Prvou vecou, ktorá nás má zaujímať, keď sa začneme modliť, je Božie meno. Výraz „posväť sa meno tvoje“ je uvedený hneď na začiatku. Je tam spomenuté meno a nám možno napadne otázka – o aké meno ide? Ježiš nám povedal, že Boha máme osloviť – Otče čiže Otec. V slovenčine slovo Otec nevnímame ako meno. S menom je to iné v slovenskom a v hebrejskom myslení. Čo asi v biblickej dobe prežíval Žid, Izraelec, Hebrej, keď vyslovil meno? Aký mal k nemu vzťah?
V našej kultúre používame meno ako index, ukazovadlo, označenie. Meno nejakého človeka môže byť napríklad aj XY. Keď ma niekto nazve menom, tak nik neočakáva za tým nejaké tajomstvo. Keď je niekto Pavel, tak nečakáte, že bude pau/loj, čiže malý.
To, čo sa trochu blíži hebrejskému ponímaniu, je v našich podmienkach prezývka. Niektoré mená vznikli ako prezývka. Napríklad, keď prišiel do dediny niekto nový, tak ho nazvali Novák. Žiaci v škole prezývkami presne vystihujú niektoré vlastnosti učiteľov. To je niečo, čím sa blížime hebrejskému mysleniu. Mali by sme si tiež uvedomiť, že s menom je spojená ešte jedna veľmi dôležitá vec – meno znamená povesť. Ak v slovenčine povieme, že niekomu „kazíte dobré meno,” znamená to, že mu komolíte meno? Nie! Kazíte mu povesť! A naopak, ak máte medzi ľuďmi dobré meno, máte dobrú povesť. Toto sa dosť blíži hebrejskému mysleniu.
Niektorí si myslia, že ak chceme Boha, Otca, osloviť, tak mu musíme dať správne meno. Čo keď to náhodou nedôjde k adresátovi. Dáte zlú adresu a bude to počuť niekto iný. Toto je absurdná predstava! Ak je Boh všadeprítomný, vševedúci, tak nepotrebuje adresu. Dokonca Ho nemusíte ani osloviť! Keď poviete „Pomôž mi!“, tak Boh si nepovie „Komu to asi patrí?“ Cítite, že to je nezmysel! Poznať „pravé meno“ znamená naše poznanie Jeho, Otca, Boha.
Meno je slovné vyjadrenie charakteru určitej bytosti. Keď hovoríme o Otcovi, tak jeho meno je „Všemohúci, Vševedúci, Všadeprítomný, Dobrý, Láska, Prísny, Sudca…“ Všetky tie prívlastky sú súčasťou jeho mena. Keď sa Hagar na úteku ocitla na púšti, tak povedala: To je živý Boh, ktorý ma vidí. Ona mu dala meno, lebo to bol jej zážitok. Myslela si, že je sama, že je opustená. Zrazu si uvedomila, že ju niekto vidí. To bolo pre ňu legitímne meno Božie. Boh má u teba také meno, aký je tvoj zážitok s Ním. Môžeš ho nazvať Všemohúci, ale ak si myslíš, že situáciu v tvojom živote nezvláda, tak je pre teba nemohúci a nie Všemohúci. Zbytočne Mu budeš dávať rôzne mená, ak ich neprežívaš! Pretože meno v biblickom myslení je to, čo s Bohom prežívaš. To je to, o čom od začiatku hovorím. Keď sa chceš modliť, musíš prežívať Boha. Rozumiete tomu? Čo pre mňa znamená, keď poviem Boh, Otec? Znamená to strach, alebo to znamená otázku, či vôbec existuje? Pre mnohých veriacich je najväčšou zásluhou veriť v to, že Boh existuje. Jakub toto rieši nepríjemne jednoducho, keď hovorí, že „aj démoni veria…“ Teda veriť, že Boh existuje nie je žiadnou zásluhou.
Prvým problémom pri modlitbe je teda to, čo pri spomienke na Boha prežívam, čo si o Ňom myslím. Je pre mňa Všemohúci Sudca celej zeme? Je vyvýšený nad všetkými? Je zem plná Jeho slávy? Keď spomeniem Božie meno, vidím za tým Božie vlastnosti? Mávam s tým problém. Potrebujem zlaďovať Božie meno s mojim prežívaním.
Ako sa prežívanie Božieho mena vzťahuje na modlitbu? Mám na mysli tri veci. Keď sa chcem správne modliť, musí Božie meno pre mňa znamenať to, čo naozaj znamená. Potom ho musím správne prežiť, lebo Božie meno je východiskom modlitby. Prežívanie Božieho mena ma pokoruje. A tretia vec, o ktorej sa veľa píše v Žalmoch je, že Božie meno je radosťou modlitby. Keď poznáte Božie meno naozaj také aké je, vtedy máte z modlitby radosť, vtedy je modlitba uctievaním. A naša modlitba má začínať uctievaním!
Meno, ktorým Boha nazývam, vyjadruje môj vzťah k Nemu. Tá Hagar vykríkla „On je živý a vidí ma!“ Toto „je živý a vidí ma“ bolo v tej chvíli, v jej situácii, tým najdôležitejším menom. Bohu dala meno podľa vzťahu, ktorý sa v nej vytvoril. Keď povieme, že „Boh je slávny, je veľký,“ tak najprv týmto menom vyjadrujeme úctu. Vychádzame z osobnej skúsenosti a tým sa začína naša modlitba. „Bože, tvoje meno u mňa je úžasné! Obdivujem Ťa, dôverujem Ti, na Teba sa spolieham.“ Žalm 9, verš 11 hovorí: „V teba dúfajú tí, čo poznajú tvoje meno.“ Tento Žalm hovorí, že „tí čo poznajú tvoje meno, tí ti budú dôverovať.“ Povedali sme, že poznať meno, znamená mať s Bohom správny zážitok. To meno je vyjadrením nášho prežívania. A keď to meno poznám, tak mu dôverujem a milujem Ho. Takže záujem o Božie meno je v princípe záujmom o náš zážitok s Bohom, o prenesenie Božej bytosti do našich slov. Rozumiete tomu? Boh je nejaký a to aj bez toho, aby sme to o Ňom vedeli. Nemusíš o Ňom vôbec počuť, nemusíš Jeho meno vôbec vyslovovať, On aj tak, sláva Bohu, nejaký je. A to, ako sa to do našej skúsenosti prenáša, to sa pre nás stáva Božím menom. Ak tvoja skúsenosť s Bohom je, že je zlý, lebo mnohí si to o ňom myslia, tak to je tvoje meno pre Neho. Nie je to síce ten pravý Boh, ale je to tvoj boh. Možno, že tvoj boh je evolúcia, alebo ľudstvo, alebo napríklad dobro. Každý má nejakého boha. Človek nemôže byť bez nejakého boha, bez rozdielu, či je nábožný alebo nenábožný. Aj keď nemá žiadne uctievanie, nemodlí sa a tak ďalej, ale v tom jeho systéme nejaký boh, s malým „b“ byť musí. Je to niečo, čo vystihuje tvoje myslenie. A to je tvoj boh! Problém nie je v tom, či existuje Boh, ale v tom, aký je to boh, a či ho Ježiš Kristus zjavil. To je prvý problém modlitby – naše poznanie Boha.
Druhou vecou je, že Božie meno nás robí pokornými. A tu by som chcel spomenúť jednu citlivú vec. Budem hovoriť o mene Jahve. S týmto menom by bolo treba niečo urobiť, bolo by ho treba vzkriesiť, pretože Satan sa postaral o to, aby sa pošpinilo všelijakým zneužívaním. Dnes ho bežne ľudia poznajú v nezmyselnom znení Jehova, čo vzniklo zlúčením dvoch mien do jedného. Ako? Biblia bola pôvodne písaná len spoluhláskami. Keď o pár storočí neskôr začali písať samohlásky, tak pod meno JHVH, dopísali samohlásky zo slova ADONAJ, teda Pán. A z toho vzniklo slovo Jehova (jö, ho, va, h). Skúste si vymeniť samohlásky vo svojom mene. Vznikne z toho nejaký nezmysel, ktorý sa vám asi nebude páčiť. Tak isto by sa nám nemalo páčiť slovo Jehova, pretože je to paškvil, to je výsmech toho mena. My sa dnes bojíme vyslovovať aj Jahve, aby nás nepovažovali za „Svedkov Jehovových.“ Tí si myslia, že svedčia o Jahvem, ale svedčia len o svojej neznalosti Biblie. Ak Boh má nejaké meno v Biblii, tak je to Jahve. A veriaci Žid, keď počul Ježišove slová „Otče náš. . . posväť sa meno tvoje,“ tak si neviem predstaviť, že by ho nenapadlo meno Jahve.
To, čo Božie meno znamená, nás vedie k pokore. Tá pokora je v tom, že Jahve znamená absolútnu existenciu, lebo „On spôsobuje bytie.“ V 2. knihe Mojžišovej, v 3. kapitole, keď sa Mojžiš pýtal Boha na Jeho meno, Boh odpovedal „Som, ktorý som.“ Toto meno znie v hebrejčine ehje-ašer-ehje. Sami počujete, že Jahve a ehje majú niečo spoločné. Ehje znamená „som“ a Jahve znamená „On pôsobí bytie.“ Keď hovoríme o Božom mene, tak sa v prvom rade pýtame na svoje bytie! Kde je prameň tvojho bytia? Jahve, On ma neustále nesie. Apoštol Pavel to krásne vyjadruje v Sk 17:28: „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme.“
V ňom sme! Dotýkame sa tajomstva vlastného bytia. Tajomstvo našej existencie je totálne, absolútne spojené s naším Otcom, Jahvem. A my sa nemusíme báť hovoriť „náš Otec Jahve,“ ak to hovoríme s úctou a ak nám je jasné, že Ježiš Kristus je Jahve zjavený v tele. Takže pokora modlitby je v tom, že keď sa modlím, tak si začnem uvedomovať, že On je Jahve. Každý pohyb môjho jazyka, každý pohyb elektrónu v mojom mozgu, každý pohyb mojej duše, môjho citu vychádza z toho, že Boh – Jahve spôsobuje moje bytie. Ak vás toto nepokoruje, tak neviem, čo na svete vás môže pokoriť. Ľudská pýcha hovorí: „Ja som stvoril sám seba. Ja som si vytvoril svoje schopnosti. Ja to viem!“ Ale pokora hovorí „Všetko, čo mám, mám od Neho. Všetko, čo mám, je od Neho. Od samotného môjho bytia, každý pohyb, každé mrknutie môjho oka.“ Už ani neviem, ako to mám povedať. Ježiš nás vedie k úplnému začiatku – Jeho meno je Jahve.
Posledná vec, o ktorej budeme hovoriť je radosť z modlitby. Mohli by sme citovať niekoľko Žalmov, napríklad Žalm 23 vyjadruje, prečo Boh na nás pracuje. Je tam takéto vyjadrenie:
„vodí ma správnymi cestami…“
Prečo?
„… pre česť svojho mena.“
On chce, aby sme Jeho meno správne poznali, aby sme sa z neho mohli tešiť. Boh robí všetko preto, aby sme Ho dobre poznali. Žalm 31, verš 4 hovorí: „Pre svoje meno ma veď.“
Žalm 79 hovorí: „Pomôž nám, Bože, naša spása, pre slávu svojho mena!“
To „posväť sa meno tvoje“ neznamená len to, aby som ja to meno poznal, ale aj to, aby som svedčil o tom me- ne, aby Ho iní poznali. Jeho meno je Ježiš, Jehošua, alebo Ješua a znamená – Jahve je spása. V mene Ježiš máme Jahveho, ktorý prišiel a zachraňuje. Preto máme radosť z Jeho mena, z toho, že je dobrý, všemohúci, spravodlivý., až po meno Ježiš, čo znamená Jahve je spása. A čo iné vám môže urobiť radosť, ak nie to, že viete, že ste zachránení.
Takže v Božom mene máme východisko pre modlitbu. Prežívame pri tom pokoru, lebo v ňom je naše bytie a vôbec tá naša modlitba je z Boha. I to, že môžem myslieť, je z Boha. Prežívam radosť, pretože správne poznanie Božieho mena ma uchvacuje. Nebuďte spokojní so svojim poznaním Boha a Ježiša Krista, kým vás neuchvacuje!
Nechaj sa prekvapiť Božím menom, buď ako dieťa! Ježiš povedal: „ak nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva božieho…“ (Mt 18:3). To preto, že dospelí sa už nečudujú, ale deti môžu mať otvorené ústa a čudovať sa. Hanbíte sa čudovať? Viem o tom, že tínedžeri, puberťáci sa hanbia čudovať, pretože chcú byť čím skôr dospelí. Ale viem aj o dospelých, čo sa vedia čudovať, lebo sa znovu naučili čudovať. Až keď nás Božie meno uchvacuje, vtedy mu rozumieme.
Božie meno nie je index, to nie je ani magické slovo, ktorým Ho presviedčame, že naozaj Naňho myslíme. Božie meno je sprostredkovanie Jeho bytia do môjho zážitku. A keď sa mi to podarí, tak som prekvapený ako Hagar. Čítajte Žalmy, tie sú toho plné. Budete spievať Jeho meno. Takže prvý problém modlitby je – čo prežívam, keď hovorím o Bohu !
