišovi a hľadím na neho, moja pokračujúca smrť – ktorú zažívam vďaka duchovnej slepote môjho dieťaťa – môže znamenať jedine viac života. To neznamená, že vždy dostanem veci, ktoré si myslím, že by som mal dostať. Ale znamená to, že Boh nemrhá žiadnou smrťou, ktorá je zdieľanou smrťou s Kristovým utrpením.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
