Biblia a teológia

Kristovo panstvo a limity vládnutia #1

„Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“

Témou tejto eseje je, že Ježiš Kristus, absolútne najvyšší Stvoriteľ, Udržiavateľ a Vládca vesmíru, má v úmysle uskutočniť svoje spasiteľné zámery vo svete bez toho, aby sa spoliehal na moc občianskej vlády pri vyučovaní, obrane alebo šírení kresťanského náboženstva ako takého. Nasledovníci Krista by nemali používať meč občianskej vlády na uzákonenie, presadenie alebo šírenie akejkoľvek myšlienky alebo správania ako vyslovene kresťanského – ako súčasti kresťanského náboženstva ako takého.

Je veľmi dôležité pochopiť, čo mám na mysli pod slovnými spojeniami „vyslovene kresťanské“ a „kresťanské náboženstvo ako také“. Štát skutočne môže učiť, obhajovať a šíriť myšlienky a správanie, ktoré kresťania podporujú – a podporujú ich z vyslovene kresťanských dôvodov (a ktoré nekresťania môžu podporovať z iných dôvodov). To však nie je to isté ako to, že štát preberá úlohu obhajcu kresťanskej viery ako takej. Práve proti tomu druhému, nie proti prvému, sa Nová zmluva stavia.

Občianska vláda môže oprávnene prijímať zákony, ktoré uľahčujú šírenie kresťanskej viery (a iných vyznaní) (napríklad zákony na ochranu slobody prejavu a slobody zhromažďovania). Proti tomu sa však Nový zákon nestavia. Nový zákon sa stavia proti kresťanom, ktorí chcú, aby štát učil, obhajoval alebo šíril myšlienky alebo správanie ako vyslovene kresťanské. Meč nemá byť prostriedkom kresťanského náboženstva ako takého – teda ako náboženstva.

Zamerané na kresťanstvo, nie na cirkev

Táto esej nie je predovšetkým o vzťahoch medzi cirkvou a štátom. Zaoberám sa tu kresťanským náboženstvom ako takým, nie jeho konkrétnymi inštitucionálnymi prejavmi. Hovorím to čiastočne preto, lebo viem, že sa ku mne pridávajú aj takí, ktorí odmietajú myšlienku, aby bolo nejaké kresťanské vyznanie ustanovené ako štátna cirkev, ale ktorí napriek tomu obhajujú presadzovanie kresťanského náboženstva zo strany štátu, napríklad zahrnutie Apoštolského vyznania viery do ústavy USA. Ustanovenie kresťanských vyznaní viery za občianske zákony ich mení na právne kódexy vymáhateľné mečom. Budem tvrdiť, že to je v rozpore s učením Novej zmluvy. Je to neposlušnosť voči Kristovmu panstvu.

Budem tvrdiť, že práve naša najvyššia oddanosť Kristovmu panstvu nás zaväzuje nepoužívať Bohom daný meč občianskej vlády na vyhrážanie sa trestom alebo odopieranie slobôd osobám, ktoré nevyznávajú Krista ako Pána. V Novej zmluve nie je žiadne oprávnenie pre cirkev alebo štát, aby použili silu proti nekresťanskému presvedčeniu alebo proti vonkajším prejavom takéhoto presvedčenia, ktoré nie sú zločinom z iných dôvodov.

Toto zrieknutie sa spoliehania sa na štátnu moc pri zavádzaní kresťanského náboženstva ako takého nie je v službách tzv. svetskej neutrality (ktorá neexistuje). Je to v poslušnosti Božiemu Slovu a na oslavu Kristom vyzdvihovaného spôsobu, ktorým chce vládnuť svetu bez svetských zbraní až do Kristovho príchodu.

Čo robí vláda

Táto esej je najmä o tom, čo by kresťania nemali očakávať od vlády. Nie je o tom, čo by sme mali od vlády očakávať. O tom je iná esej (ktorú už napísali mnohí). Ak by som mal napísať esej na túto tému, mohla by sa začať 1. Timotejovi 2:1-2:

Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby, príhovorné modlitby, vďaky za všetkých ľudí, za kráľov a všetkých vysokopostavených, aby sme mohli žiť nerušeným a pokojným životom vo všetkej zbožnosti a dôstojnosti.

Ide tu o zásadu, že vláda využíva svoju občiansku autoritu na zabezpečenie spoločnosti pokoja a spravodlivosti, v ktorej môžu kresťania (a ostatní) slobodne žiť svoju vieru bez fyzického odporu. Táto pasáž neoprávňuje k názoru, že iné náboženstvá môžu byť legitímne utláčané vládnou silou. Princípom je mier, stabilita a spravodlivosť, a nie to, aby sa podporovalo alebo obmedzovalo jedno náboženstvo namiesto iného.

Kresťania ako ovplyvňovatelia

Kresťania môžu pôsobiť v občianskych funkciách autority a môžu sa v týchto funkciách riadiť vlastnou kresťanskou vierou a biblickým chápaním toho, čo je pre spoločnosť dobré. Táto esej nie je proti tomu, aby kresťania slúžili Kristovi prostredníctvom funkcií vo vláde; je proti tomu, aby si vláda dovoľovala používať svoj meč s výslovným cieľom presadzovať duchovnú vládu Krista.

Kresťania by mali otvorene povedať, že Kristus je Pánom všetkého a že ich kresťanská viera ovplyvňuje ich politické názory. S radosťou môžu verejne povedať, ktoré konkrétne zákony z kresťanských dôvodov podporujú a proti ktorým sú. To však nie je to isté ako tvrdenie, že zákon by mal byť prijatý ako výslovne kresťanský čin vlády na podporu kresťanského náboženstva ako takého. Inými slovami, kresťanský vplyv na formovanie koncepcie spravodlivého spoločenského poriadku v spoločnosti nie je to isté, ako keď kresťania využívajú štátnu moc na ustanovenie politiky alebo zákonov práve preto, že sú súčasťou kresťanského náboženstva.

Kresťania sa napríklad oprávnene stavajú na základe biblických dôvodov proti zákonom obhajujúcim zabíjanie nenarodených detí. A na základe kresťanského presvedčenia oprávnene presadzujú zákony na ochranu života nenarodených detí. A keďže nemorálnosť a nezákonnosť nie sú to isté, môžu tiež oprávnene diskutovať a navrhovať, aké prípadné opatrenia nezákonnosti by sa mali vzťahovať na nemorálnosť akéhokoľvek počtu zvrátených praktík, ako je sodomia, detská pornografia alebo amputácia a/alebo inštalácia mužských a ženských pohlavných orgánov. Hovoriť biblickú pravdu na verejnosti ako kresťania je to, čo robia Ježišovi učeníci. Ohlasujeme výnimočné vlastnosti Boha a jeho cesty. Takéto obhajovanie pravdy a spravodlivosti nie je to, čomu Nová zmluva odporuje. Je proti využívaniu štátu na odmeňovanie alebo trestanie skutkov, pretože sú súčasťou kresťanského náboženstva ako takého.

Kresťania sa môžu zapojiť do politického procesu zhora nadol ako výraz vernosti Kristovmu panstvu, keď sa snažia „robiť dobre všetkým“ (Ga 6:10; 1Tes 5:15) v nádeji, že niektorí uvidia ich „dobré skutky a v deň navštívenia za to“ oslávia Boha (1Pt 2:12). Snaha o službu vo vláde ako ovocie kresťanskej viery však nie je to isté ako využívanie moci občianskej vlády ako obhajcu kresťanskej viery ako takej.

Teraz prejdeme k exegetickým úvahám, ktoré podporujú predchádzajúce tvrdenia. Zameriam sa na osem skupín textov, ktoré vedú k téze, že Kristus má v úmysle uskutočniť svoje spasiteľné zámery vo svete bez toho, aby používal meč vlády na podporu kresťanského náboženstva ako takého – alebo akéhokoľvek náboženstva.

1. Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta.

Pilát teda opäť vošiel do vládnej budovy, predvolal si Ježiša a opýtal sa ho: „Ty si kráľ Židov?“ Ježiš odpovedal: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to o mne povedali iní?“ Pilát odpovedal: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?“ Ježiš odpovedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa za mňa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je odtiaľto.“ Nato mu Pilát povedal: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Ty hovoríš, že som kráľ. Ja som sa nato narodil a nato som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počuje môj hlas.“ Pilát mu povedal: „Čo je pravda?!“ Ako to povedal, opäť vyšiel k Židom a vyhlásil pred nimi: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu. (Jn 18:33-38)

Ježiš hovorí slová z 36. verša („moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“), aby Pilátovi objasnil, že kráľovská vláda, ktorú skutočne prináša na svet (Mt 3:2; Mt 4:17; Mt 6:10), nie je taká, akú by mal Pilát na mysli. Odlišuje svoju kráľovskú vládu od tej, ktorú by Pilát očakával. Robí to tým, že hovorí, že jeho kráľovstvo nie je „z tohto sveta“ (verš 36). Ján používa presne túto frázu trinásťkrát vo svojom evanjeliu a dvakrát vo svojich listoch.

„Z [alebo z] tohto sveta“ má u Jána dvojaký význam. Na jednej strane hovorí o pôvode. Ježišovo kráľovstvo nemá pôvod vo svete. Jasne to vyjadruje gréckym slovom enteuthen – jeho kráľovstvo nie je „odtiaľto“ (verš 36). To by však bolo zbytočné konštatovanie, keby v sebe nenieslo druhý význam – totiž že jeho kráľovstvo nenesie prirodzenosť z tohto sveta. Kristovo kráľovstvo je kráľovstvo, ktoré nie je podobné – nie je rovnaké ako – kráľovstvá tohto sveta.

Tento význam môžeme vidieť v Jánovi 15:19. Ježiš hovorí učeníkom: „Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho; keďže však nie ste zo sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.“ Podobne v 1. liste Jánovom 4:5-6 Ján hovorí o falošných učiteľoch: „Oni sú zo sveta, preto hovoria, ako hovorí svet a svet ich počúva. My sme z Boha. Kto pozná Boha, počúva nás; kto nie je z Boha, nepočúva nás.“ Z týchto textov vyplýva, že byť „zo sveta“ znamená byť ako svet – konať spôsobom, ktorý svet chápe a schvaľuje.

Potom Ježiš uvádza konkrétny príklad toho, že jeho kráľovská vláda nie je ako kráľovstvá tohto sveta: „Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa za mňa bili“ (verš 36). Henry Alford teda vysvetľuje, že Kristovo kráľovstvo v tomto svete „nepramení z tohto sveta, nepovstáva z tohto sveta; – a preto nemá byť podporované zbraňami tohto sveta“.[1] Podobne aj Colin Kruse vysvetľuje: „Jeho kráľovstvo pôsobí v tomto svete a jedného dňa príde s mocou, ale jeho moc nie je z tohto sveta, je z Boha“[2].

Keď Kristus hovorí, že keby jeho kráľovstvo bolo z tohto sveta, jeho služobníci by bojovali, aby ho nezabili, ukazuje, že jeho kráľovstvo neprichádza mocou meča, ale mocou krvi, ktorú sa chystá preliať. Nad svojimi nepriateľmi víťazí evanjeliom, nie mečom. „Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva a nemilovali svoj život tak, aby sa zľakli smrti“ (Zj 12:11).

Preto usudzujem, že Ježišove slová v Jánovi 18:36 sú varovaním pre všetkých jeho nasledovníkov, aby odolali pokušeniu zaobchádzať s mečom občianskej vlády ako s kresťanským prostriedkom na presadzovanie spásonosnej Kristovej vlády.

 

POZNÁMKY:

[1] Henry Alford, Alfordov grécky zákon: (Grand Rapids: Guardian Press, 1976), 892.

[2] Colin G. Kruse, The Gospel According to John: An Introduction and Commentary, TNTC (Downers Grove, IL: InterVarsity Press, 2003), 354.

Poznámka redaktora: Text pokračuje druhým a tretím dielom.
Preložené z anglického jazyka. Zdroj: Desiring God

John Piper

je americký reformovaný kazateľ, teológ a učiteľ. Založil webovú platformu desiringgod.org. Je autorom desiatok knižných titulov a členom Rady Spoločenstva evanjelia (TGC) v USA.