„Príklad nie je v živote tá hlavná vec – je to tá jediná vec.” Touto vetou slávny lekár – misionár a spisovateľ Albert Schweitzer jasne vyjadril dôležitosť a silu príkladu. Koľkí z nás, ktorí toto čítame, sme boli ovplyvnení silným životom nejakého kazateľa, staršieho alebo iného kresťana, ktorého sme videli v začiatkoch nášho života. Keď poviem „verný kazateľ“, čí obraz sa vám vynára v mysli? Keď poviem „verný kresťan“, na koho si pomyslíte?
Schweitzerovo vyhlásenie je samozrejme prehnané. V živote viery je obsiahnutých veľa ďalších vecí, ale všetky sú spojené v príklade, ktorý niekto nastaví.
„Mentorstvo“ a „formácia“ môžu znieť ako nové koncepty, ale nie sú. Zo samotného spôsobu akým nás Boh stvoril, sa zdá, že je to jeho výmysel. Utvoril ľudí na svoj obraz. Máme nasledovať Jeho príklad a napodobňovať Jeho charakter. Vo vtelení Krista prišiel Boh v tele tak, aby sme mu dokázali porozumieť a mať s ním vzťah a, ako to povedal Peter, „zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach“ (1Pt 2:21).
My sa taktiež máme zúčastniť na tejto službe vytvárania a nasledovania príkladov. Boh stvoril ľudí, aby sa narodili a aby dospeli v spoločnosti ostatných ľudí v rodine. Nerodíme sa sami od seba a ani sa okamžite nejavíme ako zrelí ľudia. Boh plánoval, že milujúci rodičia budú súčasťou procesu, akým budú ľudia rásť.
Toto je tiež spôsob, akým Boh chcel dať o sebe vedieť v tomto padlom svete. V Starej zmluve Boh povolal Abraháma a jeho potomkov, aby boli vo svete svätým, výnimočným a odlišným ľudom. Mali byť výnimoční, aby svet mal obraz spoločnosti, ktorá odrážala Boží charakter – stelesňovala Jeho záujmy a hodnoty. Keď Boh povedal svojmu ľudu v Levitikus 19, že majú byť „svätí, lebo ja, Hospodin, váš Boh, som svätý,“ nehovoril iba k jednotlivcovi, k Mojžišovi, Áronovi alebo Jozuovi. Určite hovoril s nimi, ale v Levitikus 19:1 vidíme, že Boh konkrétne nariadil Mojžišovi, aby to povedal celému zhromaždeniu Izraela. Zákony, ktoré im potom dal, mali veľa spoločného so vzťahmi, rovnoprávnosťou, spravodlivosťou a sociálnymi interakciami. Ukazuje, že keď sa títo ľudia starali jeden o druhého – o stratených a najmenších, o cudzincov a mladých – prejavili niečo z povahy svojho spravodlivého a milosrdného Stvoriteľa.
Zlyhanie Izraela v tejto službe byť príkladom iným je jedným z hlavných Božích obvinení proti národu v Starej zmluve. V Ezechielovi 5 sa teda úloha Izraela stáva úlohou inštruovať národy negatívnym príkladom. Hospodin hovorí Izraelovi: „Tento Jeruzalem som umiestnil do stredu národov a okolo neho som rozmiestnil krajiny. . . . Urobím z teba rumovisko a potupu medzi pohanmi, ktorí sú okolo teba, pred zrakom každého, kto tadiaľ prejde. Budeš na potupu národom okolo seba a ako posmešné príslovie na výstrahu a na úžas, keď vykonám na tebe rozsudky v hneve a v prchkosti a s prchkým trestom. Ja, Hospodin, som hovoril “(Ez 5:5, 14-15). V Ezechielovi Boh znovu a znovu hovorí, že to, čo robí izraelskému národu, robí pre svoje vlastné meno, to znamená, aby medzi národmi sveta bola známa pravda o Ňom.
Toto komunitné svedectvo o ňom je to, čo Boh zamýšľal aj s cirkvou v Novej zmluve. V Jánovi 13 Ježiš povedal, že svet má vedieť, že sme Jeho učeníkmi na základe lásky podobnej tej Kristovej, ktorú máme jeden k druhému. Pavol napísal do cirkvi v Efeze: „Veď kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla“ (Ef 5:8).
Našim kresťanským životom ako jednotlivci, a so znásobeným účinkom našim spoločným životom cirkvi sme nositeľmi Božieho svetla nádeje v tomto temnom a zúfalom svete. Svojimi kresťanskými životmi učíme seba navzájom a okolitý svet o Bohu. Ak sa milujeme, prejavujeme niečo z toho, aké je to milovať Boha. A na druhej strane: „kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nie je schopný milovať Boha, ktorého nevidí“ (1Jn 4:20). Našou svätosťou preukazujeme Božiu svätosť. Sme povolaní, aby sme ľuďom dávali nádej, že existuje aj iný spôsob života. Iný ako je ten, ktorý nás naša padlá prirodzenosť a okolitý svet povzbudzujú nasledovať – život sebeckej frustrácie.
Kolegovia kazatelia a starší, čo naše cirkevné zbory učia o Bohu svet, ktorý sa pozerá? Učíme ich, že Boh je obmedzený našou rasou? Učíme ich, že toleruje hriech a neveru, sebastredné malichernosti a hádky? Ako vážne vedieme našich ľudí k tomu, aby sme prevzali tú veľkú úlohu a výsadu byť verejnou vitrínou, výkladom, reklamou a webovou stránkou Božieho charakteru Jeho Stvoreniu?
Aké ohromné privilégium nám dal a ako málo sa ním zaoberáme. Myslíme si, že ak do našej cirkvi dostaneme viac ľudí, nejako to zneguje našu zodpovednosť voči tým, ktorí už sú jej členmi. Aké svedectvo však každý z nich vydáva práve teraz? Koľko z ich zlých príkladov sa musíte snažiť prekonať, aby ľudia videli dobré svedectvo, ktoré Boh poskytuje prostredníctvom tých, ktorí sú skutočne obrátení, a ukazujú to.
Celá prax cirkevnej disciplíny nie je nakoniec o obhajobe alebo pomste. To patrí Bohu, nie ospravedlneným hriešnikom ako sme my (Dt 32:35; Rim 12:19)! Máme sa však starať o to, aby sme vydávali ostatným dobré svedectvo o tom, aký je Boh. Svojím životom a správaním musíme byť príkladní. Všimli ste si, že vo svojich pastoračných listoch sa Pavol obzvlášť venuje dobrej povesti starších zboru u ľudí mimo cirkvi? Môže to mať niekoľko príčin, jednou z nich však určite je úloha staršieho ako zástupcu cirkvi vo svete. To potom musí platiť aj pre cirkev ako celok. Preto bol Pavol tak rozzúrený v 1. Korinťanom 5. A všimli ste si na koho presne Pavol kričí? Nenapomínal muža, ktorý mal hriešny sexuálny styk; ale rázne karhal cirkev, ktorá tolerovala taký hriech medzi svojimi členmi! Poznáme smutnú pravdu, že niektorí z našich zborov sa napokon ukážu byť stratení v hriechu, aj keď zo začiatku dobre napredovali. Veríme, že aspoň niektorí z nich sa dožijú pokánia a návratu. Ale nikdy neočakávame, že by cirkev ako celok zlyhala vo svojej zodpovednosti dobre reprezentovať Boha tým, že sa postaví za svätosť a proti hriechu. Práve na túto záležitosť – podobne ako hriech modlárskeho Izraela v Starej zmluve – sa zamerala Pavlova ostrá výčitka korintskej cirkvi.
Priatelia, čo by povedal apoštol Pavol na váš a môj cirkevný zbor? Koľko neúčasti tolerujeme v mene lásky? Koľko cudzoložných vzťahov alebo nebiblických rozvodov v našich zboroch nekomentujeme, hoci kričia do sveta a hovoria „nie sme iní ako oni“? Koľko rozdeľujúcich ľudí nechávame trhať cirkev drobnými problémami, alebo koľko falošných evanjelií nechávame vyučovať?
Drahí bratia, ak toto čítate ako kazateľ, starší, vedúci, učiteľ alebo člen cirkevného zboru, myslite na veľkú zodpovednosť, ktorú máme. Premýšľajte, ako môžeme najlepšie vydávať svedectvo o Bohu – či tak, že ignorujeme hriech v našom strede, alebo tak, že v duchu miernosti naprávame tých, ktorí sú uväznení v hriechu, ako nabáda Pavol v Galaťanom 6:1? Čo lepšie reflektuje Boha, ktorého uctievame? Prekrýva niekedy Božie milosrdenstvo Jeho svätosť v Jeho slove? A v Jeho cirkvi? Čo znamená byť dobým správcom v tejto otázke?
Dajte pozor na to, aký príklad ste nastavili pre svet okolo seba. Boh má veľký plán pre svoj ľud a pre svoj svet. Vyzýva nás, aby sme to ukázali našimi slovami a našimi životmi. Robíš to? Nech Boh pomôže každému z nás, aby sme boli verní v toto veľkom povolaní.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks
