DEFINÍCIA
Súčasné námietky voči biblickej doktríne neomylnosti Písma zahŕňajú otázky týkajúce sa slov a činov, prispôsobenie sa božského Autora ľudským autorom, poznanie a neistota a morálne námietky voči textu Písma.
ZHRNUTIE
resťanskú doktrínu niekto spochybnil, ale nič nie je podkopávané častejšie než to, čo Boh povedal, a to už od začiatku v Genezis 3:1. Z historického hľadiska je bežné relativizovať autoritu Písma pridávaním ďalších autoritatívnych zdrojov, v poslednej dobe je bežnejšie spochybňovať pravdivosť Biblie, jej historickú spoľahlivosť, morálnu bezúhonnosť a výkladovú koherentnosť upieraním Písmu jeho očividných vlastností. Reagovať na takéto námietky nie je exkluzívny koníček defenzívnych šaľov, ale nevyhnutný výsledok rovnakého názoru na Písmo, aký vidíme u samotného Ježiša.[1]
Historická perspektíva
V prvých storočiach kresťanskej éry viedli kresťania podrobné a zdĺhavé spory s okolitými pohanmi. Časť týchto sporov sa týkala dôveryhodnosti Biblie. Podstata týchto sporov sa časom menila. Rímski katolíci tradične považovali kresťanské zjavenie o Ježišovi ako vklad zverený Cirkvi, ktorý je najlepšie považovať za pozostávajúci z dvoch častí: (1) Písma a (2) Tradície. Hoci si protestanti cenia tradíciu ako niečo hodné rešpektu a posudzovania, sú presvedčení, že konečným autoritatívnym zjavením je samotné Písmo. Inými slovami, katolíci tradične veria, že Písmo vraví pravdu, ale komplementárna Pravda sa nachádza v mimo-biblickej Tradícii, o ktorej rozhoduje Magistérium, učiteľský úrad Katolíckej cirkvi. Protestanti sú presvedčení, že jedine Písmo spoľahlivo hovorí pravdu. Hoci aj katolíci, aj protestanti veria, že Písmo hovorí pravdu, katolíci predstavením dodatočného zdroja pravdy skôr prispôsobujú Písmo Tradícii, zatiaľ čo držaním sa výlučne Písma protestanti skôr prispôsobujú Tradíciu Písmu. Tieto rozdielnosti komplikuje rôzne porozumenie tomu, čo je zahrnuté v kánone a komplexné spory o dostatočnosti a zrozumiteľnosti Písma. Na naše účely sa však musíme naďalej venovať pravdivosť Písma obzvlášť v nedávnejšej minulosti.
Pohľad do nedávnejšej minulosti
Najmä počas 18. a 19. storočia (hoci korene siahajú ešte ďalej a ovocie pretrváva až dodnes), povstal skeptický prístup k Písmu, najmä na francúzskych a nemeckých univerzitách. Tento prístup spochybňoval pravdivosť Písma. Keďže duchovenstvo sa bežne vzdelávalo na univerzitách, táto nevera sa čoskoro rozšírila cez cirkevné zbory. Toto dianie bežne nepredstavovalo priame útoky na Písmo, ale znamenalo hlbšie a akademickejšie čítanie Písma. Napríklad, namiesto sledovania príbehovej línie Pentateuchu učenci popísali štyri neskoršie „zdroje“ pomenované „JEPD“, čo malo za následok radikálnu rekonštrukciu starozmluvných dejín a implicitné zavrhovanie mnohých historických tvrdení, ktoré vidíme na povrchu textu. Čo sa týka Novej zmluvy, ohromný vplyv F. C. Baura (1792-1860) na univerzite v Tübingene presvedčil mnohých, že datovanie, pôvod a autentickosť novozmluvných kníh musí byť určovaná len jediným kritériom, a to umiestnením na osi vyvíjajúceho sa napätia medzi kresťanmi židovského pôvodu a kresťanmi pohanského pôvodu. Všetky dôkazy o opaku – ktorých bolo veľa! – boli odmietnuté ako nepravda, či už tú nepravdu spôsobil omyl alebo zavádzanie. Hoci si niektorí konzervatívni kresťania mysleli, že Bauera by mali vyhodiť, on ochotne prečkal búrku, keďže sa nepostavil proti prúdu kresťanského konfesionalizmu.
Napriek tomu boli akademické názory čoraz viac skeptické voči hodnovernosti zázrakov v evanjeliách. Mnohí učenci skutočne pripisovali väčšiu historickú vierohodnosť Jánovi než Matúšovi, Markovi a Lukášovi na základe pochybného dôvodu, že Ján zaznamenáva menej zázrakov a rýchlo od nich prechádza k diskurzom (Jn 6) a že uzdravenie človeka slepého od narodenia preukazuje, že Ježiš dáva svetlo a zrak. Vplyv Davida Friedricha Straussa (1808-1874) to všetko zmenil. Jeho rozsiahle dielo v troch zväzkoch o Ježišovom živote, Das Leben Jesu (1835-36) zastávalo stanovisko, že Jánovo evanjelium jednoducho nebolo uveriteľné ani ako historické dielo, ani ako príbeh plný symbolov, ktorý uprednostňovali liberálni teológovia. Namiesto toho sa oddal materializmu a naturalizmu a tvrdil, že zázraky pripisované Ježišovi treba chápať ako výtvory ranej cirkvi. Kresťania si tieto príbehy vymysleli a vytvorili mýty, aby sprostredkovali teologické presvedčenia, ktoré si sami nahovorili. Vo svojich neskorších spisoch Strauss jednoznačne odmietol akúkoľvek duchovnú skutočnosť. Tu bol útok na Písmo tak očividný, že nastali reakcie, ktoré Straussa stáli jeho miesto na univerzite v Zürichu. Keď Das Leben Jesu prvýkrát vyšiel v angličtine v roku 1846[2], jeden významný recenzent, Anthony Ashley Cooper, siedmy gróf z Shaftesbury, o knihe vyhlásil, že je to „najzhubnejšia kniha, ktorú kedy vyvrhli čeľuste pekelné.“
Tu by už malo byť zrejmé, že kresťania, ktorí si robili starosti o obranu pravdivosti Písma, sa ocitli v konfrontácii s protivníkmi na dvoch frontoch: s tými vychádzajúcimi zo stredovekej cirkvi, ktorí mali sklony prispôsobovať pravdivosť Písma odvolávaním sa na Tradíciu, a s tými vychádzajúcimi z filozofického naturalizmu, ktorí mal sklony popierať, že Boh v Písme povedal pravdu.
Význam
Pozorní čitatelia si všimnú, že hoci názov tejto eseje sa sústreďuje na súčasné námietky voči neomylnosti Biblie, esej samotná venovala viac pozornosti pravdivosti Biblie. To preto, že správne pochopenie slova „neomylnosť” sa v teologickej aréne stalo spôsobom, ako uvažovať o pravdivosti Biblie. Túto záležitosť môže pomôcť ozrejmiť osem stručných myšlienok:
- Napriek odporujúcim argumentom patristické zdroje poskytujú dôkazy o ranom kresťanskom presvedčení, že Biblia je bez omylov, t. j. je neomylná. Napríklad vo štvrtom storočí si Hieroným a Augustín vymieňajú listy s cieľom ukázať, že evanjeliá sú bez omylu, t. j. neomylné – čo je dôležitá myšlienka v ich apologetike pred pohanmi.[3]
- Je isté, že výraz „neomylná“ sa vyskytuje častejšie počas posledného storočia či dvoch. Napriek odporujúcim tvrdeniam však nárast frekvencie výrazu „neomylnosť“ nenaznačuje nové obmedzenie kresťanského porozumenia charakteru Písma, ale narastajúcu starosť o zachovanie historického kresťanského chápania charakteru Písma tvárou v tvár mnohostranným spôsobom, ktorými ho teologický liberalizmus popiera.
- Dlho sa preferovalo slovo „bezchybnosť“: hovorilo sa častejšie o bezchybnosti Písma než o neomylnosti Písma. Ak sa správne pochopia, sú to užitočné vzájomne sa doplňujúce výrazy: „bezchybnosť“ tvrdí, že Písmo nemôže zlyhať alebo sa ukázať nepravdivým, zatiaľ čo „neomylnosť“ presadzuje, že v Písme nie sú žiadne chyby. Takto pochopené oba výrazy hovoria o pravdivosti Písma. Približne v polovici 20. storočia sa v niektorých kruhoch bezchybnosť začala spájať s pravdivosťou duchovnej zvesti Písma, hoci táto pripúšťala veľa historických a iných faktických chýb. Proti tomuto úpadku mnohí kresťania trvali na neomylnosti Písma a to nie preto, že pridávali nové obmedzenia, ale preto, že zastávali historické stanovisko, podľa ktorého Biblia hovorí pravdu o akejkoľvek téme, ktorej sa rozhodne venovať.
- Napriek tomu si nemôžeme zamieňať neomylnosť s precíznosťou. Nemálo ľudí odmieta výraz „neomylnosť“ na základe toho, že im znie pedantsky, príliš presne, príliš úzko zamerane na nepodstatné drobnosti. Tí však, ktorí používajú tento výraz s historickým uvedomením, vedia, že nešpecifikuje istý stupeň presnosti, ale uznáva pravdivosť, bez ohľadu na stupeň presnosti či nepresnosti (čo do veľkej miery určuje kontext).
- Neomylnosť nijak neobmedzuje legitímne používanie metafor, hyperbol, podobenstiev, iných trópov a figúr a rozmanitých literárnych žánrov. Inými slovami, odmietanie neomylnosti na základe toho, že je príliš doslovistická, je prejavom neznalosti toho, čo neomylnosť je – a dokonca toho, čo je pravda a akými veľmi rozmanitými spôsobmi sa dá pravdu komunikovať.
- Za posledných približne 50 rokov sme boli svedkami teórie rečových aktov. Pri nej je väčší dôraz na to, čo texty robia, než na to, čo texty hovoria. Pozrite sa na dva oddiely: „Čo chceš urobiť, urob čím skôr” (Jn 13:27, kde Ježiš hovorí k Judášovi Iškariotskému); „Prekliaty deň, v ktorom som sa narodil! Deň, keď ma porodila moja matka, nech nie je požehnaný!” (Jer 20:14, kde Jeremiáš narieka nad vlastnou existenciou). Hovorí jeden či druhý z týchto oddielov pravdu? Je neomylný? Samozrejme, dalo by sa argumentovať, že je pravda, že Ježiš a Jeremiáš povedali tieto veci, ale sú tie slová samy o sebe pravdivé? Okamžite je zrejmé, že „pravda“ je nesprávnou kategóriou pre príkaz, ako v prvom oddiele, alebo pre nárek, ako v druhom. Pre takéto uvažovanie niektorí vyvodzujú, že je preto nenáležité tvrdiť, že celé Písmo je neomylné, keďže pravdivosť a neomylnosť nie sú vlastnosťami istých druhov biblických textov. Toto je však mierne perverzná výhrada. Jedna vec je povedať, že oddiel je rozkaz, a preto nesprávne označený ako neomylné tvrdenie, a iná vec je povedať, že taký a onaký text hovorí niečo, čo nie je pravdivé, a preto ho nemožno náležite nazvať neomylným. Povedané inak, kresťania tvrdia, že celé Písmo je neomylné vždy, keď ide o pravdivosť.
- V tomto kritickom momente niektorí kritici cúvajú a hovoria, že kategória ako „neomylnosť“ nie je veľmi užitočná, ak musí byť tak dôsledne definovaná. Určite je lepšie túto kategóriu opustiť. Avšak v škále kresťanských teologických termínov je sotva nejaké podstatné meno, ktoré nemusí byť dôsledne definované, napr. Boh, Kristus, ospravedlnenie, viera, spravodlivosť, hriech, modloslužba atď. Všetky tieto výrazy si vyžadujú dôslednú definíciu. Ak musíme opustiť všetky termíny, ktoré si vyžadujú dôslednú definíciu, ostane nám na používanie veľmi málo slov.
- A ako posledné, musíme si pripomínať, že tu diskutujeme o zjavení hovoriaceho Boha – Boha, ktorý sa rozhodol hovoriť padlým nositeľom jeho obrazu ľudskými slovami, ktorým sa dá rozumieť, veriť, ktoré možno poslúchať, neposlúchať, učiť sa, poznať naspamäť: veď slová Písma sa bežne považujú za Božie slová.[4] Hovoriť o Božom slovnom seba-zjavení v Písme nie len umožňuje, ale robí nevyhnutným hovoriť o pravdivosti tohto seba-zjavenia. A to nás vedie k tomu, aby sme uviedli štyri bežnejšie spomínané námietky voči neomylnosti, ktoré sa všetky točia okolo nedostatočného chápania pravdy.
Činy a slová
Po prvé, veľa učencov sa stavia proti slovám v prospech činov a slová zhadzuje. Tento rozpor vznikol viacerými spôsobmi. Napríklad, pred niekoľkými desaťročiami skupina učencov zdôrazňovala Božie činy ako zameranie jeho zjavenia, a zhadzovali Božie slová.[5] Božie zjavenie je v udalosti horiaceho kra, v udalosti exodu, v udalosti Ježišovho vzkriesenia; slová opisujúce tieto udalosti samy o sebe nie sú zjavením, len „opisom” toho zjavenia. Napriek niektorým pretrvávajúcim zástancom tohto programu ho dnes nepodporujú mnohí. Na začiatok, nie veľa holých udalostí je veľmi dôležitých, ak ich slová nevysvetlia. Ježiš bol ukrižovaný, zomrel a vstal z mŕtvych: nezvyčajné, to nepochybne, ale čo má byť? Nepotrebujeme slová na vysvetlenie, že svojou smrťou Ježiš niesol naše hriechy a že Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych na naše ospravedlnenie? Slová sú veľmi často potrebné na priradenie významu k udalostiam.
Dnes bežnejšia forma tohto rozdelenia stavia Ježiša, vtelené Slovo (Jn 1:1,14) proti napísaným slovám. Kritici hovoria: „Uprednostňujem osobné Slovo pred obyčajnými napísanými slovami.“ Neomylnosť súvisí so slovami, takže sa ju dá zhodiť alebo zanechať. Čo však opodstatňuje stavanie napísaného Slova do opozície proti vtelenému Slovu? To, čo spočiatku znie vágne duchovne („Uprednostňujem osobné Slovo“) sa zrazu ukáže byť druhom neviery. Okrem toho výraz „Slovo“ sa používa na označenie Ježiša (t. j. „osobné“ použitie) zopárkrát, zatiaľ čo na označenie evanjelia alebo samotnej zvesti Písma mnoho stokrát. Navyše by bolo divné povedať, že udalosť vtelenia je zjavením, a potom ignorovať skutočnosť, že Vtelený je ten, ktorý trvá na tom, že „Písmo nemožno zrušiť“ (Jn 10:35).
Prispôsobenie
Po druhé, ľudia správne poukázali na to, že v spletitej a komplexnej dynamike medzi božským Autorom a ľudským autorom, ktorá vytvára Sväté písmo, aj Boh, aj ľudské bytosti sú skutočne zapojené do tvorby textu; niektorí však ďalej nesprávne odvodzujú, že ak naše porozumenie tomu, ako sa Písmo píše, presahuje len božský diktát (čo redukuje úlohu ľudského pisateľa na pisára), potom je nutné pripustiť, že vznikli chyby. Hovoria, že nakoniec „mýliť sa je ľudské“ – a Boh sa prispôsobil ľudskej slabosti. Podľa nich z toho vyplýva, že zastávať neomylnosť znamená vytesniť ľudský rozmer Svätého písma. V podstate všetci kresťanskí teológovia hovoria o prispôsobení na opis toho, ako Boh používa ľudských pisateľov vrátane ich skúseností a ich používania jazyka, aby opísali rôzne spôsoby inšpirácie. Napriek tomu konfesijní kresťania trvajú na tom, že chyby nie sú súčasťou podstaty toho, čo znamená byť človekom: každý jednotlivý človek môže povedať niečo, čo je jednoznačne pravdivé, hoci to nie je vyčerpávajúci výrok. Mnohé biblické texty, ktoré dosvedčujú Božiu slávnu láskavosť, pre ktorú sa prispôsobil našim obmedzeniam, taktiež dosvedčujú, že vo svojej prozreteľnosti zachováva Slovo v jeho pravdivosti.
„Umenie panovačnej nevedomosti”
Tretia z našich štyroch záverečných námietok proti neomylnosti, a teda proti pravde, je námietka voči schopnosti človeka poznať pravdu o niečom. „Umenie panovačnej nevedomosti“ (angl. The Art of Imperious Ignorance) je výraz, ktorý zaviedol v dôležitej eseji zosnulý Michael J. Ovey.[6] Ovey hovorí, že dobrým príkladom je Koncil v Sirmiu (r. 357 n. l. ). V Sirmiu sa rozoberali klady a zápory istých teologických stanovísk a došlo sa k záveru, že sa nielen nevedia rozhodnúť, ale že nie je možné sa rozhodnúť. Inými slovami, v Sirmiu si nepriznali len svoju vlastnú nevedomosť, ale trvali na tom, že nevedomosť bolo jediné správne stanovisko – čo, samozrejme, v praxi znamenalo, že ľudia si môžu vybrať akékoľvek stanovisko, ktoré by chceli, pod podmienkou, že ho nebudú presadzovať ako to správne. Nevedomosť tohto koncilu nebol pokorný agnosticizmus, ale panovačné nariadenie. Niektoré druhy postmoderného myslenia idú podobnou cestou. Tvrdia, že vedia, veľmi panovačne, koľko veľa toho nemôžeme poznať o tom, čo Biblia hovorí. Ak by si boli menej istí svojou epistemológiou, mohli by si byť istejší svojou schopnosťou čítať.
Morálne námietky
Na záver: V rôznych obdobiach dejín cirkvi a najmä v poslednom polstoročí sa niektorí kritici snažili podryť pravdivosť (a teda neomylnosť) Písma zosmiešňovaním rôznych prvkov biblickej etiky vrátane záznamov o genocíde a o tom, čo Biblia hovorí o pekle, homosexualite, právach žien a náboženskom exkluzivizme. Niektoré z týchto tém sú stručne rozobraté inde. Na naše účely stačí ozrejmiť, ako mnoho námietok voči neomylnosti je v skutočnosti len nepohodlie z biblickej pravdy samej o sebe.
POZNÁMKY:
[1] Pre Ježišovo chápanie Písma pozrite dôležitú knihu od Johna Wenhama Christ and the Bible, 3. ed (Grand Rapids: Baker, 1994).
[2] The Life of Jesus, Critically Examined. Bolo to štvrté nemecké vydanie preložené George Eliotovou, čo je pseudonym Mary Ann Evansovej. To anglické vydanie, ktoré redigoval a uviedol Peter C. Hodgson, sa znova objavilo po vyše storočí v edícii Fortress (1972).
[3] Pozrite podrobné pojednanie od Johna D. Woodbridgea, Biblical Authority: A Critique of the Rogers/McKim Proposal (Grand Rapids: Zondervan, 1982).
[4] Porovnaj Wayne Grudem, „Scripture’s Self-Attestation and the Problem of Formulating a Doctrine of Scripture,“ in Scripture and Truth, ed. D. A. Carson and John D. Woodbridge (Grand Rapids: Zondervan, 1983), ss. 19–59.
[5] Napr. G. Ernest Wright, God Who Acts: Biblical Theology as Recital, SBT 8 (London: SCM, 1962).
[6] „The Art of Imperious Ignorance, “ Themelios 41 (2016): 5–7. Porovnaj D. A. Carson, „Editorial: But That’s Just Your Interpretation!“ Themelios 44 (2019): 25–32.
