Aktuálne témy Biblia a teológia Cirkev a služba

Transrodová revolúcia: Biblický pohľad 2

Poznámka redaktora: Článok patrí do série Transrodová revolúcia.
Bezprostredne nadväzuje na článok Biblický pohľad

F. Zachraňujúca a posväcujúca moc Ježiša Krista

Čo teda podľa Biblie s tým? Nato potrebujeme pochopiť zachraňujúcu a posväcujúcu moc nášho Pána Ježiša Krista a to, ako ju Duch aplikuje na veriacich v súčasnosti.

(i) Prvou a základnou vecou, ktorú si musíme uvedomiť, je, že všetci, ktorí vyznávajú Ježiša ako Pána a v srdci veria, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, sú ospravedlnení z hriechov, znovuzrodení Svätým Duchom a majú novú identitu ako synovia a dcéry živého Boha. „Preto,” píše Pavol, „ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením. Staré veci pominuli, nastali nové (2Kor 5:17). Toto živé, duchovné spojenie nevyhnutne určuje úplne nový spôsob, akým sa vnímame. Už nás viac nedefinujú naše zlyhania či pocity.

Pretože, ako Pavol píše na inom mieste: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Ga 2:20a). Jednoducho povedané, žiaden kresťan už nie je, čím bol kedysi ( 6:11). Kristus od nás vzal všetko, čo nás znečisťovalo a hanobilo, všetko čo nás drvilo a odsudzovalo, a spravil z nás „spoluúčastných na daroch, ktorými bol obdarovaný“ (Calvin 1.737). Vďaka prebývaniu Svätého Ducha je Kristus v každom veriacom a každý veriaci je „v Kristovi“ (Jn 14:16-20). Kresťania skutočne dostali nový život (večný život), aby sme mohli byť a stať sa skutočne sami sebou.

(ii) Po druhé, nový život znamená nový životný štýl. Ľudia v Kristovi sú povolaní k tomu, aby „nežili už viac sebe, ale tomu, ktorý za nich zomrel a bol vzkriesený“ (2Kor 5:15). To, samozrejme, neznamená, že kresťania sú zbavení každého pokušenia a trápenia – aspoň nie v tomto veku. Platí však, že vďaka novej moci, ktorá v nás pôsobí (moci Svätého Ducha) sa nám otvárajú nové možnosti (rozhodovať sa pre spravodlivosť a nie hriech). „Nech teda nekraľuje hriech vo vašom smrteľnom tele. Neposlúchajte jeho žiadosti“ (Rim 6:12), píše Pavol.

Vzdorovať hriechu teraz môžeme preto, lebo „náš starý človek bol spolu s ním ukrižovaný, aby bolo zneškodnené telo hriechu, aby sme už viac neboli otrokmi hriechu“ (Rim 6:6). Toto povolanie kráčať „v novote života“ (Rim 6:4) má významný dopad na každý rozmer našej existencie, vrátane toho, čo robíme so svojim telom. Telo kresťana je teraz totiž chrámom Svätého Ducha. „Nepatríte sebe,“ píše Pavol. „Boli ste draho vykúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1Kor 6:19-20). Z toho ďalej vyplýva, že akákoľvek forma telesného sebapoškodzovania nie je ničím iným než ničením tohto chrámu.

(iii) Po tretie, medzi neresťami starého života, ktorých sa všetci veriaci majú podľa Ježišovho povolania zbaviť, sú zlá žiadostivosť a klamstvo. Spomínam práve tieto dva konkrétne hriechy, pretože súvisia s transrodovosťou. Čo sa týka prvého, mnohí ľudia zápasiaci s rodovým nesúladom sú vo veľkom pokušení túžiť inom tele, než dostali. Úprimne povedané, táto je túžba istou formou zlej žiadostivosti. Pavol radí priamo: „Umŕtvujte teda to, čo je vo vašich údoch pozemské: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, ktoré je modloslužbou“ (Kol 3:5). Čo sa týka druhého, zámerom ľudí, ktorí chcú zmeniť svoj rod, je pôsobiť dojmom, že sú opačného pohlavia, než akého naozaj sú. To je podvod. Pavol sa s tým opäť nemazná: „Neluhajte si navzájom, keď ste už vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového, ktorý sa obnovuje, aby nadobudol poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“ (Kol 3:9-10). Stručne povedané, vernosť Kristovi je neoddeliteľná od spôsobu, akým človek čelí výzvam týkajúcim sa jeho rodovej identity (Yarhouse). 

Žiaden kresťan sa nemôže slobodne pokúsiť zmeniť svoj rod. Robert Gagnon túto myšlienku vyjadruje dôrazne, ale múdro: „Hoci záchrana nie je na základe zásluh, aktívna snaha o „transrodový“ život by bola v rozpore s minimálnymi požiadavkami na pokánie, vieru, premenu a ‚vernosť‘ Kristovi.“

(iv) Po štvrté, rovnako, ako existujú neresti, ktoré si máme „vyzliecť“, existujú cnosti, ktoré si máme „obliecť“. Našej témy sa týkajú obzvlášť štyri: vytrvalosť, trpezlivosť, radosť a vďačnosť. Písmo opakovane vyzýva k rozvoju takýto kristovských vlastností, ale apoštol Pavol spomína tieto štyri spolu vo svojej modlitbe za kresťanov v Kolosách: „a aby ste boli posilňovaní každou mocou podľa sily jeho slávy, ku všetkej vytrvalosti a trpezlivosti. S radosťou budete ďakovať Otcovi, ktorý vás urobil účastnými na podiele svätých vo svetle“ (Kol 1:11-12).

Trpezlivosť a vytrvalosť sú pre ľudí trpiacich rodovou dysfóriou kľúčové, obzvlášť pre tých, ktorých pocit, že sú v nesprávnom tele, je silný a dlhotrvajúci. Nikomu nepomôže, ak budeme zľahčovať utrpenie, ktoré takáto porucha spôsobuje, alebo veľkosť pokušenia zbaviť sa jej neposlušným a seba-poškodzujúcim spôsobom. Zápas o vernosť býva bolestivý a namáhavý a túžba prestať bojovať siahnutím si na život môže byť u niektorých ľudí veľmi akútna. Poslúchať a odolávať sa však dá, hoci sa potrebujeme veľa modliť za silu zvládať to.

Práve preto je zdravá perspektíva na charakter kresťanského života tak dôležitá, keďže „do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia (Sk 14:22). Tu sa taktiež ukazuje dôležitosť biblického náreku (žalospevu), keďže Písmo nás volá k tomu, aby sme naše bolesti a sťažnosti prinášali pred Pána (napr. Ž 102). Dobrou správou je, že je taktiež možné tešiť sa a ďakovať – keď nie za samotné trápenie, tak za dostatočnosť Božej milosti (2Kor 12:9) a za ovocie, ktoré vytrvalosť prináša vďaka Božej zvrchovanej ruke (Jk 1:2-4). Takýmto spôsobom sa Božie deti môžu tešiť vo svojich súženiach (Rim 5:3-5).

Tu by sa niekto mohol opýtať: „Nemali by sme sa však snažiť zmierňovať utrpenie, kde sa to len dá? A ak áno, nemôžeme obhájiť to, že zbavíme človeka trpiaceho rodovou dysfóriou bolesti tak, že zosúladíme jeho telo s jeho mysľou?“ Podľa tradičnej lekárskej etiky by odpoveď bola nie. Základné pravidlá rozumnej lekárske praxe typicky „hovoria proti chirurgickému zákroku do živého ľudského tela okrem prípadov, keď je ich účelom ochrana funkčnej integrity daného tela, ktoré bolo ohrozené chorobou alebo zranením“ (O’Donovan 151). 

Čo sa kresťanov týka, biblické doktríny o stvorení, vtelení a vzkriesení podporujú názor, že „fyzická štruktúra ľudských tiel nie je niečo, čo môžeme slobodne meniť bez veľmi dôkladného zváženia“ (Wyatt 98). To znamená, ako upozorňuje Dr. John Wyatt, že lekársku a operatívnu technológiu by sme mali používať len „spôsobom, ktorý sa hodí na zachovanie a ochranu pôvodného usporiadania, na udržiavanie a zachovanie poriadku stvorenia, ktorý predstavuje štruktúra ľudského tela“ (100).40

 V prípade rodového nesúladu je porucha v mysli, nie tele. „Operatívna zmena pohlavia je teda ‚chybou kategórie‘ – predstavuje operatívne riešenie psychologického problému (Fitzgibbons, Sutton, O’Leary 97). Okrem toho „je operatívna zmena pohlavia ‚permanentný‘, často nezvratný operatívny pokus zmeniť niečo, čo môže byť len dočasnou (t. j. pomocou psychoterapie liečiteľnou) psychologickou/psychiatrickou poruchou“(Fitzgibbons, Sutton, O’Leary 98). Inými slovami, keďže problém je v mysli a nie tele, mal by sa liečiť psychoterapiou a nie operáciou. Preto akúkoľvek liečbu rodového nesúladu, ktorá sa snaží zbaviť človeka psychickej bolesti tak, že poškodzuje inak zdravé telo, nemožno pokladať za etickú.41

(v) Po piate, boj s rodovým nesúladom, krátkodobý či dlhodobý, by človek nemal zvádzať sám. Ako všetci ľudia, ktorí trpia ochromujúcou chorobou, aj ľudia postihnutí rodovou dysfóriou veľmi potrebujú súcitnú a praktickú podporu druhých. To je jedným z dôvodov, prečo vzkriesený Kristus dal svojim nasledovníkom dar bratov a sestier – nie len preto, aby sme sa jeden druhému zodpovedali, ale aby sme navzájom niesli svoje bremená. Tak píše Pavol:

Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom priestupku, vy, čo ste vedení Duchom, napravte ho v duchu miernosti a každý daj si pozor sám na seba, aby si i ty nebol pokúšaný. Neste si navzájom bremená, a tak naplníte Kristov zákon. (Ga 6:1-2)

Z tohto textu vyplýva dôležitá otázka: Čo sa považuje za „hriech“ a čo sa považuje za „bremeno“? Podľa mňa rodový nesúlad veľmi prirodzene patrí do druhej kategórie (bremeno). Mark Yarhouse preto správne poznamenáva, že „cirkev potrebuje byť schopná orientovať sa v diskusii o rodovej dysfórii medzi ľuďmi, ktorí ňou trpia a majú odvahu hovoriť o tom, čo prežívajú“ (151). A nie len orientovať sa – ale prijímať, milovať a chrániť. Títo vzácni bratia a sestry potrebujú našu špeciálnu starostlivosť a musíme ich zahrnúť množstvom lásky, modlitby a emočnej, duchovnej a praktickej podpory.

Zároveň, ako sme už poznamenali, existujú spôsoby nakladania s rodovým nesúladom, ktoré z biblického pohľadu patria do kategórie „hriech“. Ako bude potom vyzerať opatrná obnova, keď k takému hriechu dôjde? Aby sme na túto otázku mohli zodpovedne odpovedať v akomkoľvek konkrétnom prípade, musíme zvážiť škálu faktorov, napr. či ten človek je alebo nie je kresťan, či je duchovne zrelý alebo nezrelý, aká je jeho intelektuálna a morálna úroveň, aká vážna a komplexná je jeho dysfória a či má ďalšie fyzické alebo mentálne problémy.

No aj tak, s ohľadom na jasné biblické usmernenie a hranice, Yarhousova rada – že niektorí veriaci „môžu mať úžitok z priestoru na to, aby našli spôsoby, ktorými sa môžu identifikovať s istými aspektmi opačného pohlavia, čo im pomôže zvládať extrémne ťažkosti“ – nie je hodná nasledovania. Každý spôsob identifikovania sa s opačným rodom je pre ľudí v Kristovi nevhodný. Skutočnosť, že niektorí Boží ľudia si taký „priestor“ želajú, neznamená, že je pre nich užitočný. Pokánie potom pre nich znamená snahu o život v súlade s ich Bohom daným pohlavím.

Okrem toho je potrebné zvažovať aj dobro zborového spoločenstva. Aké posolstvo vysiela cirkevný zbor, ktorý prakticky toleruje správanie, ktoré Písmo odmieta? Aký dopad to bude mať na ďalších členov Kristovho tela – obzvlášť na tých, ktorí sú zraniteľní a ľahko ovplyvniteľní? Pavlova obava, že „trocha kvasu prekvasí celé cesto“ (1Kor 5:6) je tu určite na mieste. Popritom, a ako sme už videli, zbytočne presadzované rigidné rodové stereotypy (napr. že všetci muži musia mať nakrátko ostrihané vlasy alebo že všetky ženy musia nosiť sukňu) tiež nie je správne. Ak veriaci konajú a prezentujú sa podľa prijateľných noriem a kultúrnych predpokladov ohľadom rodových rolí a rodového prejavu, všetci muži a ženy nemusia vyzerať ani sa obliekať rovnako.


Poznámky:

40. Okrem toho, ako tvrdí O’Donovan „bez ohľadu na to, čo chirurgovia dokážu spraviť a čo ešte budú vedieť spraviť, nedokážu vytvoriť „ja“ z „nie-ja“. Nedokážu zmeniť umelý výrobok na telo ľudskej bytosti. Transsexuáli nemôžu nikdy oprávnene vyhlásiť: „Tieto orgány sú súčasťou mojej telesnej bytosti a ich pohlavie je mojím pohlavím“ (152). 

41. Vzhľadom na alarmujúco vysokú mieru samovrážd u ľudí po zmene rodu a vzhľadom na častý výskyt mentálnych porúch u ľudí, ktorí samovraždu spáchajú, je zavádzajúce tvrdenie, že odopierať liečbu zvyšuje riziko samovraždy. Pozri J. M. Bertolote and A. Fleischmann, “Suicide and psychiatric diagnosis: a worldwide perspective,” World Psychiatry 2002;1(3): ss. 181–185; Mayer and McHugh, “Sexuality and Gender,” ss. 106–113.

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/article/responding-to-the-transgender-revolution/

Rob Smith

prednáša teológiu, etiku a hudbu na Sydney Missionary & Bible College. Okrem písania kníh a príspevkov je aj redaktorom časopisu Themelios v sekcii Etika a pastorácia.