V mnohých skúškach súženia hojnosť ich radosti a ich veľká chudoba rozmnožila bohatstvo ich štedrosti. Dosvedčujem, že dali podľa možnosti aj nad možnosť.
2. Korintským 8:2-3
Spravovanie a štedré dávanie je jedným z najdôležitejších spôsobov, ako spoznať, že sa nás zmocnila Božia milosť. Pavol to opakovane hovorí v 2. liste Korintským, kapitolách 8 — 9. V 9. kapitole, vo veršoch 13 — 14 píše: „Veď keď sa dokazujete v tejto službe lásky, oslavujú Boha, že sa poslušne priznávate k evanjeliu Kristovmu a štedro sa delíte s nimi a so všetkými. Modlia sa za vás, túžia po vás pre nesmiernu milosť Božiu vo vás.“ Je to teologicky bohaté a hutné tvrdenie! Pavol hovorí o „priznávaní sa“ ku Kristovmu evanjeliu, čo je slovo, ktoré znamená, že sa neustále snažíme uviesť do súladu s ním svoje skutočné životné praktiky. Znamená to pýtať sa: „Ak Ježiš za mňa obetoval všetko, ak som teraz milovaný a vďaka Nemu v bezpečí, ak som spasený milosťou — ako by to malo ovplyvniť spôsob môjho života?“
Pavol tu tvrdí, že pochopenie evanjelia v nás prirodzene vyvoláva finančnú štedrosť. Je to tak, že Pavol môže povedať, že finančná „služba“ (grécke slovo diakonia, ktoré znamená pokornú, nákladnú službu pre praktické potreby iných) vlastne „dokazuje,“ že sme kresťania. Zároveň priťahuje ľudí vo svete k nám a v konečnom dôsledku aj k nášmu Bohu.
To je síce pekné, ale čo v čase nedostatku? A čo v časoch, ktorým čelíme teraz, v čase, ktorý môže byť dlhotrvajúcim hospodárskym poklesom? Dovoľte mi, aby som sa vyjadril osobne. Môj najväčší majetok, dôchodkový fond presbyteriánskych duchovných, dostal tento rok obrovský, dych vyrážajúci úder. A ja nemám 35 rokov. Tak ako ostatní, ani ja sa necítim tak finančne zabezpečený do budúcnosti ako kedysi. Peniaze sú v konečnom dôsledku určitou formou moci a znížené finančné prostriedky nám dávajú pocit, že máme oveľa menšiu kontrolu nad svojím prostredím a sme oveľa zraniteľnejší voči okolnostiam. Tak ako všetci ostatní, aj ja pristupujem k všetkým príležitostiam a potrebám štedrého dávania so stiahnutým žalúdkom.
Preto je pre mňa 2. Korintským 8:2-3 takou výzvou. Pavol tu opisuje reakciu macedónskych kresťanov na správu, že v Judei nastal hlad a mnohí sa ocitli v núdzi. Samotní Macedónci teraz čelili „extrémnej chudobe,“ veľkému nedostatku v dôsledku nejakej „ťažkej skúšky“. Nevieme, čo to bolo. Možno sami čelili hladomoru, záplavám alebo vojne — starovekým formám „recesie“. Napriek nedostatku v Macedónsku však radikálne a štedro dávali núdznym. Prečo? Pavol hovorí, že to bola chemická reakcia. Keď sa ich evanjeliom zrodená, nadovšetko oplývajúca radosť dostala do priameho kontaktu s extrémnou chudobou, explózia obetavého dávania „vyvrela“ do bohatej štedrosti. Chudoba a evanjeliová radosť vytvorili bohatstvo.
Pavol nepoužíva tieto slová ľahkovážne. Toto nie je zveličovanie. Keď sa cítime bezpečne a darí sa nám, keď máme peňazí nazvyš, dávanie vzniká buď z mierneho pocitu viny, z toho, že máme viac ako ostatní, alebo z túžby po sebaúcte. (Raz som počul Jerryho Lewisa v programe na získavanie finančných prostriedkov povedať: „Ak nám pošlete 100 dolárov, môžete sa pozrieť do zrkadla a vedieť, že ste dobrý človek.“) Keď sa však cítime zraniteľní a finančne neistí, oba tieto motívy sa vytrácajú. My kresťania, ktorí zvykneme dávať z pocitu viny a pýchy, sme potom nútení pozrieť sa hlbšie. A Pavol nám vo svojich najznámejších slovách na túto tému hovorí, kde máme hľadať: „A vy ako sa rozhojňujete vo všetkom: aj v dobročinnosti… Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, schudobnel pre vás, aby ste vy zbohatli Jeho chudobou.“ (2K 8:7,9)
Tu to máme. Ježiš nedával z toho, čo mohol ušetriť. Ježiš nedával zo svojho bohatstva, ale rozdával svoje bohatstvo. Ježiš nedával preto, že mal moc, ktorú mohol ušetriť, On s radosťou stratil všetku svoju moc a stal sa úplne zraniteľným, pre nás. Aká to výzva! Dávanie formované evanjeliom sa začína až vtedy, keď so sebou prináša obetu a nedostatok.
To vás znepokojuje a núti vás pozerať sa na Ježišovu kozmickú starostlivosť o vás. To nás núti pokoriť sa a pýtať sa, ako môžeme prijať takýto druh štedrosti a neprenášať ju na iných? Ale tiež nás to utešuje, ukazuje nám naše dedičstvo v nebi, ktoré nikdy nemôže zaniknúť ani sa stratiť. Všetky ostatné dedičstvá (a dôchodkové fondy) pred ním blednú.
Zvyčajne dávame z toho, čo vieme ušetriť. Keď to robíme, nevyužívame zdroje, ktoré máme na to, aby sme obetavo dávali z radosti z evanjelia. Našťastie, tento rok nám naša ekonomika dáva impulz správnym smerom! Dokonca aj naše peniaze hovoria: „Bohu dôverujeme.“
Poznámka redaktora: Prevzaté z: Chcemviac.com
