Modlitba Pánova

Doxológia

HANES, Pavel: Doxológia

Blížime sa k záveru našich úvah o modlitbe Pánovej. Modlitba končí tým, čo nazývame doxológia: „Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky. Amen.“

Aký význam má táto doxológia a aký je jej obsah? Túto úvahu som nazval aj ako eschatologické zakončenie, pretože toto zakončenie modlitby Pánovej je takmer doslovne zhodné s miestom v prorokovi Danielovi 7:14, kde je napísané: „Bolo mu dané panstvo, sláva i kráľovstvo a slúžili mu všetky národy a ľudia a jazyky a Jeho panstvo je večným panstvom, ktoré nebude zničené.“ Na tomto mieste sa hovorí o tom, že všetka moc bude odovzdaná Ježišovi Kristovi. Samozrejme meno Ježiš Kristus tam nie je spomenuté, ale my kresťania vieme, že je to proroctvo o Ňom. Máme tam spomenuté tri slová: kráľovstvo, moc a sláva, ale trochu v inej modifikácii. Preto nazývame túto úvahu eschatologické zakončenie, pretože na konci tejto modlitby sa odovzdáva moc, akoby Ježišovi Kristovi, alebo Otcovi, lebo v modlitbe oslovujeme Otca.

Vy, ktorí študujete Bibliu, viete, že tento doxologický záver modlitby u evanjelistu Lukáša nie je. Ako si vysvetliť túto skutočnosť, že niekde to máme napísané a niekde nie. Skutočnosť je taká, že vo východnej gréckej tradícii, to znamená rukopisy, ktoré sa odpisovali približne od Grécka na východ (Sýria, Perzia atď.), sa spomínaná doxológia nachádza. Ale v latinskej tradícii, to znamená od Grécka na západ (Itália, severná Afrika), tam sa o doxológii prakticky nič nevie.

Niektorí vykladači Biblie hovoria, že Ježiš to naozaj povedal, ale nejakým spôsobom sa to nezachovalo, teda že išlo o nejaký pisársky omyl. Ďalší vykladači hovoria, že to tam jednoducho nebolo. Dôležité však je, že tí ktorí hovoria, že to tam bolo, vychádzajú z faktu, že Ježiš používal židovskú formu modlitby. Židovská verejná modlitba bola vždy zakončovaná slávnostnými slovami, alebo doxológiou. Keď je na konci modlitby takáto doxológia, tak je modlitba zamýšľaná pre verejné použitie. Túto istú modlitbu máme aj u Lukáša a na konci tejto verzie doxológia nie je. V žiadnom rukopise.

Jeden autor túto záležitosť vysvetľuje tak, že Ježiš, keď hovoril kázeň na vrchu, zapísanú v Matúšovom evanjeliu, v 5. až 7. kapitole, túto modlitbu zamýšľal pre verejné použitie. Ale u Lukáša sa pýtajú učeníci, ako sa máme modliť. A tam je z toho kontextu zrejmé, že Ježiš sa modlil súkromne.

To riešenie, alebo ten názor, že táto modlitba u Matúša má židovský dodatok na verejné použitie modlitby navodzuje otázku, či je to autentické. Ak je pravda, že je to liturgický dodatok cirkvi, ktorá túto modlitbu používala a začala ju zakončovať slávnostne, tak sa musíme pýtať, že nakoľko je tento text inšpirovaný. V cirkvi totiž všetko závisí na inšpirovanosti Biblie, pretože Biblia je pre nás vrcholná a posledná autorita. Takže text musíme brať vážne, pretože Ježiš povedal, že ani jedna bodka, ani jedna čiarka sa nesmie k nemu pridať, ani odobrať. To je veľmi vážne slovo a my sa s tým nemôžme zahrávať. Ale ako vidíte, tým, že vykladáme túto doxológiu, a je zapísaná v Biblii, považujeme ju za inšpirovanú. Napriek tomu je možné, že nemusí byť autentická. To znamená, že je možné, že ju Ježiš v skutočnosti nevyslovil. Možno že vás to vyľaká, ale náš pohľad na autorstvo je odlišný od hebrejského pohľadu na autorstvo.

Ježiš hovoril aramejsky, možno hebrejsky, ale Novú zmluvu máme napísanú v gréčtine. Keby ste nahlas čítali kázeň na vrchu, tak by ste skončili možno za 10 alebo 15 minút. Ak vyjdete na kopec a idete kázať, pravdepodobne nepoviete desať minútovú kázeň. Predstavovať si, že Ježiš to presne, do bodky takto povedal, znamená vnášať naše predstavy o inšpirácii. Pre Bibliu je podstatné, či je inšpirovaná Duchom a nie, či je autentická. Preto to vykladáme tak, že ju považujeme za inšpirovanú Duchom. Ak váha tej inšpirácie nie je na tom, že Ježiš to naozaj povedal a je to iba liturgický dodatok, tak je práve dôkaz v texte z proroka Daniela (Daniel 7:14), kde máme text, ktorý hovorí prakticky presne to isté.

Ešte jedna poznámka k inšpirácii. Máme niekoľko miest v Biblii, ktoré sú v tomto zmysle trochu provokatívne, pretože napríklad apoštol Pavol hovorí, že nemá na jednu vec Pánov príkaz, ale že si myslí, že má Ducha Božieho. Tam vidíme, že sa neodvoláva na to, čo hovorí Pán, ale že vyjadruje len svoj vlastný názor a to takto: „O pannách nemám síce príkaz Pánov, ale radím ako taký, ktorého Pán omilostil, aby bol dôveryhodný“  (1. Korinťanom 7:25).

Je to inšpirované, alebo nie? Podľa mňa áno. Ale má iný zdroj inšpirácie, pokiaľ ide o autenticitu. To nám dáva slobodu zaoberať sa Bibliou inteligentne.

Povedzme si teraz niečo o význame doxológie na konci modlitby.
Keďže je to eschatologické zakončenie, a keď ho vnímame vo svetle citovaného verša u proroka Daniela, tak musíme povedať, že má určitú pečať konečnosti. Tá pečať konečnosti je v tom, že všetko dávam do Božích rúk. V modlitbe som vyjadril svoje konečné a najvyššie poznanie. Vyjadril som svoje najhlbšie city a potreby. A vyjadril som svoje nezvratné rozhodnutie.
Poznáte to, ako sa apoštol Pavol modlil za svoj problém? Hovoril, že tri krát sa modlil za to, aby Boh odňal od neho osteň. Koľko krát ste sa vy modlili za váš problém, alebo za nejaký hriech? Je ťažko spočítať, koľko sa modlíme za veci, ktoré nás trápia. Ale to znamená, že naša modlitba nemá pečať konečnosti. Pavol vedel, že sa modlil tri krát, zrejme sa aj postil a odpoveď bola „nie“. To je to, čo chceme povedať o doxológii. Keď dospejete na koniec modlitby, celá nálada sa zmení. Modlitba je ako ponáranie sa do nejakej hĺbky, až kým neprídete na nejaké dno. Kým dospejeme do nejakého bodu, kedy vieme, že sme sa modlili a že Boh to počul. A keď to Boh počul, tak dôjde k radikálnej zmene, ako to vidíme v niektorých Žalmoch, kde uprostred sťažnosti dochádza k zmene myslenia a k chvále.
Napr. Žalmy 13, ktorý začína veľmi závažnými výčitkami voči Bohu. „Dokedy chceš Hospodine na mňa trvalo zabúdať? Dokedy budeš predo mnou skrývať svoju tvár?“ Kto z vás by sa odvážil toto Bohu povedať? Bože, zabudol si na mňa. Keď je to v Biblii, my to nemôžme povedať? Keď to čítate, vidíte, že tento Žalm takto pokračuje až do konca. Len posledný verš zrazu hovorí niečo iné: „Ale ja dúfam v Tvoju milosť, nech moje srdce plesá nad Tvojou pomocou, spievať chcem Hospodinovi, lebo mi dobre učinil.“ Kde autor zobral takéto vyznanie? Je pravdepodobné, že prišiel na dno a odovzdal to Bohu. Zrazu sa nálada zmenila. Predpokladám, že ste to zažili, že v modlitbe dochádza k bodu, kde sa zrazu nevysvetliteľne mení nálada. Samozrejme modlitba nie je o nálade. Ale naše city odrážajú to, čo sa v realite deje v duchu. Doxológia prichádza tam, kde sa niečo v nás stalo a my cítime, že modlitba naozaj v úvodzovkách „prerazila“ pred Boha. Je to ako odovzdanie sa vo viere. Je to pečať viery. Vec je vybavená. Neznamená to, že sa za to znovu nebudeme modliť. Pretože Boh chce každý deň novú modlitbu, nové obnovenie. Ale môže sa stať, že budeme vedieť ako apoštol Pavol, že za to sa už nemôžme modliť, lebo odpoveď už bola nie, alebo áno a je to vybavené. To je význam doxológie.

Teraz sa pozrime na obsah. Ten je skrytý v už spomínaných troch slovách. Kráľovstvo, moc a sláva. Je to akýsi prenos sily, prenos moci, odovzdanie sa. Myslím, že budete súhlasiť, že to máme vypovedať tak, že to naozaj vidíme, prežívame, že to vieme. Pretože ak len hovoríme, že Tvoja je moc a sláva, a nevidíme ju v Božích rukách, tak používame prázdne slová. Satan sa chválil Ježišovi, keď Ho pokúšal, a hovoril: dám Ti moc nad svetom a ich slávu, pretože je daná mne. Ježiš nehovoril, že to nie je pravda, len povedal, že sa mu nebude klaňať. Prirodzene, vidíme, že svet je v diablových rukách. Ale vierou môžeme prezrieť eschatologickú pravdu, ktorá platí pre nás v tej chvíli, keď sa modlíme a hovoríme v prítomnom čase, že „Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva“. Keď sa toto modlíte, dajte pozor na prázdne opakovanie. Pretože povedať: „Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva“ a vzápätí sa poddávať moci temna a hriechu, znamená, že ste nevedeli, čo hovoríte.

Keď odovzdávame kráľovstvo Bohu, je dôležité, aby sme si to preložili do reči, ktorá pre nás niečo znamená.

My by sme pravdepodobne povedali: Tebe patrí právo politické. Ty máš právo legislatívy. Ty máš právo ma popraviť. Ty máš právo mi odpustiť. Ty si majiteľ všetkého. Toto je biblický kráľ. Nie kráľ, ktorý je obmedzený parlamentom.

Keď hovoríte „Tvoje je kráľovstvo,“ tak hovoríte „absolútny Pán, bezvýhradne prijímaný každým a všetkými. Tvoje zákony sú bezchybné, môžeš si robiť, čo len chceš. Nikdy Ti nebudem nič vyčítať.“ Je to ťažké, však? Keď sa rozprávate s ľuďmi, aj s kresťanmi, tak prvá vec je výčitka: prečo  to Boh urobil, prečo to dopustil? Asi by sme Mu poradili, keby sme mohli, ako to má robiť. Tvoje kráľovstvo znamená, že nemám žiadne výhrady.

Keď hovoríme, na konci modlitby: „Tvoja je sláva“, chceme povedať, že „všetok obdiv, všetka vďaka za všetko, čo sa deje, patrí Tebe.“

Ak by sme to mali vyjadriť negatívne, povedali by sme: „Vzdávam sa svojich práv, vzdávam sa svojej sily a vzdávam sa vlastnej chvály, alebo vďaky, ktorú som si prisvojoval. A na konci svojej modlitby všetko dávam Tebe. Je to pečať konečnosti. Nič iného už nemôžem povedať.“ Samozrejme, že vieme, že Duch Boží ma robí slobodným. Neznamená to, že sa staneme nejakými otrokmi ako v nejakej sekte, kde nejaký človek má nad vami úplnú autoritu. Pretože znamenie pravého náboženstva, kresťanského náboženstva je, čím ste väčší otrok Ježiša Krista, tým ste slobodnejší. Sláva Bohu.

V iných náboženstvách, alebo filozofiách, je to tak, že čím ste viac odovzdaní, tým menej môžete rozmýšľať, tým menej sa môžete pýtať, tým menej sa môžete rozhodovať a každý na vás vidí, že ste niekým ovládaní. Medzi kresťanmi je to tak, že  keď vidíte skutočných, veľkých, odovzdaných kresťanov, tak ich vidíte v takej rôznorodosti, že niekedy sa divíte, že tí dvaja môžu byť nasledovníkmi toho istého Pána. Čítajte životopisy misionárov.

Dovoľte ešte niekoľko poznámok na záver. Nazval som to eschatologický záver.
Modlíme sa k Otcovi, ale keď sa modlíme túto doxológiu, hovoríme, že všetka moc patrí Ježišovi. A to je, ako niektorí hovoria, podstata kresťanstva. Ježiš povedal: „Otec a ja  sme jedno.“ Kto nectí Syna, nectí Otca. Táto modlitba začína Otcom a v doxológii končí Ježišom. Kresťania sa nikdy nemôžu nasýtiť vzdávaním slávy Ježišovi. Posledné slovo, amen znamenalo v hebrejčine, že je to pravda, je to tak a je to nemenné, nech sa tak stane.

Na záver poviem tieto tri veci.
Modlitba má smerovať k Božej sláve a k definitívnemu odovzdania sa Jemu.
Modlitba má viesť k nezvratnému rozhodnutiu sa. To znamená, že je to moje konečné rozhodnutie. Tým, že je to eschatologické zakončenie, celá modlitba dostáva večnú perspektívu.
Keď sa modlíme, modlíme sa v čase, ale zároveň sa zúčastňujeme na večnosti. Pretože naša modlitba  tak ako nás ju učí Pán, v tejto chvíli tvorí večnosť. Amen.

Poznámka redaktora: Tento výklad Modlitby Pánovej je k dispozícii aj vo zvukovej podobe na CD nosiči vo forme programov pre rozhlasové vysielanie. CD si môžete objednať na internetovej adrese Rádia Logos

Pavel Hanes

Pavel Hanes

- kazateľ, teológ, profesor na Katedre teológie a katechetiky na PF UMB

Pavel Hanes tiež napísal

Tento autor zatiaľ nemá žiadne ďalšie články