Tentoraz si prečítame text zapísaný v evanjeliu podľa Lukáša v 11. kap., verše 1-4:
Raz sa Ježiš na nejakom mieste modlil. Keď prestal, povedal mu jeden z jeho učeníkov: Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. Ježiš im povedal: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň, a odpusť nám naše hriechy, ako aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.
Máme pred sebou inú verziu tejto modlitby. Vybral som ju preto, že sa chcem sústrediť na jedno nenápadné slovo. Keď učeníci žiadali Ježiša, nauč nás modliť sa, tak im on hovorí: Keď sa modlíte, hovorte. Dnes chcem hovoriť o tom, aký význam má pre modlitbu slovo.
Myslím si, že vo vzťahu k modlitbe sme vždy ohrozovaní dvomi krajnosťami. Prvý problém nastane u každého kresťana, že po určitom čase slovo stráca obsah. Mohli by sme povedať, že jeho modlitba je slovom bez meditácie, slovom bez myšlienky, slovom bez obsahu. A to je starý, dobre známy – formalizmus.
Druhý problém je presne opačný. Je ním meditácia bez slov. Niekedy sa pri meditácii snažíme zbaviť slov. To je ale východný druh meditácie, ktorá nemá z Božím slovom prakticky nič spoločné.
V Žalme 19:15 sa hovorí, že slová mojich úst a meditácia môjho srdca má byť príjemná Bohu. My sa teda musíme učiť hovoriť. Modlitba sa začína tým, že niečo poviem. Potom za slovami mojich úst musí nasledovať meditácia môjho srdca. Meditácia v tom zmysle, že niečo prežívam, že si to naozaj myslím, že to cítim.
Ako príklad k tomu, čo je možné hovoriť na modlitbe som vybral modlitbu zo Skutkov apoštolov, zo 4. kap. od 23. verša, kde učeníci boli prenasledovaní a dostali zákaz o tom, že nesmú svedčiť o Ježišovi.
Keď ich prepustili, prišli k svojim a porozprávali, čo im povedali veľkňazi a starší. Keď ich počuli, jednomyseľne pozdvihli svoj hlas k Bohu a povedali: Pane, ty si stvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich. Ty si skrze Ducha Svätého povedal ústami nášho otca Dávida, tvojho služobníka: Prečo sa búria pohania a národy snujú plány? Pozemskí vladári sa spolčili proti Pánovi a proti jeho Pomazanému. Veď v tom meste sa Herodes a Pontský Pilát naozaj spolčili s pohanmi a s izraelským ľudom proti svojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal, aby vykonali všetko to, čo Tvoja ruka a Tvoje rozhodnutie vopred určilo, že sa má stať. Pozri teraz, Pane, na ich hrozby a daj, aby Tvoji služobníci hlásali Tvoje slovo so všetkou neohrozenosťou. Vystri svoju ruku, aby sa diali uzdravenia, znamenia a divy v mene Tvojho svätého Služobníka Ježiša. Keď sa modlili, zatriaslo sa miesto, kde boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a neohrozene hlásali Božie slovo.
Svoju modlitbu začínajú prosto oslovením: Panovníče… Pripomínajú si: Pane, ty si stvoril nebo a zem. Týmito slovami vyjadrujú to, v čo veria. Vkladajú do toho celú svoju bytosť. Hovoria to, čo poznajú. To slovo na nich pôsobí a v ich srdci vzniká modlitba, ktorá je naozaj k veci, k tej konkrétnej situácii. Celkom sa pritom opierajú o Božie slovo v Písme. To je to, čo chcem povedať ako prvé. Keď sa chceme modliť, učme sa modliť podľa Písma. V princípe ide o to, že z Písma získavaš informáciu, ktorá na teba pôsobí až v tebe začne vytvárať, ak to môžem tak povedať, odpoveď. Božie slovo v tvojom vnútri vyvoláva v zmysle Písma slová modlitby. Mohli by sme poukázať na to, že v Biblii ako v písanom slove, máme slová, ktoré by sme mohli nazvať prorockým slovom.
Veriaci v Jeruzaleme jednoducho spájajú to, čo Boh predpovedal, to čo určila Jeho prozreteľnosť s tým, čo sa teraz tam udialo. Veriaci v Jeruzaleme nestavajú len na tom, čo o Bohu vedia, ale oni vychádzajú z prorockého slova: Poznáme tvoje plány. Vieme, že to, čo sa teraz tu deje, je podľa Tvojho plánu, podľa Tvojho proroctva, podľa toho, čo si Ty povedal. Ak sa chcete modliť účinne a vôbec, chcete mať úžitok z toho, že sa modlíte, postojte! Vo chvíli, keď neviete s istotou, že je to podľa Božieho plánu, je lepšie zastať a povedať: Pane, daj mi vedieť, čo je podľa Tvojho plánu. Nechcem sa vedome modliť proti Božej vôli.
Ďalej je tam slovo evanjelia – slovo kríža. Slovo evanjelia znamená naše znovuzrodenie, znamená, že máme Ducha Svätého. Pomocou neho sme slovo evanjelia prijali. Slovo evanjelia hovorí, že Ježiš podporuje, alebo hovorí našu modlitbu pred Otcom. V Jeho mene, v Jeho bytosti môžeme vstúpiť do tej svätyne a nejako si trúfnuť hovoriť k absolútne svätému Bohu, ktorý sa nemôže pozerať na hriech. To je skutočnosť, ktorá hovorí o tom, že sa nemôžeme modliť bez toho, aby sme neprijali slovo evanjelia.
V Jeruzaleme sa modlili, aby mohli hovoriť slovo evanjelia. Aj my, ak sa chceme modliť, potrebujeme, aby nás toto slovo kríža motivovalo. To, že im zakázali to slovo hovoriť, bolo pre nich ako keby im zakázali dýchať. Boli plní evanjelia. Evanjelium bolo pre nich jedinou vecou, o ktorej malo zmysel hovoriť.
Slovo evanjelia je inšpiráciou modlitby. Ak sa chceme modliť podľa Božích plánov, tak najdôležitejší Boží plán je vyjadrený v evanjeliu. Jednotlivé veci v našom živote majú byť podriadené tomuto plánu. Preto musíme byť nadchnutí slovom evanjelia! Veriaci v Jeruzaleme svoju túžbu vyjadrili slovami: a Ty daj, aby tvoji služobníci hlásali Tvoje slovo so všetkou neohrozenosťou. Vidíme celkom jasne, že to bola hlavná téma ich modlitby!
Prichádzame k ďalšiemu bodu, ktorý je možno trochu ťažký. O tomto budem hovoriť veľmi opatrne a veľmi vás prosím o to, aby ste správne porozumeli to, čo chcem povedať. Myslím si, že slová tvojej modlitby, keď sú vedené Písmom, vierou v Božiu prozreteľnosť a Duchom Božím, teda duchom evanjelia, stávajú sa Božím slovom, teda slovom, ktoré Boh vložil do tvojho srdca a tvojich úst a sprevádza ich svojou mocou. Ak má Boh vypočuť slová tvojej modlitby, tieto musia byť inšpirované Duchom. Vtedy sa môže stať, že ti Boh dá takú vieru, ako o nej hovorí Ježiš: Keby ste mali vieru čo i len ako horčičné semienko a povedali by ste tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto tam! – tak prejde, a nič vám nebude nemožné.
Za predpokladu, že sa vo viere slovo tvojej modlitby stáva Božím slovom – zmazáva sa rozdiel medzi tým, že prosíš a medzi tým, že rozkazuješ. Ale nerobte to s pochybnosťou! Tu hovorím o situácii keď ste plní Ducha a viete, máte istotu, že to nevychádza z vás. Dôležité je si uvedomiť, že Písmo nám ukazuje, že modlitba na niektorých miestach prechádza do akéhosi prorokovania, do akéhosi Božieho prikazovania a modlitba sa stáva Božím slovom, pretože v tebe Duch Boží prosí a prikazuje veci, ktoré On chce uskutočniť. A je to Božie slovo, ktoré v tvojich ústach, v tvojej modlitbe sa stáva príčinou nejakej udalosti, ktorú Boh chce urobiť. Keď sa to skončí a ty sa na to pozrieš, povieš: Ja s tým nič nemám! To Boh urobil! Princíp je v tom, že ty sa modlíš a niekto iný koná. Kedy dochádza k takejto udalosti, to sa nedá naprogramovať. Na to nie je žiadny návod! Modlitba prichádza od Boha. Nachádza vo mne živnú pôdu, v mojom duchu, v mojich ústach, v mojich slovách, v mojej mysli. A keď sa tomu totálne poddám, tak sa stáva Božím slovom – nie tým inšpirovaným, nie Bibliou – ale tým, ktoré môže tvoriť nové veci a stáva sa nástrojom činu. Naše slovo, ktoré my hovoríme a Božie slovo sa musí stať akoby jedným slovom a vtedy tá modlitba má účinok.
Je tu ešte jedna vec, o ktorej by som chcel hovoriť. Vieme, že v Biblii je Ježiš Kristus nazvaný ako λογως – Slovo, napísaným s veľkým S. Ježiš Kristus ako Slovo je odhalením, zjavením Boha. A my keď hovoríme o modlitbe a Slove, tak musíme hovoriť o tom, že modlitba musí mať vzťah k tomuto večnému Slovu.
A tu sme práve na mieste, kde vo vzťahu k tomuto λογως, k tomuto večnému Slovu sa stotožňujeme s niekým, kto je tým Slovom, s niekým, kto je náš Spasiteľ, Ježiš Kristus. V tej identifikácii s Ním vyjadrujeme, že Jeho Duch je v nás. Písmo o tom hovorí, že žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus. My máme myseľ Kristovu. To nie sú len obrazné slová. Jeho Duch žije reálne v tebe. Jeho myseľ ovplyvňuje tvoju myseľ. Sú to reálne myšlienky, ktoré ti inšpiruje Ježiš Kristus, keď si s ním stotožnený. Je to tak, ako keby sa Ježiš modlil. My sme ako keby delegovaní na Jeho miesto, aby sme sa modlili. Jeho myseľ pôsobí v nás, v našej mysli. Jeho Duch pôsobí v našom duchu. Naše slová sú Jeho slová.
Takže Ježiš hovorí: Keď sa modlíte, hovorte! Začínajte slovom Písma, ale nezostávajte pri formálnych slovách. Kým sa to nestane zážitkom môjho srdca, nadšením môjho srdca, stotožnením s Ježišom Kristom, nemôžem byť spokojný, nemôžem sa modliť! Možno viem hovoriť pekné modlitby, ktoré sa aj niekomu páčia, ale otázkou je, čo to vo mne urobí?! Keď to v tebe urobí to, čo to má urobiť, tak po tvojej modlitbe sa možno nezatrasie miesto a nebude zemetrasenie, ale niečo sa bude diať. Pretože v tebe sa modlí sám Pán Ježiš Kristus. A keď sa niečo také stane, poďakuj Bohu, lebo je to jeho práca. On koná svoju vládu skrze tvoju modlitbu. Ty si v tom len ako zachránený hriešnik. To, čo Boh s nami robí, to je Jeho dielo. S nami má len to spoločné, že sa to odohráva v hlinenej nádobe, ktorou sme my sami. Je to nebezpečné, ale je to nutné. Ak sa má čosi diať, musíme sa takto modliť.
