Modlitba Pánova

Chlieb


HANES, Pavel: Chlieb

Pravdepodobne prvé, čo nás napadne je, že prosiť o chlieb sa netreba učiť, to sa modlí každý. Pravdepodobne každá modlitba začína takto. Bože, postaraj sa o moje každodenné potreby. Žiaľ, u mnohých ľudí to tu aj končí. Niekedy je problém v tom, že keď niečo veľmi dobre vieme, zdá sa nám, že k tomu už nie je nič potrebné dodať.
Ale keď sa pozrieme na modlitbu ako celok a predovšetkým na to, čo Pán Ježiš učí, tak zistíme, že nie každá prosba o chlieb je prosba v duchu tejto modlitby. Naša modlitba má byť so srdca a má byť s porozumením. Každý človek má sklon začať sa správať mechanicky, formálne. Robím to, čo som neustále robil. Začnem sa modliť, nebojím sa Boha, pretože viem, čo idem povedať. Nehľadám slová, pretože ich mám vopred predpísané. A to je urážka Božieho majestátu: prísť pred Boha a nemyslieť na to, čo pred Ním robím. To je niečo, čo by sme si nikdy nemali dovoliť. Dobre je, že nebeský Otec je milosrdný a rozumie našej slabosti, že nie sme schopní na všetko sa sústrediť a všetko robiť s porozumením a zo srdca. Je rozdiel, či nám na tom záleží, alebo to považujeme za normálne, keď pred Ním niečo odriekame ako verklík.

Slovo „každodenný“ je slovo, ktoré sa nikde inde v gréckej literatúre nevyskytuje, len v tejto modlitbe. Ešte v ev. Lukáša, ale to sme v tej istej modlitbe. Cirkevný otec Origenes povedal, že to vymysleli pisatelia evanjelií. Samozrejme, že Pán Ježiš hovoril aramejsky a toto slovo tam nepoužil. Preto sme vo vážnom probléme, pretože po grécky sa slovo „každodenný“ nedá celkom presne vyjadriť. Dá sa zložiť z viacerých možností a tak, ako ho tu máme preložené ako „každodenný“, je takto aj najčastejšie chápané. Ale bol by som rád, aby sme si uvedomili, že to slovo môže byť širšie, ako práve to, že dnes idem jesť.

Za dvetisíc rokov sa vyskytli štyri možnosti interpretácie tohto slova.
Jedna možnosť je, že ide o chlieb na nasledujúci deň. Dokonca na zajtrajší deň. Niektorí sa nad tým zamýšľajú, ako dnes môžem prosiť o zajtrajší deň? Ježiš totiž v tej istej kázni na vrchu hovorí, že nestarajte sa o zajtrajší deň. Dosť má dnešný deň na svojom trápení. Tí, ktorí hovoria, že je to na zajtra, tak chcú povedať, že ak dnes viem, čo zajtra bude, tak sa nemusím trápiť.

Druhá možnosť výkladu je, že ide o nadprirodzený chlieb. Z toho gréckeho slova môže vyplývať, že ide o niečo, čo je nadprirodzené. Tí, ktorí zastávajú tento výklad, pripomínajú slová Pána Ježiša, ktorý povedal: „Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky.“ (Ján 6:50). Poslucháči to začali chápať tak, či majú jesť jeho mäso? A veľmi sa nad tým pohoršili. Takže chlieb života je jasná metafora o tom, že Ježiš je pre nás taká základná potreba pre život večný, ako je potrava pre naše telo. Nemôžte existovať bez potravy a nemôžte byť bez Ježiša. Ježiš je nadprirodzená potrava pre naše bytie. Daj nám dnes náš nadprirodzený chlieb.“ Taký preklad je možný. Nie je to niečo vymyslené. Cirkevní otcovia v tých prvých storočiach kresťanstva väčšinou tento názor aj zastávali, pretože chceli povedať, veď my potrebujeme duchovný chlieb. Potrebujeme duchovne žiť, my sme kresťania. O chlieb každodenný, ten fyzický sa starajú pohania. My sme iní.

Tretia možnosť vychádza z aramejčiny, z Ježišovho jazyka, ktorým hovoril. Daj nám dnes náš chlieb, ktorý budeme potrebovať vtedy, keď Ty prídeš. Živ nás tak, aby sme obstáli na súde. To je veľmi zaujímavá možnosť a myslím si, že cítite, že aj toto by sme sa mali modliť. Neviem, či podľa tohto slova, ktoré tu máme, ale je isté, že dnes sa máme pripravovať na posledný súd. Alebo sa naň chcete pripravovať až zajtra, alebo o týždeň? Dnes potrebujeme vykonať to, čo bude najdôležitejšie, pretože zajtrajšok nevieme či vôbec príde. Niekedy to, čo odložíme na zajtra, sa nám vôbec nezdá také dôležité. Dnes nám daj náš večný chlieb. Dnes nás priprav na posledný súd.

A štvrtá možnosť je tá najbežnejšia. To je naša každodenná existencia. Daj nám dnes náš chlieb, nutný pre naše fyzické bytie. Tohto si boli vedomí aj tí, ktorých som nazval cirkevnými otcami. Svätý Augustín vysvetľuje, že pravdepodobnejšie je chápať tento chlieb aj duchovne aj telesne. Pretože chlieb je celá naša existencia. A Ciprián tiež hovorí, že sa to môže chápať aj duchovne aj doslovne, v tom fyzickom zmysle. Ale ja sa predsa len prikloním k tomu, čo Biblia hovorí o chlebe, že chlieb nie je v Starej zmluve chápaný ako nadprirodzený. Boh povedal prvému človekovi Adamovi keď zhrešil: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb.“ Chlieb tu zastupuje tento pojem, teda potravu.
Je zaujímavý problém prekladateľov do reči, kde chlieb nie je základnou potravou. Sú kmene, alebo národy, kde chlieb nepoznajú, ale jedia ryžu. V takom prípade nemôžte povedať chlieb, pretože také slovo v danej reči ani neexistuje. Musíte to preložiť ako základnú potravu. Alebo základný článok našej potravy, čo predstavuje všetko. Keď my, Slováci, povieme: „zarobiť si na chlieb,“ tak nemyslíme na to, že si kupujeme biely chlieb, ale chceme  povedať, že si zarobíme na živobytie, na oblečenie, na bývanie atď. Určite sem patrí aj vzduch, aby sme mohli existovať. Inak chlieb, ako jedenie je štvrtá nutnosť v našom živote. Prvá je dýchanie, druhá je spánok, alebo pitie a až na štvrtom mieste je jedenie. Bez jedla vydržíte pár desiatok dní. Ale bez vzduchu, vody a spánku vydržíme oveľa menej. Keď sa modlíme o chlieb, tak chceme povedať, že naša fyzická existencia je závislá na Božích daroch.

Druhá poznámka je úvaha nad poradím prosieb v modlitbe Otče náš. Je pozoruhodné, že Pán Ježiš, keď nás učí modliť sa, najprv nám vkladá do úst modlitbu o chlieb, až potom nás učí modliť sa o zmierení a o odpustení hriechov. Možno nás to trocha  vyruší. Je chlieb dôležitejší ako zmierenie s Bohom? Každý, kto je zmierený s Bohom možno povie „nie, to nemôže tak byť“. Súhlasím s tým. Len dovoľte k tomu povedať niekoľko vecí. Táto modlitba je daná do úst učeníkom. Nie ľuďom, ktorí potrebujú urobiť základné pokánie. Viete čo je základné pokánie? Si pohnevaný s Bohom. Vieš, že má proti tebe zásadné výhrady, že sa chystá odsúdiť ťa a ty sa chceš modliť Otče náš. To predsa dokopy nejde. Modlitba Otče náš neznovuzrodeným ľuďom do úst nepatrí. Pretože nemôžu začať slovami: „Otče náš, ktorý si v nebesiach, Tvoje meno nech sa posvätí.“ Nemôžte mať záujem o posvätenie Božieho mena, keď ste Jeho nepriateľ. Toto je modlitba ľudí, ktorí milujú Boha. Keď ste zmierení s Bohom, tak môže predchádzať prosba o chlieb.

Takže vráťme sa k chlebu potrebnému pre našu existenciu. Boh je schopný a aj to robí, že nám dáva všetko pre našu fyzickú existenciu bez toho, aby sme s Ním boli zmierení. Koľko ste žili bez toho, aby ste ho milovali? Mali ste čo jesť? Inak by ste tu neboli. Pán nás učí, že tvoj Otec ti dá chlieb, aj keď si od Neho vzdialený. Pretože, keby som mal jesť len vtedy, keď si všetko s Ním dám do poriadku, neviem koľko ráz by som sa v živote nejedol. Boh je lepší ako si myslíme a nepodmieňuje naše bytie tým, že si všetko vybavíme. Je to dobre? To by malo vzbudzovať lásku a vďačnosť k Otcovi. Reálne chlebu predchádza zmierenie. Pretože najskôr musíme žiť, musíme existovať, aby sme mohli prosiť o zmierenie s Bohom a o odpustenie hriechov.

V Biblii máme zaznamenanú udalosť, keď bol Ježiš pokúšaný na púšti. Po štyridsiatich dňoch prišiel hlad. Ale to nebol hlad akože mal chuť jesť. Keby sa vtedy nenajedol, tak zomrie. A vtedy prišiel pokušiteľ Satan a hovorí: „Urob chlieb z tých kameňov.“ A On hovorí: „Nie  na  samom     chlebe,  ale  na každom   slove,  ktoré  vychádza  z úst  Božích,  bude  žiť  človek.“ A to je to, čo nás Boh učí, keď sa modlíme „daj nám chlieb každodenný.“ Áno, my musíme existovať, aby sme sa mohli modliť, ale práve v tom je to, že v srdci dávame prednosť Božiemu Slovu pred chlebom. Pretože vieme, že chlieb pochádza od Boha. A v tom sme odlišní od zvierat. Nato, aby sme sa mohli modliť, aby sme mali energiu, potrebujeme chlieb. Ale to časovo predchádza počutiu Božieho Slova, neznamená to, že to v dôležitosti prechádza Božiemu Slovu. A k tomu by sme mali aj my spieť.

Takže toto je poradie prosieb. Napriek tomu, že Slovo Božie má byť na prvom mieste a máme sa zaoberať duchovnými vecami ako dôležitejšími, neznamená to, že máme byť morbídne duchovní. Chorobne spirituálni. Neznamená to, že sa nebudeme nezaoberať bežnými vecami života. Načo by som Otcovi predkladal to, že mám otlaky a bolí ma hlava, alebo že mám zlé trávenie a pod. To nie je dôležité pre večnosť. To je chorobná spiritualita a pravdepodobne sa všetci občas prichytíme pri tom, že o nejakých veciach s Bohom radšej nehovoríme. Buď nám pripadajú trápne, alebo nedôležité, pripadne sa nám zdá, že si ich môžeme sami zabezpečiť. Načo budem prosiť Boha, aby mi dal dnešný chlieb, keď ho už mám. A dokonca mám na celý týždeň. Skutočná duchovnosť, skutočná láska k Otcovi, znamená, že každú maličkosť mu viem predložiť a prosiť, aby sa o ňu postaral. A Nová zmluva je plná takýchto výziev. „Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách.“ (Filipanom 4:6). Vo všetkom.

Ale Biblia nás upozorňuje aj na extrémy v našich potrebách. Pán nás učí: pros o základné potreby, o to, čo naozaj potrebuješ. „Chudoby ani bohatstva mi nedaj, živ ma pokrmom podľa mojej potreby. Aby som sa nenasýtil a nezaprel a nepovedal, kto je Hospodin.“ (Príslovie 30:8-9). Keď som prejedený a nasýtený, tak načo mi je Boh? Ja všetko mám, tak načo budem prosiť? Alebo aby som neschudobnel a neukradol a nesiahal na meno svojho Boha. Keď nemáte čo jesť, tak v zúfalstve začnete kradnúť a povedia, to je zlodej. Čo je to za veriaci človek. Všimnite si múdrosť tohto príslovia, ktoré hovorí o tom, že  Boh vie, koľko potrebujeme pre naše každodenné žitie. Učí nás poznať mieru v našich potrebách.

Ďalšia vec, o ktorej nám hovorí „chlieb náš každodenný“ je, že kresťan má mať vedomú závislosť na Otcovi. Je veľký rozdiel či dávaš do úst to, čo si Bohu v podstate ukradol, alebo či si to dostal preto, lebo si povedal: Môžem si vziať? Boh je majiteľ, a my sme na návšteve. Otec, môžem si vziať každodenný chlieb? A dáš mi ešte aj viac? Daj mi to, keď ráčiš. A tým vyjadrujeme aj vďačnosť. Ale tam je chlieb náš každodenný. My sme toto slovo „náš“ v prvej časti vykladali ako chlieb, ktorý patrí nám, kresťanom. Lenže spoločenstvo chleba je širšie ako spoločenstvo cirkvi. Keď vaša záhrada je vedľa susedovej a na vašu prší, tak asi bude aj na susedovu. Ide tu o prajnosť. Nemôžte prosiť o chlieb a závidieť iným. Prosíte: „Daj nám náš chlieb každodenný,“ tak chcete, aby mal celý štát chlieb. Celé ľudstvo. Všetci. Nechceme povedať daj mne a iným nie. Ciprián to pekne vyjadruje: Naša modlitba je verejná a spoločná. Keď sa modlíme, nemodlíme sa za jedného, ale za všetkých ľudí. Lebo my všetci sme jedno.

Spoločenstvo chleba je spoločenstvom všetkých ľudí. Keď prosíš za „nás,“ prosíš Otca za všetkých. Keď počujeme, že je hlad v Južnej Afrike a kde všade na svete milióny ľudí hladujú, rozhodne nemôžme zabudnúť na nich. Pros Boha, hovor s Otcom o všetkom a pros Otca za všetkých. Je to tvoja výsada i povinnosť ako kresťana.

Pavel Hanes

Pavel Hanes

- kazateľ, teológ, profesor na Katedre teológie a katechetiky na PF UMB