Keď hovoríme o pokušení, často nám napadnú určité postoje a činy, ktoré pôsobia na naše srdce ako magnet. Túto skúsenosť dobre poznáme: aké to je vybuchnúť v hneve, oddávať sa žiadostivej fantázii, mať potešenie zo slov, ktoré urážajú niekoho iného, alebo sa zaoberať krivdou, ktorá sa nám stala, a pestovať a živiť koreň trpkej sebaľútosti.
Keď myslíme na pokušenie, myslíme na hriech. Myslíme na sebecké pohnútky. A dúfame, že s hriechom a pokušením budeme bojovať pravdou Božieho Slova v sile Ducha.
Prehliadané pokušenie
Ale pýtam sa, či pri všetkej našej dobrej a zbožnej odolnosti voči konkrétnym hriechom niekedy neprehliadame oveľa väčšie a všeobjímajúce pokušenie, hlbší zdroj sebectva, tendencia, ktorá je dôležitá pre nasmerovanie života. Toto pokušenie leží v jadre iných previnení, ktorých dôsledky sú oveľa hlbšie ako dôsledky jednotlivých hriechov alebo malicherných postojov.
Je to pokušenie bezbožnosti.
Nemám na mysli odmietanie ateistu uznať Božiu existenciu. Nemám na mysli ani duchovných či náboženských ľudí, ktorí popierajú určité biblické učenie o Bohu. Hovorím o pokušení vytlačiť Boha z každodenného života, vytlačiť ho z centra, žiť bez odkazu na nášho Stvoriteľa. Samozrejme, stále mu môžeme prikyvovať, ale je druhoradý. Zmenšujeme Autora života na poznámku pod čiarou v príbehu, ktorý si píšeme sami.
Neprítomnosť Boha
V našej sekularizujúcej sa spoločnosti nie je prítomnosť hriechu tým, čo definuje našu kultúru, ale neprítomnosť Boha. Vytvorili sme svet zameraný na človeka, v ktorom je Boh okrajový, mihne sa tu alebo tam na okraji života, čaká, že ho privoláme ako zdroj terapeutického úžitku alebo útechy v núdzi, ale inak je bezpečne usadený v inej sfére, než je naša každodennosť. Príležitostne vypúšťame Boha z väzenia osobného a súkromného náboženstva, ale vždy za našich podmienok. Sme v bezpečí pred jeho obťažovaním, zasahovaním do našej slobody, zasahovaním do našich túžob.
To je veľké pokušenie života v sekulárnej dobe – žiť tak, akoby Boh neexistoval, alebo žiť tak, akoby Boh, ktorý je, bol tým, za koho sme ho urobili, a nie tým, kým sa zjavil.
Pokušenie pre kresťana
Ak ste kresťan, ktorý toto číta, možno prikyvujete a myslíte si: Áno, aké je to hrozné, že toľko ľudí v našom svete žije, akoby Boh nebol dôležitý! Nesmieme si však zakrývať oči, keď sa reflektor obráti späť na nás. Toto pokušenie sa týka tak kresťanov, ako aj nekresťanov.
Ako často ako kresťan žijem, akoby Boh nebol prítomný? Ako často všemocné „ja“ vytláča Veľké Ja Som v centre mojich myšlienok a túžob? Koľko našich bohoslužieb, našich stretnutí a odchodov, našej služby a poslania sa uskutočňuje bez toho, aby sme skutočne mysleli na Božiu prítomnosť a moc?
Cirkev v sekulárnej dobe čelí stále prítomnému pokušeniu venovať sa rôznym činnostiam v mene Boha, ktorého sa okrem príjemných slov v bežnom kresťanskom žargóne dovolávame len zriedka. Recitujeme kresťanské vyznanie viery . . . ako funkční sekularisti.
Život bez modlitby
Najjasnejším znakom toho, že sme podľahli pokušeniu zabudnúť na Boha alebo ho odsunúť na vedľajšiu koľaj, je ten, že sa nemodlíme. Práve absencia modlitby odhaľuje a demaskuje nášho sebestačného ducha. Absencia modlitby dokazuje, že „skutočný svet“ vnímame ako svet moci, politiky, práce a voľného času, alebo dokonca služby – že sme prijali dichotómiu medzi duchovnou sférou cirkevnosti a pozemským drsným životom.
Medzitým Ten, ktorý je skutočnejší ako skutočný – Boh, ktorý nás zbavuje ilúzií o veľkosti a sebestačnosti – zostáva bokom. Keby sme skutočne videli svoju potrebu, svoju závislosť od toho, ktorý nás povolal, privolávali by sme jeho prítomnosť v tichom zúfalstve a prosili by sme ho, aby nám dovolil zakúsiť a vidieť jeho dobrotu, zažiť sviežosť jeho nežného dotyku popri belostnom ohni jeho svätosti.
Odsúvanie Boha na okraj
Najsmrteľnejším pokušením v sekulárnej dobe pre kresťana i nekresťana je odsúvanie Boha na vedľajšiu koľaj. Čím viac odsúvame Boha na perifériu, tým viac sa dostávame do centra pozornosti. Dôležitá je naša činnosť. Naše ciele a túžby. Naše stratégie. Naše techniky. Naše zámery. Naše plány. Strácame večnú perspektívu, pretože Večný hrá len podpornú úlohu. A tak sa veci, ktoré považujeme v živote za najdôležitejšie, nikdy neukážu ako ničoty, ktorými sú, a Ten, ktorý je všetkým, zostáva skrytý.
Odsunutie Boha na vedľajšiu koľaj, čo sa prejavuje absenciou vrúcnej modlitby – určite je to veľké pokušenie našej doby.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
