Dostali rozkladaciu postieľku.
Hoci neboli bohatí, na svojom skoro očakávanom synčekovi nešetrili. Každým dňom sa ich očakávanie zvyšovalo. Bude dobrou matkou? Bude otcom, akého nikdy nemal? S úsmevom na tvári a spotenými dlaňami už odpočítavali dni, kedy im tá drobná snehová vločka z neba spadne do náručia.
Zopár dní pred očakávaným termínom obdržali telefonát, ktorý nikto nečakal. Dieťa, ktoré porodí, bude mŕtve.
Počas 48 hodín sme sa počas snehovej búrky zhromaždili v dome smútku. Keď bola rakva veľkosti krabice od topánok postavená pred zhromaždenie, vzlyky — ten druh, ktorý nepočujete u Američanov — hrozili, že zvalia tenké steny. Manžel sa kvôli svojej manželke snažil udržať určité zdanie sebaovládania. Búrka v jeho vnútri bola silnejšia ako tá snehová búrka vonku.
Biedny utešiteľ
„Od chvíle, kedy sme v ten deň pochovali nášho syna,“ hovorí manžel bezvýrazným tónom o mesiac neskôr, „niektoré naše priateľstvá boli pochované spolu s ním.“ Veci sa zmenili. Ľudia nevedeli, ako sa k nim majú správať. Niektorí sa im snažili dať dostatok priestoru. Iní sa pokúšali povedať nejaké otrepané frázy, len aby rýchlo zmizli z tejto nepríjemnej scény. „Nikdy sme sa necítili viac osamelí než v časoch, keď sme najviac potrebovali našich priateľov,“ povzdychol si.
Vedeli, že ľudia neboli škodoradostní. Mnohí sa snažili byť nápomocní, ale nikto nechcel povedať alebo urobiť niečo, čo by mohlo zhoršiť ich trápenie. Vážne zranenia sú ošetrované lekárom, nie obyčajnými ľuďmi. Neboli vycvičení na to, aby vedeli riešiť situácie, akou bola táto.
Teda, tak som o tom rozmýšľal ja. Snažil som sa rozpoznať, čo robiť. Mal by som o tom hovoriť a riskovať, že im zaryjem nôž ešte hlbšie do rany? Bude sa ich zranenie na duši hojiť lepšie, keď bude ponechaná, nech sa zahojí sama? Trápil som sa, ale nikdy predtým som nezažil takú bolesť. Čo som im mohol ponúknuť? Nemohol som ani povedať: „Rozumiem.“ Pretože som nerozumel.
Klamstvá, ktoré mi povedala naša kultúra
Stále smútili. Ona začala upadať do depresie. On nevedel, čo má robiť. Ja som nevedel, čo mám povedať. Cítil som sa, ako tí biedni utešitelia, ktorí prišli nariekať spolu s Jóbom, ale úplne bez výsledku (Jób 16:2). Počúval som. Modlil som sa. Ale nemal som pocit, že by to bolo dostatočné. Zdalo sa, že mnohé návštevy, vyšli naprázdno. Chcel som pomôcť, ale nevedel som ako.
Po rokoch sa ohliadam späť s ľútosťou, pretože som ohľadom utrpenia veril veciam, ktoré boli zraňujúce. Potom ako som prežil vo svojom vlastnom živote viac rán, vyliatych sĺz a tmavých dolín, v spojení s čítaním prežívania bojov spôsobených stratou manželky (A Grief Observed, C. S. Lewis), som teraz schopný vidieť, ako veľmi som bol ja a mnohí ďalší neprospešní voči tým, ktorým sme túžili pomôcť. Štyri klamstvá zničili našu užitočnosť voči priateľom v časoch, keď nás potrebovali najviac.
1. Žiaľ by nemal trvať dlho
Napriek mnohým mojím predpokladom, žiaľ zvyčajne nekončí pohrebom. Naopak, ním len začína. Ako sa ich smútenie predlžovalo, niektorí si radšej odvrátili oči a prešli na druhú stranu ulice. Čím dlhšie smútili, tým nepríjemnejšie to bolo. To, čo si Gary Collins všimol v Západných kultúrach, sa môže nenápadne vkradnúť aj dnes do našej cirkvi:
Existuje tendencia netolerovať dlhé smútenie. Prisudzujeme väčší význam efektívnosti a pragmatickosti, takže smrť sa často považuje za niečo nevhodné, prekážajúce a vyrušujúce. Vyjadrenia pocitov nie sú vítané, a žiaľ je niečo, čo je síce nevyhnutné, ale mal by skončiť čo najskôr. (Christian Counseling, 471)
Z času na čas som sa cítil, akoby ich žiaľ bol niečím nevyhovujúcim. Viedli sme dookola tie isté časovo náročné konverzácie. A aby som vysvetlil ich dlhodobý žiaľ, svoju netolerantnosť som zaobalil do náboženského pozlátka: „Ak by dôverovala Kristovi, nebola by z toho taká zdevastovaná.“ „Ak by viac verili Božím prisľúbeniam, boli by schopní v noci spávať.“
Nevedel som, aký je smútok nepraktický. Je menej racionálny, menej usporiadaný a menej úslužný. Napriek tomu čo som si myslel, bola táto skúsenosť normálna. Pokým toto Jóbovi priatelia vedeli, robili dobre. Neočakávali, že Jób sa bude na nich usmievať, keď prídu. Namiesto toho si jednoducho sadli vedľa neho na zem na celý týždeň, plakali s ním bez toho, aby povedali čo i len jedno slovo (Jób 2:11-13).
2. Zotavenie by malo byť priamočiare
Mohol som byť svedkom toho, že zotavovanie sa zo žiaľu nie je rovnaké ako pri fyzickom zranení.
V siedmej triede som si pri futbale zlomil ruku. Nebol to pekný pohľad. Najprv som si ani neuvedomil, že som si ju zlomil, ale keď som si všimol, že všetci na mňa pozerajú s otvorenými ústami, pozrel som sa dolu. Moja ruka bola v tvare písmena Z. Aj pri tomto zranení, ako aj pri ostatných, ktoré som utrpel pri športe, som sa naučil, že keď prejdeš počiatočným neúspechom, je to preto, aby si sa zlepšoval každým ďalším dňom. V jeden deň si zlomíš ruku, na ďalší ju dáš do sadry a po pár mesiacoch máš ruku silnejšiu.
Zotavenie sa zo žiaľu nie je také priamočiare ako pri zlomenej ruke. Ak budeš čakať, že také bude, zadusíš proces žiaľu. Moji priatelia zažili žiaľ, ktorý bol cyklický. Pôvodná bolesť vysielala nové a nové nálety spomienok. O mesiace neskôr sa boli schopní v náhodných chvíľach počas týždňa rozplakať, akoby sa to stalo včera. Po smrti svojej manželky C. S. Lewis napísal:
Dnes v noci sa znovu otvorilo peklo čerstvého žiaľu… V žiali nič nezostane stáť. Snažíš sa vyjsť z jednej fázy, ale ona sa vždy vráti. Stále dookola. Všetko sa opakuje… Ako často… ma bude táto obrovská prázdnota udivovať, akoby to bola novinka a donúti ma povedať: „Až do tohto momentu som si neuvedomil svoju stratu?“ Tá istá noha je amputovaná znovu a znovu. Prvé zapichnutie noža do tela je cítiť znovu a znovu. (A Grief Observed, 56)
Tá istá noha znovu rezaná. Tá istá ruka neustále lámaná. Žiaľ, ten nenásytný a neočakávaný hosť, sa vracia bez klopania.
3. Vždy sa chcú cítiť lepšie
Neviem si predstaviť svet, v ktorom by sa moji priatelia nechceli cítiť lepšie. Prečo by sa nesnažili urobiť všetko preto, aby sa skončila ich bolesť?
Žiaľ, čo som zistil až neskôr, môže byť paradoxný. V smútku, ako som spozoroval u mojich priateľov, môžeme túžiť po tom byť v poriadku a aj sa mať zle zároveň. V niektorých prípadoch trápenie, ktoré je spôsobené zotrvávaním v smútku, je preferovanejšie, než pocit viny, ktorý zakúšame, keď žiaľ odíde. Lewis to nazýva hanbou.
Niet pochýb o tom, že v určitom zmysle, sa už „cítim lepšie“, ale s tým v momente prichádza aj akýsi druh hanby a pocit povinnosti starať sa, podnecovať a predlžovať niekoho nešťastie. (53)
O niekoľko mesiacov neskôr, keď dni už so sebou neniesli tú obrovskú ťažobu ako predtým, tento pár uznal, že cíti túto výčitku. Naozaj ste ho milovali? Zaznelo. Ako teda môžete byť schopní prekonať ten zármutok tak rýchlo? Uzdravenie prinášalo so sebou paradox: ak je odpoveď na otázku áno, prináša to vinu, a ak nie, prináša to zármutok. Či už nôž zostal vrytý do rany, alebo bol vytiahnutý, stále to bolo zraňujúce.
4. Smútiacemu sa dostáva veľa pomoci
Toto môže byť pravda v určitých prípadoch, ale nie vo všetkých. Myslel som si, že keďže bolo množstvo ľudí, ktorí im vyjadrovali svoju sústrasť na Facebooku, veľká časť z nich aj naozaj vyšla a pomohla im. To sa ale nestalo. Zdá sa, že každý čakal len na to, že niekto iný pôjde a pomôže im. Keď som sa vrátil po dvoch týždňoch a počul som, že odkedy som odišiel, nikto sa za nimi nezastavil, uvedomil som si, že je to inak. Žiaľ vzrastal sám v prázdnom dome vedľa rozkladacej postieľky.
Lewis povedal, že keď stratil svoju milovanú ženu, cítil sa medzi ľuďmi ako malomocný.
Som si vedomý toho, že ľuďom je ťažké sa so mnou stretnúť. V práci, v klube, na ulici vidím ľudí, ktorí keď ma uvidia, snažia sa v rýchlosti rozhodnúť, či budú „o tom rozprávať“, alebo nie. Nenávidím, keď o tom hovoria, ale tiež, keď o tom nehovoria… Najviac sa mi páčili jedni dobre vychovaní muži, skoro chlapci, ktorí ku mne išli, akoby som bol ich zubár, začervenali sa a veľmi decentne, najrýchlejšie ako vedeli, sa odo mňa odvrátili a odišli k baru. Zrejme každý smútiaci je odkázaný na izoláciu v spoločnosti, presne tak ako malomocní. (10)
Prial by som si byť v tom období viac trpezlivý v starostlivosti o nich a taktiež podporovať ostatných, aby boli tiež.
Čo môžeme ponúknuť smútiacim
Nie som expert na rôzne druhy žiaľu. Nie som certifikovaný biblický poradca. Väčšinu toho, čo viem, som sa naučil z toho, čo som robil zle. V mojej skúsenosti snažiť sa pomôcť tým, s ktorých smútkom sa neviem stotožniť, bolo mojou stálou myšlienkou: Neodvracaj sa od tých, ktorí smútia.
Cudzinec sa pozrie na zraneného a obťaženého (Lk 10:29-37). Mohol si myslieť, že veď on sa nevie vcítiť do toho, čo to znamená byť okradnutý a zbitý a ešte k tomu — veď on ani nie je profesionálny doktor. Mohol si aj povedať, že on vlastne robí tomu mužovi láskavosť, keď ho tam necháva, pretože ho môže nájsť nejaký kompetentnejší pocestný.
Ježiš nevolá len vycvičených ľudí, aby preukázali súcit. A ako sme sa naučili, súcit nás môže stáť veľa (Lk 10:34-35). Ale ako príjemcovia Božej milosti sme všetci povolaní a vystrojení spravovať tento pokoj, ktorý sme dostali (2Kor 1:3-7). Pastier by mal byť v blízkosti svojej zranenej ovce, ale taktiež byť nablízku aj ostatným ovciam (Ef 4:11-12). Urobil som veci, ktoré by som si prial, aby som mohol urobiť inak, ale neľutujem moju úprimnú snahu pomôcť. A moji smútiaci priatelia vďačne prijali moju nedokonalú prítomnosť s povzbudením, nie opovrhnutím.
Ak nemáš čo povedať, len sa posaď v tichu na sedem dní. Možno nemáš všetky odpovede na otázky, ale máš slzy (Rim 12:15). Možno si nevieš vybaviť dokonalý verš, ktorým by si vedel povzbudiť, ale Autor všetkých veršov žije v tebe. Neodvracaj sa, alebo neposielaj preč smútiacich s prázdnymi slovami povzbudenia a útechy (Jk 2:16). Počúvaj. Modli sa. Posti sa. Plač.
Poznámka redaktora: Prevzaté z: Chcemviac.com
