Uplynulo už 20 rokov odvtedy, čo Richard Dawkins vydal The God Delusion, mohutnú ateistickú úvahu, ktorá odštartovala hnutie, zaplnila titulky novín po celom svete, bola preložená do desiatok jazykov (aj slovenčiny: Boží blud) a predalo sa jej viac ako 3 milióny výtlačkov.
Odvtedy sa veľa zmenilo. Spomienky na 11. september vybledli. Globálne hrozby sa zmenili; je čoraz ťažšie tvrdiť, že hlavnými nepriateľmi mieru a spravodlivosti v modernom svete sú etickí monoteisti. Kresťanskú pravicu predbehla postkresťanská pravica. Vedecké argumenty, najmä z kozmológie, sa častejšie uvádzajú v prospech existencie Boha než proti nej. Christopher Hitchens a Daniel Dennett zomreli. Dawkins sa vyhlásil za kultúrneho kresťana a nový ateizmus sa premenil na aktivizmus v oblasti sociálnej spravodlivosti alebo na ostrý boj proti „wokeizmu“.
Jedna pasáž z Dawkinsovej knihy však stále má silný dopad. Ak sa môžem spoľahnúť na svoje skúsenosti, citujú ju dnes rovnako často ako pred dvoma desaťročiami, a to ako tí, ktorí s ňou súhlasia, tak aj tí, ktorí sa ju snažia vyvrátiť:
Boh Starého zákona je pravdepodobne najnepríjemnejšou postavou v celej beletrii: žiarlivý a ešte je na to hrdý; malicherný, nespravodlivý, neodpúšťajúci ovládajúci maniak; pomstychtivý, krvilačný vykonávateľ etnických čistiek; mizogýn, homofób, rasista, vrah detí, vrah národov, vrah vlastných detí, šíriteľ moru, megalomaniak, sadomasochista, vrtošivý a zlomyseľný tyran.
Niet pochýb, že účinok tejto vety čiastočne vyplýva z jej provokatívneho obsahu, ktorý má vyvolať pobúrenie. Väčšine kresťanov nevadí počúvať argumenty proti Božej existencii a mnohým z nás zvlášť nevadí, keď nás slávni vedci nazývajú šialenými. Cítime však primeranú mieru urážky, keď počujeme takýto jedovatý a rúhavý jazyk používaný v súvislosti s Láskou, ktorá poháňa Slnko a ostatné hviezdy.
Ak máme byť úprimní, časť tohto účinku vyplýva aj zo skutočnosti, že aj kresťania často zápasia s pasážami Starej zmluvy, v ktorých Boh nariaďuje Izraelitom zničiť národy. Najsilnejšou kritikou akéhokoľvek vierovyznania sú vždy tie kritiky, o ktorých aj veriaci majú obavy, že by mohli byť pravdivé.
Najvýznamnejšou z týchto pasáží, a tou, na ktorej je založená väčšina ostatných, je Deuteronómium 7. „Keď ťa Hospodin, tvoj Boh, uvedie do krajiny, do ktorej prichádzaš, aby si ju obsadil, a vyženie pred tebou mnohé národy,“ začína Mojžiš, „musíš nad nimi uskutočniť ničiacu kliatbu. Nesmieš s nimi uzatvárať zmluvu ani sa zmilovať nad nimi“ (Dt 7:1-2). Jejda!
Ako máme rozumieť tomu, čo prikazuje Deuteronómium 7?
Prečo je 7. kapitola Deuteronómia ťažká?
Mnohí ľudia dnes považujú 7. kapitolu Deuteronómia za najťažšiu a najznepokojujúcejšiu kapitolu v celej Biblii. Môžeme mať teologické ťažkosti s tým, ako zosúladiť tieto príkazy s úplne dobrým a milujúcim Bohom, s ktorým sa stretávame na iných miestach Písma (a to nielen v samotnom Deuteronómiu!). Môžeme mať historické ťažkosti s tým, či a do akej miery Izrael tieto príkazy dodržiaval v knihách Jozue a Sudcov.
Môžeme sa hermeneuticky potýkať so zjavným napätím medzi týmto úryvkom a (napríklad) Ježišovým učením o nenásilí, súcite, milosrdenstve a láske k nepriateľom. (V tomto zmysle stojí za zmienku, že naše emocionálne námietky voči takýmto úryvkom sú samy osebe kresťanskej povahy. Trápia nás ľudia, ktorí zahynuli pri dobytí, a to kvôli Bohu, ktorý zomrel na kríži.)
Môžeme mať politické ťažkosti vzhľadom na pretrvávajúci konflikt medzi Izraelom a Palestínou v dnešnej dobe. Môžeme mať praktické ťažkosti s tým, ako (ak vôbec) by veriaci mali tento úryvok aplikovať na náš dnešný život. Môžeme mať dokonca osobné ťažkosti, najmä ak sme vo svojom živote zažili násilné autority.
Svet Deuteronómia 7
Toto sú dôležité otázky. Než sa nimi budeme priamo zaoberať, dovoľte mi poukázať na niekoľko detailov v texte, ktoré nám pomôžu ujasniť si, ako by sme o nich mali uvažovať.
Na úvod si všimnite zázračný, božský zdroj izraelských víťazstiev. Je to Hospodin, ktorý „vás uvedie do zeme“ a „vyženie pred tebou mnohé národy… národy početnejšie a mocnejšie než si ty“ (v. 1). Je to boj podobný tomu medzi Dávidom a Goliášom, alebo medzi Frodom a Samom proti Sauronovi, či dokonca ako v rozprávke o Jackovi a fazuľovej stonke, kde Izrael predstavuje toho malého, ktorý porazí obrov, pretože Boh je na jeho strane. Áno, Izrael poráža a ničí, ale je to možné len preto, že Hospodin vyháňa nepriateľov a oslobodzuje. To sa v žiadnom prípade nedá aplikovať na moderné vojny, v ktorých silnejšie národy tyranizujú alebo napádajú tie slabšie.
Všimnite si tiež dôraz na modlárstvo, ktoré je kľúčovým dôvodom pre Božie príkazy v tomto texte. Sedem konkrétnych kmeňov má byť zničených – žiadna zmluva, žiadne milosrdenstvo a žiadne manželstvá – „To by tvojho syna odvrátilo odo mňa a slúžili by cudzím bohom. Potom by vzplanul Hospodinov hnev proti vám a rýchlo by vás vyničil“ (v. 4). Podobná logika stojí za štvornásobným príkazom zničiť ich modly: „Ich oltáre porúcajte, ich posvätné stĺpy rozmláťte a posvätné koly postínajte, ich vyrezávané sochy spáľte!“ (v. 5).
Prečo? „Veď ty si svätý ľud Hospodina, svojho Boha“ (v. 6). V konečnom dôsledku ide skôr o náboženskú kampaň než o územnú. Jej účelom je očistenie chrámu, nie etnické čistenie. Zem patrí Hospodinovi a pred ním nemajú byť žiadni iní bohovia.
V dôsledku toho Izrael nemá preukazovať týmto národom žiadne zľutovanie, nemá uctievať ich bohov a nemá sa báť ich veľkosti (vv. 16–18). Vzhľadom na veľkosť a obrannú silu týchto siedmich národov – Chetitov, Girgašejov, Amorejčanov, Kanaánčanov, Perizzejcov, Chivvijov a Jebúsejov (v. 1) – by sa Izrael mohol ľahko zamýšľať nad tým, ako by ich mohol vôbec vyhnať.
Proti týmto siedmim národom však stojí sedemnásobné požehnanie, ktoré vidíme vo verši 13, a sedemnásobné zjavenie a konanie „Hospodina, tvojho Boha“ vo veršoch 17–26. Spomeňte si, čo Pán, váš Boh, urobil faraónovi (v. 18). Videli ste, ako vás Hospodin, váš Boh, vyviedol (v. 19). To isté urobí pre vás so všetkými týmito národmi (v. 19) a pošle medzi nich sršne (v. 20). „Hospodin, tvoj Boh, ktorý je medzi vami, je veľký a hrozný Boh“ (v. 21), a on vyženie tieto národy (v. 22) a vydá ich do vašich rúk, „vrhne ich do veľkého zmätku, až kým nebudú zničení“ (v. 23). V dôsledku týchto siedmich božských činov budú ich králi vydaní do vašich rúk, ich mená budú zabudnuté, ich opevnenia vám neodolajú a ich modly budú spálené v ohni (v. 24–25).
Detaily Deuteronómia 7
Dva detaily v tomto odseku sú obzvlášť dôležité pre naše otázky týkajúce sa dobytia Kanaánu. Prvým je, keď sa dozvedáme, ako Hospodin vyženie národy: „Hospodin, tvoj Boh, postupne tieto národy pred tebou povyháňa. Nebudeš ich môcť rýchlo vyničiť, lebo by sa rozmnožila proti tebe divá zver“ (v. 22). Je ťažké to vysvetliť, ak predpokladáme (ako to robí mnoho súčasných čitateľov), že výzva „úplne ich zničiť“ je myslená ako doslovný príkaz zabiť každého človeka v každom meste.
Naznačuje to, že izraelská výprava mala byť skôr postupnou inváziou než apokalyptickým masakrom, menej podobnou atómovým bombám zhodeným na Japonsko a viac podobnou normandskému dobýjaniu Anglicka – ako to v skutočnosti aj bolo (Sdc 1:27-36). To by tiež vysvetľovalo, prečo Mojžiš varuje pred zmluvami a zmiešanými manželstvami (Dt 7:3). Ako sa dá s niekým rokovať alebo sa s ním oženiť, ak sú všetci mŕtvi?
Druhý detail vyplýva z varovaní pred modlárstvom v posledných dvoch veršoch. Niektorí súčasní exegéti sa pokúsili označiť tu nariadené dobytie Kanaánu za genocídu: pokus o vyhladenie národa na základe jeho etnickej príslušnosti. Nie je to tak z mnohých dôvodov, ale kľúčovým je to, že ľudia sú súdení nie na základe svojej etnickej príslušnosti, ale na základe svojho modlárstva.
Izraeliti, ktorí sa dopúšťali modlárstva, sú zničení, ako napríklad Achan (Joz 7). Kanaánci, ktorí prejavili pokánie, sú ušetrení, ako napríklad Rachab (Joz 2); ona je obzvlášť dôležitým príkladom, pretože bola nielen zachránená, ale aj prijatá do Božieho ľudu a dokonca zaradená do rodokmeňa samotného Ježiša (Mt 1).
Toto zameranie na modlárstvo je presne to, čo Mojžiš zdôrazňuje v Deuteronómiu. „Vyrezávané sošky ich bôžikov spáľte. Nezatúžiš po striebre ani po zlate, čo je na nich, ani si ho neber, aby sa ti to nestalo osídlom, lebo je to ohavnosť pred Hospodinom, tvojím Bohom. Nedonesieš tieto ohavnosti do svojho domu, aby si neupadol do kliatby ako ony. Nech sa ti zošklivia a zhnusia, lebo sú prekliate“ (Dt 7:25-26). Byť Izraelitom vás nezachráni, ak slúžite falošným bohom, a byť Kanaáncom vás neodsúdi, ak slúžite pravému Bohu.
Stávame sa takými ľuďmi, akých bohov uctievame. Ak uctievate ohavného modlárskeho boha, stanete sa takým, ako je on (Ž 115:8). Ak uctievaš Boha, zdroj všetkého dobra, premieňaš sa na jeho podobu s čoraz väčšou slávou (2Kor 3:18). Preto je životne dôležité, aby Izrael nielen miloval Hospodina, ale aby aj považoval modly za ohavné a úplne ich nenávidel (Dt 7:26).
Riešenie otázok Deuteronómia 7
Dovoľte mi zhrnúť, kde sme sa doteraz dostali. Videli sme, že hlavným dôvodom, prečo Boh nariaďuje Izraelitom zničiť týchto sedem národov, je modlárstvo. Ich zničenie má za cieľ jednak zabrániť tomu, aby falošní bohovia zvádzali a zviedli Boží ľud na scestie, a jednak očistiť zem od modiel, aby sa pripravilo miesto pre Pána. To je kľúčová myšlienka tejto kapitoly.
Videli sme, že zničenie je dôsledkom modlárstva, či už ide o Chetitov, Amorejcov, Kanaáncov, alebo dokonca Izraelitov, a preto základným motívom dobytia nie je etnický či rasový dôvod, ale teologický. Keď k tomu pridáme to, čo vieme o „hriechu Amorejcov“ (Gn 15:16), a prísne normy spravodlivosti, ktoré sú Izraelu dané práve v tejto knihe, mohli by sme povedať, že dobytie bolo oveľa bližšie k etickému očisteniu než k etnickému očisteniu.
Okrem týchto teologických postrehov o účele dobytia sme urobili aj historické postrehy o procese dobytia. Jedným z nich je, že Izrael bol malý v porovnaní s národmi, ktoré vytlačil, a pri víťazstve v akýchkoľvek bitkách – nieto ešte pri dobytí celej krajiny – sa úplne spoliehal na Boha. To znamená, že tento konkrétny úsek dejín nemožno použiť na ospravedlnenie či ospravedlňovanie moderných vojen medzi národnými štátmi, nieto ešte vojen, v ktorých silnejšie národy tyranizujú alebo napádajú slabšie.
Okrem toho sa v texte nachádza niekoľko náznakov, že výraz „úplne ich zničiť“ neznamená úplné vyhladenie celého národa, hoci v slovenčine to tak znie. Preto Mojžiš varuje pred uzatváraním zmlúv, uzatváraním manželstiev, príliš rýchlym dobytím zeme a neschopnosťou zadržať divé zvieratá, ktoré by inak po nej voľne pobehovali; práve preto opisuje dobytie ako „krok za krokom“. To, čo vieme o histórii z kníh Jozue a Sudcov, ako aj zo súčasnej archeológie, tiež potvrdzuje tento názor.
K tomu všetkému môžeme pridať literárne, ako aj historické a teologické úvahy, ktoré naznačujú obmedzenejší rozsah dobytia, než by sme si mohli spočiatku myslieť. Súčasní učenci často poukazujú na to, že staroveké pramene často používajú hyperbolické vyjadrenia o bitkách („Nenechali sme nikoho nažive“), aby naznačili úplné porážky, rovnako ako to robíme my v súvislosti so športovými víťazstvami („Rozdrvili sme ich“).
Autor aj jeho starovekí čitatelia veľmi dobre vedeli, že to nebolo doslovné tvrdenie o smrti každého jednotlivca. Keby sme sa posunuli ďalej v Starej zmluve, čoskoro by sme narazili na opätovný výskyt národov (ako Amalekiti alebo Amorejci), ktoré boli predtým opísané ako „určené na zničenie“ (kherem), čo naznačuje, že nech už kherem znamená čokoľvek, nemusí to nutne znamenať smrť každého jedného človeka.
Najvýrečnejšie je, že neskôr v Písme nachádzame tento výraz použitý na samotný Izrael. Jeremiáš vyhlasuje, že Izrael bude „úplne zničený“ (kherem) a stane sa „večnou troskou“ vo vyhnanstve (Jer 25:9). Vieme však, že to neznamenalo, že bol zabitý každý Izraelita až do posledného. Takže nie, Deuteronómium nehovorí o „genocíde“ ani o „etnickom čistení“, nech už Dawkins hovorí čokoľvek. A určite to nedáva povolenie na zabíjanie žiadnym veriacim ani národným štátom v súčasnosti.
Svätá vojna mimo Deuteronómia 7
Keď už sme to všetko povedali, Písmo je skutočne príbehom svätej vojny. Začína sa v raji sľubom, že bude rozdrvená hlava hada. Prelína sa celým príbehom knihy Genezis, od kataklizmatickej potopy až po zničenie Sodomy a Gomory – ktoré Pán Ježiš uvádza ako príklady toho, ako bude vyzerať jeho vlastný príchod na súd (Lk 17:20-37) – a od povolania Abrama až po požehnanie Júdu.
Svätá vojna zaujíma ústredné miesto v knihe Exodus, kde dochádza k zničeniu faraóna. A pokračuje cez zvyšok Biblie v mnohých podobách: Jozue proti Jerichu, Debora proti Siserovi, Dávid proti Goliášovi, Ezechiáš proti Sennacheribovi, Peter proti Sanhedrinu, až po Krista proti smrti a Baránka proti drakovi.
Všetky tieto boje sa vedú s rôznymi zbraňami. Proti kniežatstvám a mocnostiam bojujú kresťania duchovnými zbraňami, nie zbraňami a bombami nasmerovanými proti iným ľuďom. Ale stále sme vo vojne. V boji medzi dobrom a zlom musíme aj naďalej zvrhnúť modly, útočiť na nepriateľské pevnosti, brániť pravdu a chrániť naše domovy pred ohavnosťami.
A to by pre tých z nás, ktorí uvažujú prakticky, mohol byť najlepší spôsob, ako uplatniť Deuteronómium 7. Prečítajte si a zamyslite sa nad tvrdým odporom voči hriechu a modlárstvu, ku ktorému Mojžiš nabáda Izrael, zvážte ich ekvivalenty vo vašom vlastnom živote – a potom choďte a konajte podobne.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
