V našom zbore veľa hovoríme o tom, že sme spasení z milosti, nie na základe dobrých skutkov alebo poslušnosti zákonu. Pavol skutočne hovorí, že nie sme „pod zákonom“, ale „pod milosťou“ (R 6:15). Čo to však znamená, pokiaľ ide o povinnosť podriadiť sa Božej vôli, ako je napísaná v jeho Slove? Musíme ešte stále dodržiavať zákon? Určite áno.
Byť „pod zákonom“ neznamená poslúchať zákon, ale spoliehať sa na zákon (G 3:10-11). Keď si myslíme, že si môžeme získať Božie uznanie svojím morálnym výkonom a poslušnosť sa stáva zdrvujúcim bremenom, potom sme „pod zákonom“. Keď sa však dozvieme, že Kristus za nás naplnil zákon a že teraz my, ktorí v neho veríme, sme v bezpečí v Božej láske, potom sa prirodzene chceme tešiť, podobať sa Jemu a poznať Toho, ktorý to urobil. A ako to môžeme urobiť? Obrátením sa k zákonu! Pavol to vyjadruje takto. Hoci nie je pod zákonom, „nie som bez zákona Božieho, keďže som pod zákonom Kristovým“ (1K 9:21). Hoci nie je „pod“ zákonom (ako spôsob na získanie spásy), teraz je slobodný, aby videl krásu Božieho zákona, ktorý sa naplnil v Kristovi, a podriaďuje sa mu ako vyjadrenie lásky k svojmu Spasiteľovi. Ako to funguje?
Po prvé, prijímame Boží zákon, aby sme sa dozvedeli viac o tom, kto náš Boh skutočne je. Levitikus 19 je veľkolepou kapitolou, ktorá rozširuje všetkých desať prikázaní a zároveň ich sumarizuje do „miluj blížneho ako seba samého.“ Ukazuje, že Boží zákon nebol len záležitosťou rituálnej čistoty, ale mal premeniť každú oblasť praktického života človeka. V Levitiku však Boh uvádza celý zákon slovami: „Svätí buďte, lebo ja, Hospodin, váš Boh, som svätý“ (3M 19:2). Inými slovami, ak chcete vedieť, kto som, čo milujem a čo nenávidím, ak chcete poznať moje srdce a stať sa mi podobnými, dodržiavajte môj zákon.
Po druhé, prijímame Boží zákon, aby sme objavili svoje pravé ja. V Piatej knihe Mojžišovej sa píše: „Izrael, čo žiada teraz od teba Hospodin, tvoj Boh? Len to, aby si sa bál Hospodina, svojho Boha, aby si chodil len po Jeho cestách, aby si Ho miloval, aby si slúžil Hospodinovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou, aby si zachovával príkazy Hospodinove i Jeho ustanovenia, ktoré ti dnes prikazujem, aby ti bolo dobre.“ Tu vidíme, že Boží zákon je darom milosti, ktorý je základom ľudského rozkvetu. Nie je to „práca“ pridelená len preto, aby uspokojila svojvoľné rozmary vrtošivého božstva. Boží zákon nám jednoducho ukazuje, na čo boli ľudské bytosti stvorené — aby uctievali iba Boha, milovali svojich blížnych ako seba samých, hovorili pravdu, plnili svoje sľuby, všetko odpúšťali, konali spravodlivo. Keď sa pohybujeme proti týmto zákonom, pohybujeme sa proti svojej vlastnej prirodzenosti a šťastiu. Neposlušnosť voči Bohu vytvára v tkanive reality napätie, ktoré môže viesť len k rozpadu.
Po tretie, Boží zákon chápeme ako naplnený v Kristovi. To znamená dve veci. Prvú sme už spomenuli. Kristus úplne splnil požiadavky zákona namiesto nás, takže keď vzal na seba trest, ktorý si zaslúžili naše hriechy, mohli sme prijať požehnanie, ktoré si zaslúžila jeho spravodlivosť (2K 5:21). Zároveň si však uvedomujeme, že mnohé časti starozmluvneho zákona sa nás ako veriacich už priamo netýkajú. Keďže Ježiš je najvyšším kňazom, chrámom a obetou, nedodržiavame žiadne obradné, stravovacie a iné zákony spojené s rituálnou čistotou. A tiež, kresťania všetkých národov sú teraz členmi Božieho ľudu a Božie spoločenstvo už neexistuje ako jeden národný štát pod teokratickou vládou. Preto „občianske zákonodarstvo“ Starého zákona už nie je vhodné. Cudzoložstvo sa v Starom zákone trestalo smrťou, ale v Novom zákone sa rieši napomenutím a cirkevnou disciplínou (1K 6:7).
Po štvrté, uvedomujeme si, že bolestivé a usvedčujúce pôsobenie zákona je v konečnom dôsledku milosrdné. Keď plne pochopíme, aký život od nás zákon vyžaduje, môže nás to zastrašiť. V Kázni na vrchu Ježiš takto komplexne vysvetľuje Desať Božích prikázaní. Ukazuje nám postoj, ktorý by sme mali mať k svetu, byť soľou a svetlom, investovať do potrieb našich spoločenstiev. Ukazuje nám, že ak dokonca opovrhujeme a ignorujeme svojich blížnych a nazývame ich „bláznami“, útočíme na ich tvorcu, na obraz, na ktorý sú stvorení. Vyzýva nás, aby sme sa nikdy nepozerali na druhého so žiadostivosťou, žili životy čistoty a cudnosti. Trvá na tom, že by sme mali vo všetkých našich každodenných interakciách hovoriť s takou úprimnosťou, ako keby sme svedčili na súde pod prísahou. Hovorí nám, aby sme odpúšťali a milovali svojich nepriateľov a radšej nastavili druhé líce, než aby sme sa snažili pomstiť. Chudobným máme dávať bez toho, aby sme očakávali vďaku alebo uznanie. Máme rozdávať svoje peniaze v ohromujúcich množstvách a viesť dynamický, dôverný, vnútorný modlitebný život. Nikdy nemáme posudzovať alebo odsudzovať druhých a máme žiť život bez starostí. Jeden kazateľ po pozornom prečítaní Matúšovho evanjelia 5:7 povedal: „Boh nás ochraňuj pred Kázaním na vrchu!“ Ak vôbec počúvate Boží zákon, budete sa cítiť nahí a odhalení, zahanbení a bezmocní a budete hľadať Božie milosrdenstvo. Preto Pavol hovorí, že hoci zákon, keď ho počúvame, je zničujúci (R 7:9-11), predsa je „duchovný, spravodlivý a dobrý“ (R 7:12,14) a jeho pôsobenie je v konečnom dôsledku milostivé (R 7:7). Pôsobí ako láskavý, ale prísny vychovávateľ, ktorý nás vedie ku Kristovi (G 3:24).
Po piate, obraciame sa na Boží zákon, aby sme získali pravdivú definíciu toho, čo znamená milovať druhých v našich vzťahoch a v spoločnosti ako celku. Kedysi existovala etická škola nazývaná „situačná etika,“ ktorá odmietala biblický zákon ako príliš prísny. Namiesto toho nám hovorili, že musíme vždy robiť len to, čo je láskavé, čo je pre človeka najlepšie. To však vyvoláva otázku: „Ako viete, čo je pre človeka najlepšie?“ Je pre neho alebo pre ňu to najlepšie alebo to najhoršie, ak budú s niekým spať pred svadbou? Ako to viete? Zákon je Boží spôsob, ako povedať: „Ak chcete milovať iných, konajte takto. Ja som stvoril ľudí. Viem, čo je pre nich najlepšie.“ Preto mohol Pavol napísať:
Veď prikázania: nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, [nevydáš krivé svedectvo], nepožiadaš, a ak je nejaké iné prikázanie, v tomto slove sú zhrnuté: Miluj blížneho ako seba samého. Láska blížnemu zle nerobí. Plnosťou zákona je teda láska. R 13:9-10
Boží zákon teda dáva kresťanom usmernenie nielen v osobných vzťahoch, ale pomáha nám aj pri snahe urobiť našu spoločnosť spravodlivejšou a milosrdnejšou. Čo ľudia potrebujú? Čo znamená dôstojné zaobchádzanie s ľuďmi? Zákon informuje kresťanov o ich politickej a sociálnej angažovanosti.
Nakoniec sa obraciame na Boží zákon, pretože niekedy musíme robiť veci len preto, že to hovorí Boh. V záhrade Boh povedal Adamovi a Eve, aby nejedli zo stromu, ale nikdy im nepovedal prečo. Niektorí z nás sa jednoducho neradi riadime pokynmi, ak nepoznáme všetky dôvody, prečo bol pokyn daný, ako nám prospeje a podobne. Myslím si však, že Boh Adamovi a Eve hovoril: „Poslúchnite tento pokyn nie preto, že mu rozumiete, ale preto, že si uvedomujete, že ja som váš Boh a vy nie.“ To sa im nepodarilo. Každý deň však máme príležitosť napraviť to. Konajte Božiu vôľu nie preto, že je to vzrušujúce (hoci to nakoniec bude dobrodružstvo), nie preto, že to uspokojí vaše potreby (hoci to nakoniec bude radosť), nie preto, že chápete, prečo je to cesta múdrosti (hoci to nakoniec bude jasnejšie.) Konajte to preto, že on je váš Pán a Spasiteľ a vy nie. Robte to, pretože je to Pánov zákon. A ak to budete robiť — ak ho budete poslúchať aj v maličkostiach –, spoznáte Boha, spoznáte seba, nájdete Božiu milosť, budete milovať svojho blížneho a jednoducho ho budete ctiť ako Boha. A to neznie až tak zle.
Poznámka redaktora: Prevzaté z: Chcemviac.com
