Priemerný cirkevný zbor je komplikované miesto
Hoci prežívame veľa radosti a nádeje, keď týždeň čo týždeň spievame Bohu chvály, stačí sa len zbežne porozhliadať po akomkoľvek zhromaždení a ľahko nájdeme ľudí, ktorí sú osamelí, trúchliaci, vystresovaní alebo vyhorení. Veľa našich bratov a sestier v Kristovi čelí osobným zdravotným problémom – telesným alebo duševným. Veľa ich má problémy v manželstve, s výchovou detí alebo v práci. Ak sa pozrieme trochu hlbšie, bežne môžeme objaviť niekoho, kto zápasí s hazardom, pornografiou, poruchami príjmu potravy, sebapoškodzovaním alebo domácim násilím. A tam zoznam nekončí: okolo nás sú ľudia, ktorí sú finančne na dne, ktorí sa v minulosti zamotali do okultizmu a ktorí žijú tajné životy a príliš sa hanbia niekoho si pustiť k telu. Ľudia trpia, ľudia hrešia a nikto z nás nie je ochránený pred bolesťou tohto pokazeného sveta.
Tieto veci vnímame ako nesprávne, pretože nesprávne sú. Život nikdy nemal byť takýto. Na začiatku v Genezis 1 a 2 vidíme ľudí stvorených pre niečo oveľa lepšie než životy, ktoré teraz žijeme. Nebude to navždy tak. Dokonalosť čaká na všetkých, ktorí sú v Kristovi. Nateraz však stále čelíme ťažkostiam a bolesti. Žijeme s dôsledkami pádu. A pri tom si musíme položiť dôležitú otázku: Ako máme pristupovať k ľuďom v našich zboroch, ktorí sa dennodenne trápia?
Pri tejto otázke sa viacerí z nás dobre zapotia, ale pomôcť nám pri nej môže Pavlov krátky List Kolosanom.
Typické ťažkosti
Povzbudivou správou je, že komplikovaný zbor je normálny zbor!
Ak máme dojem, že sme obklopení trápiacimi sa priateľmi, presne tak to má byť. Zhromaždenie v Kolosách (a aj to v Laodicei) robilo Pavlovi veľkú radosť – ľudia tam prišli ku Kristovi, prešli z tmy do svetla a boli známi svojou vierou a láskou (Kol 1:4). Ako malé trofeje milosti boli živými príkladmi toho, ako sa Božie kráľovstvo šírilo po svete.
Zároveň však boli presiaknutí pastoračnými konfliktmi. Smilstvo, zlá žiadostivosť, žiarlivosť, modloslužba, ohováranie, hnev a lži sú len príkladmi vecí, ktoré Pavol vo svojom liste zdôrazňuje (Kol 3:5-8). A ak vychádzame z povzbudenia navzájom si odpúšťať (Kol 3:13), zdá sa, že si pri tom navzájom dosť ubližovali!
Časť týchto zápasov bola spôsobená ich hriešnymi srdcami, ale čelili aj tlakom zvonka. Bombardovala ich prázdna filozofia – scestné presvedčenia – pri ktorých hrozilo, že až od základov otrasú ich vieru v Krista (Kol 2:8). Boli demotivovaní dôsledkom Pavlovho zatknutia (Kol 4:8) a ich pastor, ktorý založil ich zbor, bol od nich ďaleko (Kol 4:12). Byť kresťanom v Kolosách nebola žiadna prechádzka ružovým sadom! Tak k akej reakcii ich Pavol povzbudzoval?
Povolanie podľa kríža
Keď vidíme, ako sa ľudia trápia, môžeme byť v pokušení skĺznuť k jednému z dvoch extrémov:
Niektorí z nás sa stiahnu. Či nás už vedie strach („Neviem, čo mám robiť“), vyčerpanie („Ďalšiu vec už nezvládnem“), stoicizmus („Len sa musia dať dokopy“) alebo presvedčenie, že pastoračná starostlivosť je v kompetencii profesionálov („Nie je to moja úloha“), niektorí z nás sa veľmi snažia do toho nemiešať. To udržiava individualistický štandard našej kultúry: ľudia si musia vyriešiť svoje vlastné problémy, nemali by sme do nich strkať nos. Také uvažovanie však len ľudí zanechá zranených a osamelých – nedostanú útechu v utrpení, hriech sa naďalej skrýva v temnote a životy sa nemenia a ostávajú takmer bez nádeje.
U iných nastupuje pokušenie naprávať ľudí. Približujeme sa k nim ale namiesto lásky im prinášame príliš zjednodušené rady alebo k problémom pristupujeme ako k zoznamu položiek, ktoré treba odfajknúť, čo síce môže spôsobiť rýchle povrchné zmeny, ale nikdy skutočne nerieši korene problému, ktoré sa skrývajú pod povrchom.
„Len s tým prestaň…“, „Skús viac dôverovať Bohu…“ alebo „Toto fungovalo u mňa…“ Asi je to lepšie ako nič, ale je to prístup, ktorý je viac založený na zákone, než na milosti.
Ani jeden z týchto prístupov skutočne nepomôže ľuďom, ktorí to potrebujú. Ani jeden nezodpovedá tomu, k čomu nás vyzýva Písmo.
Pavol pripomínal Kolosanom, že keď sa ich život kazí, ľudská múdrosť nie je najlepšie riešenie (Kol 3:20-23). Ako deti, ktorých život je skrytý s Kristom pre Ježišovu smrť a vzkriesenie (Kol 3:1), oveľa lepšou cestou bolo upriamiť srdcia na kráľovstvo, ktoré príde, a z toho sa tešiť najviac počas snahy o celoživotnú zmenu v zborovom spoločenstve. Jeho pokyn zboru bol, aby sa – spolu – odvracali od bezbožného života a – spolu – sa stávali spoločenstvom lásky (Kol 3:5-14).
To, samozrejme, neznamená, že nikdy sa zo širšieho sveta nemáme čo naučiť: doktori, terapeuti, finanční poradcovia a iní sú veľmi dôležití a pomáhajú nám vytrvať, keď je život ťažký. Znamená to však, že najprirodzenejšie pre nás má byť v ťažkých časoch obracať sa jeden na druhého. Boh chce, aby zbory boli miesta, kde sa všetci povzbudzujú k tomu, aby odhadzovali veci ako hnev, rozhorčenie a ohováranie (Kol 3:8) a obliekli si súcit, dobrotivosť, pokoru a trpezlivosť (Kol 3:12). Zbory majú byť miestami, kde sa hriešni a trápiaci sa ľudia môžu navzájom sprevádzať s očami upretými na Ježiša – až do dňa, keď sa Kristus vráti alebo nás povolá domov.
Ako to teda vyzerá v praxi?
Niektorí sa boja, že taká diskusia o zmene by ľahko zbor poslala na dráhu introspekcie alebo k vyhľadávaniu útechy a rýchlo ho pripraví o sústredenie na misiu a ďalšie veci. Stanú sa z nedieľ a skupiniek počas týždňa len diskusie o tom, ako mi Boh pomôže zvládnuť moje dnešné starosti? Pavol to myslel úplne inak – nebojte sa, nehlása tu žiadne terapeutické evanjelium. Povzbudzuje ľudí k tomu, aby boli komunitou veriacich, ktorí sú takí premožení milosťou a tak zakorenení v Božom slove, že túžia aplikovať to, čo Boh hovorí, do každej jednej oblasti svojho života. Jeho vízia je skupina kresťanov, ktorí sú tak oddaní nasledovať Krista, vytrvať v Kristovi a ctiť Krista, že sa túžia navzájom vidieť rásť v každej oblasti svojej bytosti – bez ohľadu na to, akým radostiam a starostiam musia čeliť. V jadre tohto plánu je jeho pokyn: „Kristovo slovo nech vo vás prebýva bohato: vo všetkej múdrosti sa navzájom učte a napomínajte” (Kol 3:16).
Pavol vedel, že vyučovanie a aplikovanie Biblie nie je len pre evanjelistov (Kol 1:5) ani len pre učiteľov (Kol 1:28) v cirkvi, hoci tieto druhy služby sú nepochybne nevyhnutné. Bol presvedčený, keď sa týždeň čo týždeň učíme od tých, čo vedú, a keď Duch buduje našu vieru (Kol 1:9-10), budeme pripravení prakticky sa navzájom vyučovať a aplikovať Písmo pri zdieľaní svojich životov.
Funguje to zrejme takto nejako: Kazateľ káže kázeň o Božej zvrchovanosti – z jeho úst plynie nádherný výklad a zdravé učenie. Úžasné pravdy sa potvrdzujú, keď krátko nato spoločne spievame zvučnú pieseň chváliac Kráľa stvorenia. Uprostred týždňa si na skupinke kladieme otázky, aby sme sa ubezpečili, že tomu rozumieme správne, a konkrétnejšie (a s modlitbou) premýšľame o tom, ako sa to týka našich životov. Potom, neskôr cez týždeň, keď sme na káve s priateľom alebo si píšeme cez naše preferované sociálne média, konkrétne sa pýtame ľudí, ako sa im darí prepájať Božiu slávnu zvrchovanosť a bolesť z toho, že nemajú prácu alebo boj so závislosťou na pornografii.
Keď povedia „nie veľmi dobre“ – venujeme čas tomu, aby sme zistili viac, modlíme sa za to, spíšeme si zoznam vecí, ktorým ani jeden z nás nerozumie, aby sme sa mohli ísť opýtať niekoho skúsenejšieho, ako to do seba zapadá. Toto nie je práca poradcu-odborníka, ale len dvaja veriaci, ktorí sú k sebe úprimní a ochotní aplikovať vedomosti z hlavy do svojich sŕdc veľmi špecifickým spôsobom. Ak sme k sebe úprimní, väčšine z nás ide lepšie začiatok tejto situácie než koniec. Je ľahšie počúvať niekoho rozprávať než ukázať nášmu bratovi či sestre naše poškodené životy a nechať toho človeka aplikovať Božie slovo v celej jeho nádhere a moci. Keď to však urobíme, prinesie to krásu a nádej. Taktiež to podporuje rast – zrelosť, ktorú nikdy nedosiahneme, keď učenie vnímame ako niečo, čomu treba porozumieť, než niečo, čo treba hlboko milovať a žiť.
Môže to fungovať aj naopak. Keď po bohoslužbách upratujeme stoličky a nezáväzne sa rozprávame o budúcom týždni, môžeme sa rozhodnúť, že nenecháme len tak mimovoľnú poznámku o tom, že „treba s manželom prežiť ďalší týždeň.“ Môžeme sa opýtať, čo sa deje – počúvať o tej bolesti – a poukázať na útechu v Žalmoch, nádej evanjelia, silu vytrvať v listoch a výzvu na pokánie a zmenu v životoch starozmluvných kráľov.
Alebo čo tak pripomenúť ľuďom trápiacim sa s depresiou, že v nich má veľkú záľubu Stvoriteľ vesmíru? Nabádať na niekoho, kto má pomer, k pokániu a viere? Hovoriť človeku, ktorému hrozí výpoveď, o istote, ktorú má v Kristovi? Ukázať mladému rodičovi, ktorý nedokázal ostať pokojný pri vrieskajúcom dieťati – už zas – že jeho identita je v Ježišovi a nie v tom tornáde veľkosti batoľaťa pri jeho nohách?
Slová povzbudenia – slová pravdy – vyslovené citlivo a pokorne opakovane prinášajú veľké ovocie. Robiť to možno znamená znášať druhých ľudí (Kol 3:13), ale je to hlbokým prejavom kristovskej lásky. Keď sa do toho zapojíme všetci, nebude to bremeno ale zdieľaná radosť.
Nejde však len o aplikáciu Biblie. Môžeme sa navzájom za seba modliť. Pavol sa nikdy nehanbil prosiť ľudí, aby padali na kolená – prosil ich, aby sa modlili za duchovné záležitosti jeho služby a života (Kol 4:2-4), ale taktiež za ťažkosti a praktické veci (Kol 4:18).
Taktiež je veľa vecí, ktoré môžeme robiť pre našich bratov a sestry v núdzi: navariť im, vziať ich nakupovať, odviezť ich do kostola alebo k doktorovi, postrážiť im deti alebo im pomôcť vypísať úradné dokumenty. Keď majú nejakú fyzickú potrebu, často spolu môžeme zabezpečiť, čo potrebujú.
Výzva konať
Aby sa tak stalo, musíme skúmať svoje srdcia. Zdieľame Pavlov cieľ a chceme povzbudzovať srdcia ľudí a spájať ich v láske (Kol 2:2)? Túžime nasledovať jeho príklad a neprestajne sa modliť za našich bratov a sestry (Kol 1:9)? Sme presvedčení, že keď Duch pracuje, každá situácia môže byť úrodnou pôdou pre „prinášanie ovocia“ a pomáhanie druhým žiť hodnými Pána (Kol 1:10)? Sme ochotní správne nakladať s Božím slovom, aby nikto nebol zvedený falošným prehováraním (Kol 2:4)? Sme nadšene ochotní milovať, počúvať, učiť a vyhŕňať si rukávy akýmkoľvek spôsobom, akým ľudia potrebujú?
No možno ešte viac než to potrebujeme byť ľuďmi ochotnými požiadať o pomoc. Často tá najužitočnejšia vec, ktorú môžeme robiť, je byť vzorom v tom, ako vyzerá dovoliť druhým pomôcť nám zápasiť s hriechom, alebo dať ľudom výsadu utešiť nás a preorientovať náš život. Keď dokážeme ukázať, akým potešením je dovoliť druhým povzbudzovať nás vo viere, ak sme ochotní byť dostatočne otvorení na to, aby druhí zahliadli, kde je pre nás ťažké vytrvať, potom sa druhí naučia, čo to znamená stáť pri nás, a na oplátku dôverovať nám stáť pri nich.
Ak sa vydáme na túto cestu, nebude to vždy jednoduché, ale bude to výsada, aká nemá páru. Veď nakoniec, čo je vzrušujúcejšie ako pomáhať ľuďom – v tých najťažších časoch – nádherne a stále viac dozrievať v Krista (Kol 1:28)?
Poznámka redaktora: Tento článok bol pôvodne publikovaný 6. Marca 2018 na Co-Mission.org. Napísala ho Helen Thorne pre Co-Mission Network, London. Všetky práva vyhradené.
